Spoločné Majstrovstvá SR a ČR

Aké to je zažiť výkonnosť ProTour jazdcov na vlastnej koži, som zistil na minulotýždňových Majstrovstvách SR a ČR v Trnave.

Prečo?

Celá myšlienka vznikla v momente, keď som sa dozvedel, že majstrák bude tento rok v mojom rodnom meste. Nie som poverčivý, ale súhra niekoľkých okolností bola ako volanie osudu. V prvom rade som mal čas na tréning. Po dlhých rokoch v korporáte som si dal v kariére pauzu, a to, že som nemusel denne chodiť do práce, mi umožnilo, že som jazdil, koľko mi hrdlo ráčilo. A to, že to máme doma, no to predsa musím ísť!

Ako?

Preto, aby som mohol štartovať na takomto vrcholnom podujatí, som musel spraviť vec, ktorá mi ovplyvní celú sezónu 2019. Pomladšil som sa. Majstrák je pre kategóriu Elita, Muži, a tak som musel oželieť svojich veteránov, ku ktorým svojím vekom patrím, a s ktorými už niekoľko rokov jazdím. Dlhé rozhodovanie to nebolo. Možnosť štartovať s ProTour jazdcami zo SR a ČR bola tak lákavá.

Príprava

Špeciálnu prípravu som nemal. Čo som zvýšil, bol čas strávený trénovaním. Už v zime na bežkách, v posilke a pri behu som sa motivoval majstrákom. Na jar som chcel natočiť objem aj v sedle, čo sa mi vďaka výjazdom v Podgore a na Malorke podarilo. Ďalší jarný program už klasika, prvé kolo pohára, maratóny, Merida Road Cup. Nohy išli pekne, porcia km sa prejavila.

Osud

To, že je vo svete všetko spojené, a niekedy sa veci dejú aj z dôvodov, ktoré na začiatku ani netušíme, sa mi opäť potvrdilo. Len vďaka tomu, že som celý rok držiteľom licencie “Muži”, tak som dostal možnosť štartovať na prestížnych pretekoch s profi konkurenciou V4, a neskôr dokonca za repre v Kamerune. A nebyť plánovaného štartu v Trnave, tak sa neodhodlám ísť na 3 týždne do Chorvátska hltať jarné kilometre. A vďaka tomu spoznávam super ľudí. Keď už cesta je cieľ!

Časovka

Celý šampionát začal vo štvrtok časovkou na 41 km. Trať je rovina, no čo sa dozvedáme až v deň pretekov je, že spoločnosť nám budú robiť teploty okolo 35 C a silný vietor. Toto v kombinácii s porciou km, ktorá dvojnásobne prevyšovala bežnú vzdialenosť, na ktorú som bol zvyknutý pri časovkách, znamenalo, že to bude výzva. A aj bola!


To, že som domáci jazdec, som využil a bol som si ju niekoľkokrát prejsť. Obsedieť toľkú porciu km na koze (časovkársky špeciál) pri max výkone, bude náročné. Preto som si stanovil pomyselný obmedzovač rýchlosti na svoje tepy a snažil sa neprepáliť úvod. Pri mojom max. 186 som chcel začať na 160 tepoch a zvyšovať. Realita bola 170. Ale nad túto hranicu som sa brzdil. Za to som bol vďačný druhú časť, kedy mi v protivetre citeľne dochádzalo, ale nie až tak, aby to bola katastrofa. V cieli som bol úprimne rád, že to mám za sebou. Čas priemerný, z SK konkurencie najstarší, a tak aspoň nie posledný . Už časovka bola zážitkom, prišla ma povzbudiť kopa kamarátov, tak som si to užil.

Hlavné preteky

Okruh pre preteky s hromadným štartom organizátori postavili skôr rovinatý, neboli tam žiadne dlhšie stúpania. Selekciu som predpokladal buď kvôli vetru, alebo čisto na výkon, keď profíci zapnú motor aj v tých krátkych brdkoch. Celkovo sme mali absolvovať asi 180 km, jazdili sa okruhy. Prvé dva “veľké”, so spomínanými hupíkmi za obcou Dechtice a potom už okruh “malý”, s častým prejazdom mesta. Takže zase viac technický.


Pred štartom som vyslovene vyškerený vychutnával atmosféru. Zázemie, organizácia, množstvo divákov. Špeciálny pocit. Pre toto som to všetko robil. Štart bol plánovaný na nedeľu o 12:00 h. Na páske stojím asi 15 minút pred, aby som po začiatku využil lepšiu pozíciu a vyhol sa tlačenici vzadu. Tesne pred výstrelom prichádzajú “Boráci”. Hystéria začína. Že Saganovcov sprevádza SBSkár až na štartovnú pásku, nie je prehnané. Tlačeniaca, fotenie, výkriky. Ja sa len smejem, a teším sa na ostrý štart.


Masa asi 100 ľudí pozostávajúca z jazdcov oboch krajín sa pohne presne na čas. Prvé km sú regulované sprievodným autom s cieľom bezpečne balík dostať z mesta. Ani to nepomáha, a asi po 2 km počuť hnusný zvuk, ako niekto svoje koleso vyplieta o železnú zábranu. Deje sa to na konci pelotónu, nevidím to, čas otáčať sa nemám. Neskôr sa dozvedám, že tam bol aj pád, a že asi 30 jazdcov. Čo pre nich znamenalo začať hneď so stratou. O chvíľu potom je odštartované naostro, a my vyrážame smer Špačince.


Vyrážame? No skôr mám pocit ako v Star Wars, keď kozmická loď prekonáva rýchlosť svetla. Tuším vidím aj tie čiary . Keďže je to rovina, tak my s vetrom v chrbte nemáme problém ísť 60 km/h. Opäť až neskôr sa dozvedám, že to naťahovali aj profíci, aby si balík trošku očistili od slabších jazdcov, ktorí sú potenciálne nebezpeční. Môžu spôsobiť pád.


V takomto tempe sa dostávame až do Dechtíc, kde začínajú spomínané brdky. Kombinácia 3 krátkych stúpaní, v ktorých sa silní jazdci rozhodnú ešte viacej očesať balík, a prípadne odskočiť do úniku. Pelotón je nadelený do menších skupín, ktoré sa spájajú ešte dlhé kilometre. Ak vôbec. Toto celé absolvujeme ešte raz, s rovnakým scenárom. Priemerka 44 km/h. Au!


Po tomto úvode vypadávajú prví jazdci, ktorí končia svoju púť. Ja sa ocitám v skupine asi 20 zničencov. Na rovine vidím, že sme asi 3. skupina. Úprimne som si nevedel predstaviť, že sa dotiahneme späť do hlavného poľa. To sa na moje prekvapenie deje a v priestore štartu/cieľa na Hlbokej ulici v Trnave sme späť!


Neprežiť ani do jedného malého okruhu by ma mrzelo. Tých máme vypísaných 9. Prvý sa ide celkom rozumné tempo, asi to berú vpredu ako zoznámenie. No v tom teple a vetre a po tej “šmakocinke” na Dechtických kopcoch viem, že dnes je to nad moje sily. Za sebou máme asi 80 km.


Preto sa v ďalšom kole, pred príchodom do TT, natlačím dopredu. Už toto spôsobilo, že tepy ukazujú kritiku . Preletím cez špicu, a cez štart prejdem s pár metrami náskoku na balík. Aspoň spravím zábavu pre domácich. Watty na úrovni 450, ktoré umožňujú, že sa pohybujem pred balíkom, rýchlo odoberajú sily. Za chvíľu som pohltený a ďalej už to má rýchly priebeh. Precedím sa až na koniec, tam ma ešte povzbudí Jozef Černý, a potom už len kolóna. A keď prefrčí aj tá, už len zdravenie divákov, ktorých je na trati požehnane. Do cieľa prichádzam sám, odovzdám čip rozhodcom, a ďalej sledujem preteky ako divák.

Zážitok

Výsledky, a ako to celé skončilo, už viete. Čo to znamenalo pre mňa? Stálo to celé za to? ÁNO! Splnil som si ďalší sen, zažil niečo jedinečné, na čo budem spomínať. Je po pretekoch, a ja sa rýchlo utekám baliť. Odchádzame do Talianska, Bormio. Budeme sa vozkať, papať, užívať . Po Kamerune a majstráku sa idem udobriť s cyklistikou .


Tu nájdete odkaz na môj záznam na Strave.

Zdroj fotografií: Mária Kovalová, FB/PeterSagan