Rozhovor: Kristína Néč-Lapinová – šport a materstvo 1. časť

Mnoho z nás - športových fanatikov sa obáva, že keď do života príde dieťa, vlastné záľuby budú musieť ísť bokom. Kika je však jedným z dôkazov, že ani žena na materskej sa športu vzdať nemusí. Dokonca, môže byť lepšia ako kedykoľvek predtým...

Keď som sa zamýšľala nad tým, aká téma by mňa v súvislosti so ženskou cyklistikou zaujala, taká o ktorej sa veľa nehovorí, ale bola by prínosom pre viaceré dámy, prišla mi na um idea športu a materstva. Predsa len, tehotenstvo a malé dieťa ženu takpovediac odstavia z „bežného“ života, a tak si väčšina z nás myslí, že založením rodiny je so športom koniec.

Keď som však začala nad tým hlbšie uvažovať a všímať si pretekárky v mojom okolí, uvedomila som si zopár vecí: najlepšia slovenská triatlonistka na stredné a dlhé trate Kristína Néč-Lapinová – matka. Najlepšia slovenská horská cyklistka Janka Keseg Števková – matka. Najlepšia česká triatlonistka na stredné a dlhé trate Simona Křivánková – taktiež matka. Rozsvietila sa mi kontrolka v hlave... Prečo sa neporozprávať priamo s nimi, s tými, ktoré už majú skúsenosti a dokázali tieto dve veci skĺbiť? S tými, ktoré neprestali ísť za svojimi snami…


Kika Néč-Lapinová je jedno nezastaviteľné tornádo. Je neuveriteľne všestranná a ide jej všetko, čoho sa chytí. Niekoľkonásobná triatlonistka roka, víťazka dlhých a stredných Ironmanov, zimných triatlonov, kros triatlonov a duatlonov.

Okrem toho sa vie vytrápiť aj na takom krátkom „šrote“ ako je beh na vrch skokanského mostíka. Ale predovšetkým je to matka a manželka, ktorá šport berie s potrebnou dávkou nadhľadu a užíva si ho plnými dúškami.


Kika, keď si predstavím spojenie šport, resp. cyklistika a materstvo, ako prvé mi hneď napadneš ty. Pre mňa si príkladom toho, že výkonnostný, až takmer profesionálny šport sa s tým vôbec nevylučuje. Na pretekoch ťa vidieť s celou rodinkou, hlavne na tých vzdialenejších, ktoré často spájaš aj s malou rodinnou dovolenkou. Menila by si niečo na tomto statuse športovkyňa – matka – manželka? Dá sa to zvládať?
Keď som sa odhodlávala mať rodinu, myslela som, že je to konečná vo vrcholovom športe. Sama som prekvapená, že som práve naopak materstvom odštartovala svoje najúspešnejšie roky. Pre ženu je materstvo veľký míľnik. Uvedomí si, čo je naozaj dôležité. Je viac doma, fyzicky oddýchnutejšia, psychicky istotne nie a pripravená sa na pretekoch doslova „odtrhnúť z reťaze“.


Odpadli mi „výletné celodenné tréningy“ a stále sa ponáhľam za malým. Keďže času už nie je nazvyš, tak sa už nevybíjam pri iných športoch. Lezenie, tenis, turistika, kolektívne športy a podobné mnou milované aktivity som obmedzila. Sľúbila som si ale, že sa k nim neskôr vrátim. V súčasnosti, keď mám 2 hodiny voľna, idem radšej rýchlo na bicykel alebo behať, aby som čo najviac využila čas.

Dovolenky spojené s tréningom alebo pretekmi sú nevyhnutnosť, inak by sa to nedalo ani časovo a na Slovensku ani finančne... Väčšinu výjazdov si platíme sami, odmeny na pretekoch a sponzorská pomoc sú tak akurát, aby to spolu vyšlo na nulu. Úplne nič by nešlo bez podpory manžela. Keby on netoleroval „dovolenky“ zásadne mimo sezóny, v neistom počasí, balenie a staranie sa o športové veci, nervy spojené s dochvíľnosťou na pretekoch, opatrovaním malého a podobne, tak by som to sama s dieťaťom nikdy nezvládla.

Mohla by som pretekať iba na Slovensku a reťaz by sa mi povolila iba do cca 2 hodín jazdy autom. Moji rodičia ma nikdy výrazne nepodporovali v športe, postrážili by mi párkrát dieťa, ale 22 pretekov a z toho väčšina v zahraničí, ako to dávam posledné roky, by nehrozili.


V minulosti som niekde čítala, že v tvojom prípade tehotenstvo nebolo plánované, bola si vo vrcholnej forme. Musel to byť pre teba tak povediac škrt cez rozpočet. Ako sa na to spätne pozeráš ty? Ľutuješ niečo alebo keby si mohla, naplánovala by si si to inak?
Neviem, kde vznikla fáma, že sme dieťa neplánovali. Nikolasko bol naopak asi až prehnane plánované dieťa. Mala som naplánované otehotnieť do pol roka. Kvôli tomu, že som menila bydlisko a odišla z práce, mi vychádzala materská iba do istého dátumu. Nadobudli sme pocit, že nie je čo odkladať, lebo v ďalšej práci by sme všetko museli posunúť o cca 2 roky.

Ja som sa bála, že nebude počatie také jednoduché, keďže športujem výkonnostne od útleho veku a ani sme neboli s manželom až takí mladí (porodila som na 30tku a manžel je o 7 rokov starší). Dokonca som presvedčila gynekológa už po jednom neúspešnom mesiaci, že mi treba niečo na podporu, a tak som užívala liek na uhniezdenie plodu Duphaston.

Možno aj pre tento môj „tréning“ som otehotnela super rýchlo. Bez tréningu predsa nikdy nemáte výsledok. Mať dieťa je ten najväčší dar a v živote by som nemenila. Vraví sa, že každá žena si najväčšiu lásku svojho života porodí sama a je to tak na 1000 %.


Hovorí sa, že niektorým ženám sa po pôrode zvýši výkonnosť a dokážu dosahovať lepšie výsledky ako pred dieťaťom. Ty momentálne žneš jeden úspech za druhým. Len v tejto sezóne sa ti podarilo vyhrať polovičného železného muža v Rakúsku, bola si siedma na majstrovstvách sveta v Redbull 400 a to najcennejšie si si ulovila na konci sezóny – zlato z ME v kros duatlone. Máš pocit, že práve po dieťati ti išla kondícia hore, alebo to proste pripisuješ správnemu tréningu a prirodzenému vývoju, či vyzretosti?
Po 8 mesačnom dojčení sa mi trochu preformovala postava. Schudla som a nie len tuk, ale aj zo svalov. Začalo sa mi lepšie behať, aj keď na váhe to bol rozdiel len 1-2 kg. Kondícia sa mi zlepšila o niečo, ale išla som hore hlavne silovo. Spirometrické vyšetrenie ukázalo, že mám rovnaké VO2 MAX aj kapacitu pľúc ako v 20tke, len wattov som vytiahla omnoho viac.

Síce už nemám čas venovať sa skialpinizmu, ale donútila som sa viac športovať doma, a teda aj posilňovať. Najväčšiu mieru na mojej výkonnosti má jednoznačne fakt, že som sa nevrátila do práce, ale venujem sa len športu a nášmu športovému obchodu.


Pustila som sa viacej aj do zimných športov (zimný triatlon v mesiacoch január-február), pridala som jesenné vrcholy (cezpoľný beh november-december) a táto celoročná príprava, spolu s tým, že netrénujem veľa, ale len kvalitu, mi priniesla životnú formu a životné výsledky v neskoršom veku.

To, že som matkou mi zase pomohlo psychicky. Šport a pretekanie mám od narodenia ako bytostnú záležitosť, ale s tým, že mám rodinu sa cítim viac „normálna“ a dáva mi to silu robiť viac „nenormálnych“ dávok športu. Rodina je však priorita, pretekať sa dá aj v regióne, a keď bude treba, tak pribrzdím…


Podľa niektorých tvojich starších vyjadrení viem, že si sa hýbala až do vysokého štádia tehotenstva a ešte aj v deň pôrodu si bola na trenažéri. Bola v tom čisto tvoja potreba hýbať sa, alebo si všetko robila plánovane s cieľom byť čo najviac fit, aby si sa čo najrýchlejšie mohla dostať späť do pretekárskeho kolotoča?
Ja som naozaj pretekanie neriešila, chcela som byť len matka... Skôr som mala obavy, ako sa zvládnem starať o moju prvú bábiku v živote, kým bude krehká a jemná. Priala som si chlapca. Najviac som sa tešila predstave, ako ho učím športovať, ale aj kašičky, mastičky, piplačky som si časom obľúbila. Mamina mi priala dcérku, nech viacej „zoženštiem“ a osud to zariadil tak, že náš syn miluje variť a piecť... Dokonca aj upratovať... A mňa všetky tieto práce teraz bavia omnoho viacej s ním...


Doktor mi už na začiatku tehotenstva povedal, že nemám behať, a tak som radšej nebehala... O bicyklovaní nič nevravel, preto som jazdila denne. Brigádovala som 25 km od bydliska vo fitku a dochádzala na bicykli, cvičila som s vlastnou váhou so zákazníčkami Speedfitness. Plávala som až do 2-3 týždňov pred pôrodom. Počúvala som vlastné telo. Prechádzala som sa so psom. Na bike trenažéri 30 minút denne bola moja bytostná potreba.

Len prechádzať sa ma nevedelo unaviť, a keď som sa trochu aj zapotila, to mi naštartovalo trávenie a zlepšilo deň. Jedla som všetko, ale mala som dosť problém so záhou, stačilo málo jedla a hneď som bola plná. Moje obľúbené obedové menu bola polievka a karamelový veterník. Pribrala som len 7 kg a keďže bol malý umiestnený vzadu, tak ani som nemala brucho... Susedy si jeden deň všimli, že som tehotná a druhý som už tlačila kočík.


Aké aktivity by si ty odporučila budúcim mamičkám? Mnohé majú strach sadnúť na bicykel.
Ja som jazdila na našom Adamo ISM sedle a posledné 2 mesiace som naň natiahla gélový návlek, aby bolo mäkšie. Vonku som jazdila do 6teho mesiaca, ale max 25-30 km, aj to som musela mať 2-3 cik pauzy. Pred pôrodom už ma pustilo bicyklovať len 20 minút a po stojačky.

Veľa iných mamičiek - športovkýň športovalo počas tehotenstva viac ako ja, behali, jazdili na kolieskových lyžiach, dokonca pretekali... Ja som radšej nechcela nič riskovať a to odporúčam všetkým budúcim mamičkám. Počúvať svoje telo a neriskovať... Kto mal problémy s vodou z plavárne pred tehotenstvom, určite by nemal ani plávať.


Väčšina z nás si nevie ani predstaviť popri malom bábätku a nedostatku spánku stíhať ešte trénovať. Muž celý deň v práci, žena sama doma s dieťaťom. Aké boli začiatky?
Mám to šťastie, že svokra je pediatrička. Veľa mi pomohla v začiatkoch a potom počas pretekov. Tiež mamina mi pomáha, švagriná... Som obklopená skvelými a ochotnými ľuďmi, ale s mojou tvrdohlavou povahou mám aj tak najradšej, keď všetko zvládnem sama. Sem tam som bola nervná, hlavne keď malý nie a nie zaspať, ale našla som si zlepšováky ako ho uhojdať v kočíku a pod.

Spinkal cez obed dobre, vždy aspoň hodinku a to bol môj čas, kedy som si nesadla ku telke s kávou, ale rýchlo som si sadla na cyklistický trenažér. Potom sme varili a upratovali spolu (a asi aj preto tá jeho záľuba hrať sa domácimi prácami), čo síce trvá 3x dlhšie, ale času je na materskej dosť. V noci vstávať nebol problém, dodržiavali sme režim a mlieko spokojnej matky udržiavalo aj dieťa v spokojnosti.

Na preteky a sústredenia sme sa vždy snažili brať aj malého. Bol a stále je na mňa dosť naviazaný a aj ja na neho. Najhoršie bolo odísť na chvíľu pretekať, lebo veľmi plakal. No a aj preto som šprintovala do cieľa rýchlejšie... Teraz je to už lepšie a preteky berie ako samozrejmosť. Dá mi pusu a fandí.


S ktorými aktivitami si začínala? Beh, či bicykel? Trenažér? Využívala si pri tréningoch napríklad cyklovozík?
Trenažér okamžite, stehy - nestehy. O týždeň som polobehala. O mesiac som už stála na prvých pretekoch, zimný MTB maratón. 2 týždne po ňom som bežala na Trnavskom behu preteky na 8 km, ale úplne pomaly, schválne som si vzala psa, aby ma brzdil a on to zobral tak vážne že 3x stál na cik pauzu a raz dokonca na veľkú. Pretekala som len tak skúšobne. Preteky začali až v lete a ja som porodila 15. decembra. Cyklovozík sme mali, ale nepáčilo sa nám to.

Je to vozenie sa pre nás a nie tréning a ešte aj zbytočný risk pre malého. Hlavne sme veľa behali s kočíkom, to bol taký náš denný rituál: ráno prechádzka s kočíkom alebo beh v rámci venčenia psa, na obed cyklotrenažér a poobede beh s mužom spolu s kočíkom… 2 km asfaltku ku miestnym záhradkám sme skoro zodrali...


A investovali sme do najlepšieho interaktívneho cyklotrenažéru a bežeckého pásu v garáži, kde za 20 minút odmakám tréning podstatnejší ako 20 hodín pohybu vonku. Vonku sa potom prechádzame a turistikujeme s malým a so psom. Ku cyklotrenažéru máme v obývačke aj veslo... A rebriny, bosu, medicinbal. Naša domácnosť je ako súkromné fitko a nám sa to tak páči. Návšteva síce musí sedieť na fit lopte, medicinbale a bosu, ale všetci to berú športovo a pre dvoch najrýchlejších máme aj gauč. Bez tréningu doma by som to nedala.

Možno by sme aj našli opatrovateľky, ale my sme dieťa nemali preto, aby ho opatroval niekto iný. Najväčšia výzva bol Ironman - malý mal moje mlieko v mrazničke, ale kam ho dám ja počas 10 hodín som netušila. Nakoniec som to zmákla bez nejakej odstrekovacej zastávky, niečo som vypotila a cieľová foto aspoň mala u mužských divákov väčší úspech.


Ktoré obdobie spätne hodnotíš ako pre teba to najťažšie? Tehotenstvo, počas ktorého je predsa len človek limitovaný vlastným telom a nemôže robiť všetky činnosti v takom rozsahu, v akom by chcel, či keď bol syn maličkým bábätkom, ktoré si vyžaduje veľa pozornosti? Alebo keď už podrástol a mal veľa energie?
Ja mám selektívnu pamäť a pamätám si len to dobré. No spomienky na bolesť krížov z nosenia malého či stres z toho, či prežijem pôrod ako aj pôrod samotný, si predsa len pamätám. Nebyť Epidurálu tak to asi neprežijem... Myslela som, že ma bude bolieť brucho a nie že budem mať bolesť, akoby mi išlo odtrhnúť lýtka a zadné stehenné svaly. My športovkyne sme moc pevné a nebolo najjednoduchšie porodiť. A strašné sú choroby... keď sa vám kompletne rozbije plán a hneváte sa, ale zároveň ľutujete malého a neviete, ako mu ešte pomôcť.

Od začiatku si plánovala vrátiť sa k pretekom čo najskôr, alebo to k tomu tak prirodzene vyústilo? Očakávala si, že sa ti bude tak dariť aj v ďalších rokoch?
To, že budem pretekať som vedela. V takomto rozsahu a úspešnosti som neverila… Možno práve preto som to dokázala… A ešte stále je čo dokazovať. Cieľov a výziev nikdy nie je dosť.


Predpokladám, že teraz už malý Niko chodí do škôlky, tak je to časovo možno pre teba o niečo jednoduchšie. Ale ako to v praxi vyzeralo, keď ste ešte boli spolu doma? Navyše aj so psom.... Posadila si ho pred televízor, zatiaľ čo ty si potila krv na trenažéri?
Škôlka je super, to áno. Cez deň porobím veci okolo obchodu a aj si zašportujem a večer sa môžem venovať už len malému. Želala by som všetkým rodičom na svete mať na svoje dieťa toľko času. Keď nestíham, tak niekedy bicyklujem a ťahám veslo aj popri Nikovi, ktorý pozerá televízor. Keďže je to v jednej miestnosti, stále sme spolu a rozprávame sa. Takmer každý deň spolu aj cvičíme, aj keď skôr ja musím opakovať po ňom. Takže viac-menej tancujeme alebo sa váľame po karimatke... Plank s 20 kg dieťaťom na chrbte je tiež výzva .

Platí aj u vás, že rodičia sú príkladom pre svoje deti. Chytá už Niko nejaké športové návyky, zúčastňuje sa detských pretekov? Preskočilo na neho to vaše rodičovské športové nadšenie?
Niko berie šport ako bežnú súčasť dňa. Preteky má obzvlášť rád, lebo už prišiel na to, že dostane v cieli darček a medailu. A keďže aj ja často nosím darčeky zo stupňov víťazov, tak ho to baví aj ako diváka. Prichádza už pomaly na to, že to nie je zadarmo, ale športovú cieľavedomosť v ňom zatiaľ až tak nevidím a ani ho nenútim. Jeho cieľ už nechám na ňom, ale budem sa snažiť ho usmerňovať, aby to bolo aspoň varenie a pečenie a nie sedenie a hnitie zaživa.


Si veľmi všestranná: máš silný bicykel aj beh. Vieš veľmi kvalitne odjazdiť rovnako dlhého Ironmana, ako kratší a intenzívnejší horský duatlon či triatlon. Výborné výsledky dosahuješ aj na ich zimných verziách. Dokonca si bola kedysi aj na „bedni“ na MSR v cestnej cyklistike v časovke. Je ešte niečo, čo ti do zbierky chýba? Nejaký športový sen?
Joj,tak športových snov by bolo... Lákajú ma behy do schodov, krátke intenzívne preteky Redbull 400 sa mi tiež zapáčili. Raz by som chcela zvládnuť Embrunmana, určite aj double Hawaii Ironman plus Hawaii Xterra. Milujem výzvy a nové ciele a určite budem v čomsi pretekať, toľko koľko ma zdravie pustí. Ako dieťa som stále súťažila, či už futbal s tenisovou loptičkou doma alebo som si sama vymýšľala súťaže a hrala som dovtedy, kým som nevyhrala...

Veľmi ma teší, že sa stále držím na cca 22 pretekov v roku a zlepšujem skóre. Tento rok som vyhrala rovnú polovicu a to som bola väčšinu pretekov v zahraničí. Vyhrala som ČSOB maratón aj 400 m beh na mostík Redbull 400 Štrbské pleso. Vyhrala som polovičné Ironmany aj MTB kros triatlony. Medaily som doniesla v zime zo zimného triatlonu (striebro Majstrovstvá sveta Kanada, bronz teamy Majstrovstvá sveta Rumunsko ) aj v lete z kros duatlonu (zlato Majstrovstvá Európy Ibiza).


Zlepšila som si čas na polmaratón na 1:20:52 (Košický polmaratón) aj svoj čas na 5 km na 17:28 (ženský beh Viedeň). Najviac si cením, že som skompletizovala svoju zbierku z Majstrovstiev Európy v kros duatlone (striebro 2016, bronz 2017) a zlato mi dalo obrovský pocit zadosťučinenia. Bola som vystresovaná, 4 dni som nespala a s hrôzou som sledovala všetky súperky, ktoré prišli vyhrať, lebo v ženách už to nikto nechodí skúšať, všetci chodia už len vyhrávať, aj keď miesto je len pre troch... Vravela som si, že ja som na rodinnej dovolenke a moji chlapci tu so mnou budú, aj keď budem posledná, takže už som aj tak vyhrala... A ono to víťazstvo pritiahlo ďalšie. Stáť najvyššie a počúvať slovenskú hymnu... Bolo to neskutočné a dúfam, že to ešte zažijem. A dúfam, že opäť s rodinou a najlepšie ešte s o čosi rozrastenou.


Kika ďakujem za úprimnú a otvorenú výpoveď a prajem veľa úspechov aj naďalej.