Moja cesta k jednoprevodníku - zvládne ho aj bikerka ako ja?

Nie som extra technický typ, preto keď som dostala za úlohu napísať svoj názor na hobby jazdenie s jednoprevodníkom, zostala som trochu vystrašená. Pokúsim sa to však podať na základe svojich pocitov a zážitkov.

Odkedy ma Maťo priviedol k cyklistike, mala som možnosť postupne skúšať rôzne typy bicyklov v rozmanitej výbave, a to platí aj o prevodníkoch. Moje začiatky, keď naozaj nepočítam biky z detstva, boli spojené so starším modelom na 26kových kolesách, ktorý mi Maťo postupne “ohádzal” dobrými a ľahkými komponentmi. Takže som sa výsledne dostala k naozaj ľahkému biku, s ktorým som zvládla svoje skutočné zoznámenie s MTB.

Trojprevodník na začiatok

Na tieto časy spomínam naozaj veľmi rada. Na tomto kúsku som mala ešte klasický trojprevodník. A tu vznikol jeden zásadný problém a to ten, že som často od svojho “trénera” počúvala, že čo to tam mám zaradené, že sa mi to tam kríži . No poviem to tak, ako som to vnímala ja. Berte ma skutočne ako vzorku hobíka, ktorý si užíva dobrý pocit z jazdenia a nerieši žiadne maratóny a pod. Ani servis bicykla, ale samozrejme umyť si bicykel zvládnem, aj keď aj na to sa doma nájde pomocná ruka . Takže som vždy radila podľa pocitu a toho, aký terén som mala pred sebou. Asi sa to mnohým z vás skúsených bikerov zdá smiešne, ale nedokázala som sa dostať ako pri jazdení v aute do “automatického” režimu a vnímať, čo mám vzadu a adekvátne tomu si prehodiť vpredu, proste som to kombinovala tak, aby som to ušliapala a bodka! .

Rozlúčka s 26kou

Už som to v jednom článku spomínala, teda možno nielen v jednom, ale doteraz si pamätám pocit, keď som prvýkrát mala možnosť jazdiť na 29 kolesách. Bolo to v Dolomitoch na požičanom bicykli, a to bola už priama cesta k výmene bicykla. A tak sa ku mne dostal bike s dvojprevodníkom. A opäť mám čerstvo v pamäti, ako sa pri ťahaní na náš domáci a legendárny kopec Straník pozerám pod nohy s otázkou, “či to už vážne ľahšie nepôjde?” Išlo však len o krátkodobú záležitosť a na väčší výber prevodov som veľmi rýchlo zabudla a užívala som si jazdenie na dvadsaťdeviatke aj v oveľa náročnejších stúpaniach. Raz darmo, mne to vždy pôjde lepšie do kopca ako opačne . Avšak napomínanie na nesprávne zvolené kombinácie prevodov sa úplne nevytratili. Naučím sa to ja niekedy!?

Bude ešte horšie?

No možno nebude treba, pretože čo čert nechcel, dostala som ponuku mať túto sezónu v dlhodobom redakčnom teste fialového krásavca od Rock Machine, ktorého som vám už predstavila v tomto článku. Takže môj predchádzajúci bike, s ktorým som ale bola nadmieru spokojná, musel ísť bokom. Ale potešila ma možnosť predaja kamarátovej frajerke, aspoň tak zostal v partii. A tak prišlo veľké zoznámenie sa s už pre mnohých samozrejmými vecami, ako je ľahký karbónový rám, teleskopická sedlovka no a v neposlednom rade strašiak menom jednoprevodník. Už keď som dostala na výber z dvoch modelov do testu, tak ma Maťo hneď upozornil, aby som si bola vedomá, že to bude v kopcoch opäť o niečo náročnejšie.

Aká bola teda realita?

Musím sa priznať, že prechod z trojprevodníka na dvoj som vnímala ako väčší skok, ale to je len môj subjektívny pocit. Samozrejme sa pod to pripísala aj hmotnosť bicykla, ktorá je v prípade Blizzu nižšia (rozdiel cca 1 kg). Rovnako mi o čosi lepšie sadol posed, najmä široké rajdy, s ktorými sa ale trápime hlavne pri prevoze či manipulácii v byte. KONEČNE však nepočúvam pripomienky k tomu, čo mám zaradené!

V prvom rade to bol šok, že vlastne jednou páčkou ovládam kazetu a druhou teleskopku a jednoducho nemusím riešiť, čo dám vpredu, pretože možnosť výberu zmizla . Jedna placka s počtom zubov 32 pre mňa znamená síce menší výber, na aký som doteraz bola zvyknutá, ale v konečnom dôsledku som sa zatiaľ nestretla s tým, že by som nedokázala zdolať nejaký kopec, ktorý som predtým vyšla. Práve naopak, smerom dole som na tomto biku trochu odvážnejšia, ale to s týmto faktom až tak nesúvisí.


Som typ, ktorému každý neprirodzený zvuk na biku vadí, takže hneď zastavujem a volám svojho “mechanika”, aby sa na to pozrel . Pri jednoprevodníku sa prirodzene stávajú takéto situácie častejšie, keďže je systém citlivejší na správne nastavenie, práve kvôli menším rozostupom medzi jednotlivými prevodmi. Našťastie sa to takmer vždy podarí vyladiť priamo v teréne a ja môžem spokojne pokračovať v nerušenej jazde.

Nie je to pre každého, aj keď...

Stále je tu možnosť znížením počtu zubov dosiahnuť ľahšie zvládanie strmých prekážok, ale v mojom prípade som túto alternatívu zavrhla. Je to jednoducho aj o zvyku, proste som sa naučila fungovať s výberom, ktorý mám k dispozícii a už mi ani nenapadne, že by som potrebovala ešte niečo navyše. Netvrdím tým, že jednoprevodník je pre každú ženu, najmä pre bikerky začiatočníčky. Mám napríklad kamarátky, o ktorých rozhodne viem, že by sa im to nepáčilo, ale to súvisí aj s tým, že všeobecne neobľubujú kopce a skôr sa rady vozia len tak pre chuť po rovnejších cestičkách. A na tých by komfort bez nutnosti riešenia zvoleného prevodu určite uvítali.


“Fialku” s jednoprevodníkom som tento rok otestovala aj v talianskych Dolomitoch a nebudem tvrdiť, že tie ich stojky som zvládala s “prstom v nose”. Ale v tomto prípade platí jednoduché pravidlo, čo už nedám v sedle, si jednoducho vyjdem po svojich . Trasy na spoločné výjazdy ale vyberáme s ohľadom na moje schopnosti, predsa len chcem jazdiť a nie sa opierať o bike pri turistike .