Video: Sella Ronda Hero alebo ako chutí 84 km s prevýšením 4 000 m v Dolomitoch

Poďte sa so mnou pozrieť priamo na trať maratónu, ktorý dokonale kombinuje náročné kopce, singletracky smerom nadol a tiež úžasnú scenériu. No a okrem videa tu nájdete aj netradičnú galériu.

O tomto podujatí ste si už odo mňa mohli prečítať nejeden report - napríklad z roku 2017 alebo 2018 . Tentoraz som sa rozhodol využiť možnosti, ktoré ponúkajú nové kamery GoPro Hero7 Black a vziať vás priamo na trať. Výsledkom je podrobný videoreport nižšie.


Keď som si ale pozrel všetky materiály, ktoré sa nám podarilo dať dokopy vrátane fotiek od Sportografu, napadlo ma vytvoriť ešte akýsi fotoreport nižšie. Nie je to úplne klasický formát, ale možno pomôže doplniť celú atmosféru tohto podujatia trošku „odľahčenou“ formou...


Cesta zo Žiliny nám s Lenkou ubehla príjemnejšie aj vďaka tomuto krásavcovi ŠKODA Octavia Scout... ale klídek, je len požičané. Ja som vďaka nemu prvýkrát dokonale okúsil kúzlo tempomatu, automatu a ďalších moderných technológií .


Príjazd máme tradične vo štvrtok a nie je nič lepšie, ako sa vybaliť a ísť aspoň trochu pretočiť stuhnuté nohy. Navyše sa už dá v Selve aj registrovať, takže všetko pripravené.


V piatok už je takou tradíciou spoločný výlet a prehliadka záverečných úsekov trate. Mňa hlavne zaujímalo, koľko snehu je v Passo Duron... nakoniec sa moje obavy ukázali ako zbytočné.


Toto je ten dôvod, prečo hovorím o snehu – ešte pred 2 týždňami tu padla pekná nádielka a vyzeralo to nejako takto:


Samozrejme základom je poctivá príprava mašiny – prvá ostrá skúška pre Felt Edict, ktorý mi prišiel cca 2 týždne pred maratónom, ale bol už poctivo preverený na domácich fatranských trailoch. Hlavne som na ňom poriadne prebehol všetky skrutky, aby sa mi nestalo niečo podobné ako v Levoči - tam sa mi povolili riaditká, čo rozhodne nie je nič príjemné. Rovnako je novinkou sedlo od Selle San Marco s názvom GND, ktoré dokonale sadlo, a o ktorom sa tiež neskôr dozviete viac. Hodí sa totiž ideálne na MTB a hlavne do pekne strmých kopcov, kde treba byť poriadne na špičke.

Kolesá Fast Forward Outlaw AM, plášte Maxiss Ikon... No a mazanie od Rex, oblečko od Castelli a motor beží na Powerbar. No a ešte som mal od zimy odložené nové biele tretry od DMT... to viete, Taliansko . Tu sa určite patrí ešte raz poďakovať všetkým partnerom za podporu.


Štart je vždy veľká show a takmer vždy tu z toho človek má pomaly zimomriavky. Na mňa príde rad o 7:25, predtým ako prvé štartujú ženy Elite na kratšej trase a muži Elite na dlhej.


Prvým stúpaním je to k vrcholovej stanici Dantercepies. Hneď na rozcvičku 5,3 km s priemerom 14 %. Každopádne som zvolil stratégiu, že ho pôjdem skutočne s rezervou, čo sa nakoniec aj oplatilo...


Ono ale aj tá rezerva predsa len bolí, no keď človek vidí tých ľudí okolo a atmosféru, chce sa do toho oprieť. Vpravo na fotke už mama signalizuje Lenke, že idem . Support, ako sa patrí... Inak Lenka točila video o tom, ako vyzerajú preteky z pohľadu support tímu, tak verím, že sa odhodlá ho potom publikovať .


Práve krásne singletracky sú dôvodom, prečo je Hero jedinečné a najmä ak je človek vpredu, dokáže si ich skutočne vychutnať.


Druhým dôvodom sú neskutočné panorámy Dolomitov.


Miestom, odkiaľ dokonale vidieť ľadovec Marmolada, je druhé stúpanie k vrcholovej stanici Pralongia. Tu sa nachádza aj akési vrcholové „plató“ s krásnymi cestičkami po šotoline. Cestou nadol už čaká singletrack do Passo Campolongo a odtiaľ slušný zjazd po šutroch do Arabby.


Stúpanie spod Arraby na zjazdovku Sourassas je skutočne len pre „skalných“ fanúšikov jazdenia v kopcoch . No keď už sa tam človek vyškriabe, stojí to za to a vie, že to najhoršie má za sebou. Odmenou je následný rýchly zjazd a trail do legendárneho Passo Pordoi.


„Fight for Pordoi“ - singletrack do Passo Pordoi dá zabrať, nakoniec sa ale žiadny sneh nekonal. Zato miestami človek bojoval s klzkými šutrami a hlbšími bahennými rigolmi. Z Passo Pordoi sa opäť pokračuje sériou technických trailov, ktoré pekne preveria techniku. Práve v zjazdoch sa dá rovnako získať pomerne dosť času a dobrý full tu vie výrazne pomôcť. Všetko si to vie človek pekne pozrieť na jednotlivých segmentoch na Strave.


Záverečný singletrack do cieľa – tu už človek únavu skutočne necíti a dokonale si užíva každú zákrutu. Podobné sa nedá povedať o poslednom veľkom kopci Passo Duron, ktorý tvorí poslednú veľkú prekážku. Tam som jeden rok žobral žemlu od nemeckých turistov, teraz už som bol pripravený a nasúkal v ňom do seba postupne asi 3 gély a balíček gumových cukríkov s kofeínom .


Nakoniec končím sa časom 5:49 hod, takže o 1 min som si zlepšil osobák. Ešte 20 rokov a bude sa triasť aj Paez a Lakata . Miestny spíker sa ma pýta, či viem po taliansky, krútim hlavou, že len „english“. Tak ma aspoň vyhlási ako Martine Imriči...


Dobrou tradíciou je fajné nealko pivko v cieli... vždy padne vhod. Tentoraz sa mi záver išiel skutočne dobre, takže namiesto opierania sa o zábradlie ako minulé roky, si to celkom vychutnávam. A nechýba ani ženský support tím .


Ďalšia cenná „finišerská“ medaila.


No a takto vyzerá Yútuber na trati... vyberať kameru z držiaku za jazdy alebo prepínať medzi kamerou a fotením, je základný skill . Rovnako ako fuňať do kopca a niečo hovoriť...


Tradičnou odmenou je výjazd v novom zaslúženom drese... a hlavne možnosť stráviť tu ešte pár dní.


Výsledky nájdete na tomto odkaze a záznam jazdy v aplikácii Strava.

Tak to bol taký netradičný fotoreport ale prišlo mi zbytočné písať znovu to isté, čo som už hovoril vo videu. Ako som písal vyššie, strávili sme tu ešte niekoľko dní. Napadlo ma, že namiesto toho bude ďalší článok, kde dám dokopy niekoľko tipov pre jazdenie v Dolomitoch, ak sa sem náhodou chystáte.


Pretože Dolomity sú skutočne oblasť, ktorú si treba poznačiť do „to-do“ listu. Ciao...