Keď sa cyklistka odhodlá stať železným mužom

3,9 km plávania, 180 km na bicykli a na záver „už len“ 42 km dlhý bežecký maratón. To sú vzdialenosti dlhého triatlonu, ktoré som sa rozhodla tento rok pokoriť aj ja – obyčajná žena.

Samozrejme, každý sme unikát a svojím spôsobom jedinečný, ale keď píšem obyčajná mám na mysli obyčajnosť čo sa mojich výkonov a celkovo športového nadania týka. Nie som žiadna „superwoman“, žiadna ultramaratónkyňa, dokonca ani maratónkyňa, ani netrénujem veľa, skôr naopak, vždy oveľa menej ako by sa patrilo. A predsa som si na tento rok dala tento krásny cieľ. Železný muž, dlhý triatlon či Ironman - všetky názvy znamenajú to isté, a teda 3,8 km, 180 km a 42 km v troch disciplínach za sebou. Čiže poriadne dlhý čas strávený na trati…

Keď vášeň vyhráva nad rozumom

Myšlienka napísať blog o príprave na môjho prvého Ironmana vznikla dlho pred tým, ako píšem tento článok. Chcela som dať na papier, ako bude postupovať nováčik v tejto sfére, a tak nejak zvýrazniť, že to môže zvládnuť každý. Nakoniec som sa jej však vzdala, pretože som vedela, ako to dopadne – moja príprava bude určite omnoho spontánnejšia ako by mala byť . Už po úspešnom prihlásení sa na najznámejší dlhý triatlon v Európe – nemecký Challenge Roth som si predstavovala, ako budem v zime drať tenisky na našej bratislavskej hrádzi a koľko nespočetne veľa bežeckých kilometrov absolvujem v teréne. Ako pár mesiacov pred dňom D budem jazdiť 150-ky a ako 3 km vo vode budú bežná tréningová dávka.

Niežeby som netrénovala, trénovala. Ale kratšie vzdialenosti. Rozhodne nie také objemy ako som plánovala. V zime som behala okolo 10 – 15 km, asi dvakrát som bola „dvacku“ v lese, do toho miešala bežky a skialpy. Na bicykli som cez 100 km nešla od jarného sústredenia a 3 km vo vode som odplávala iba raz. Aj to s prestávkami a plaveckými pomôckami. A, samozrejme, v bazéne.


Zato som pretekala od apríla každý víkend, krížom krážom všetky disciplíny . Od mtb maratónov, cez cestné preteky a s otvorením triatlonovej sezóny prišli na rad aj šprinty (700 m, 20 km, 5 km) a halfy, t.j. polovičné ironmany (1,9 – 90 – 21,1 km). Čerešničkou na torte mojej „hurá“ prípravy bolo v priebehu 8 dní absolvovať 3 preteky - half, šprint, half. O tom, že som miešala dlhé, skoro 6 hodinové preteky s krátkymi anaeróbnymi hodinovými bombami sa asi veľmi rozpisovať nemusím.


A keď som si po tomto ako tak oddýchla a dala dokopy moju pokrivkávajúcu imunitu, zostávali posledné tri týždne do štartu – čiže ten správny čas na poslednú nakladačku: 5 krát po sebe obdeň kombinácia 3 hod. bicykel + hneď 1,5 hod. beh. Pomedzi to zvyšné dni plávanie a vyjazdenie na biku. Síce som si stihla presiliť svaly holennej kosti, ale konečne som mala pocit, že sa zodpovedne pripravujem . Ale to som ja. Mám rada atmosféru pretekov, rada stretávam známych a po zimnej, takmer polročnej prestávke si s pretekmi neviem dať pokoj. Až pokým sa ich nepresýtim, a to je zväčša v letnom období... Mám rada pestrosť a zmenu. Hľadám výzvy a novú motiváciu. Dlhodobé ciele nie sú nič pre mňa, potrebujem krátkodobé stimuly.

Prečo dlhý triatlon?

Triatlon na dlhých vzdialenostiach je v tomto smere úplne odlišný od cyklistiky. Triatlonisti majú preteky raz za čas a plne sa na ne koncentrujú. Navyše nemiešajú dlhé bezhákové s krátkymi vzdialenosťami. Veľa trénovania – málo pretekania. Cyklisti to majú tak nejako opačne – mnohí pretekajú takmer každý víkend, nemajú problém kombinovať horáky a cestu, či dráhu, a ako v profipelotóne môžeme vidieť, dokonca aj cyklokros. V tomto sa cítim byť určite viac cyklistka – pripravovať sa pol roka výlučne na jedny preteky nie je rozhodne nič pre mňa. A vlastne behať a plávať aj tak moc neviem, takže sa za triatlonistku rozhodne považovať nemôžem. Ale ako sa o triatlone hovorí – prečo by si mal byť zlý v jednom športe, keď môžeš byť zlý rovno v troch?


Napriek tomu si ma triatlon získal. Nečudujem sa, že v zahraničí je to taký obľúbený šport. Nemusíme ísť ani ďaleko, stačí tu do susedného Rakúska, či neďalekého Nemecka. Môžeme začať len tým, aké vysoké štartovné sú ľudia ochotní zaplatiť za vlastné utrpenie, koľko financií investovať do svojej výbavy a v neposlednom rade času do tréningu. Nie jedna rodina sa rozpadla pre závislosť od triatlonu .

Očista tela aj mysle

Triatlony na polovičných a celých vzdialenostiach, teda bezhákové, kde si každý odťahá všetko sám, sa stali masovou záležitosťou z môjho pohľadu najmä pre jednu vec – človek má jediného súpera – seba samého! Nehovorím teraz o kategórii pro, ale o nás, „hobbíkoch“. Človek od začiatku dokonca bojuje predovšetkým sám so sebou. Je len on, jeho telo, jeho myseľ... On si musí dobre rozvrhnúť sily, on si musí zvážiť ako rýchlo môže ísť na bicykli, aby mu zostala energia na beh.

Napriek tomu, že je to vysoko individuálny šport, na trati cítite vzájomnú spolupatričnosť. Necítite okolo súperov, vidíte ľudí, ktorí zvádzajú presne ten istý boj samého so sebou ako vy. Niektorým to ide lepšie, iným horšie, niektorí trpia viac, iní menej. Ale na záverečnom behu vidíte, že to bolí aj tých, ktorým to ide, lebo si to dávajú a chcú zo seba vyžmýkať všetko. A rovnako a asi aj viac trpia tí, ktorí striedajú klus s chôdzou, lebo viac už nevládzu. A krásne je na tom to, že pretekári sa navzájom povzbudzujú. Ten, komu to ide viac povzbudí toho, kto sa trápi a verte, že tento pocit spolupatričnosti, ktorý pociťujem, mi spôsobuje zimomriavky.


Ďalším faktom, prečo si myslím, že je dlhý triatlon taký populárny, a prečo sa zapáčil aj mne je, že si môžete ísť vlastným tempom. Idete to, čo máte natrénované. Žiadny balík z ktorého by ste uleteli ako v cestnej cyklistike. Je len na vašich schopnostiach, či dokážete ísť bomby alebo či budete putovať celý deň. Na pretekoch sa zúčastňuje také obrovské množstvo ľudí, že umiestniť sa na stupienku víťazov v akejkoľvek kategórií je takmer nemožné. Sú to ľudia rôznych výkonností, takže je rovnako takmer nemožné byť posledný. Keď si prezerám časy mojich kvázi súperiek, tak sa mi točí hlava a mám pocit, že musia byť z inej planéty. Takže cieľom väčšiny účastníkov na pretekoch je buď zlepšiť si svoj osobný čas, alebo proste podať kvalitný výkon, alebo to „len“ dokončiť.


Ja to robím pre snahu prekonať samú seba – na halfovi chcem vidieť, že som skrátila čas na plávaní, že som dala lepšiu priemerku na biku ako naposledy alebo že môj záverečný beh konečne pripomínal beh . Chcem vidieť, že môj tréning priniesol výsledky - čo už, že zvyšok sveta pláva o 20 min rýchlejšie – mňa poteší každá jedna minúta dolu.


A prvý Ironman? Pôvodný a úplne prvý cieľ bol ho proste prejsť! Za každú cenu. Aj po štyroch sa doplaziť do cieľa. Proste byť železným mužom! S pribúdajúcim časom a tréningovým objemom som začala nosiť v hlave číslo 13, ktoré som napokon po pretekárskych skúsenostiach, ktoré som nazbierala počas sezóny, skresala na 12:30. Celá sezóna mi vychádzala nad očakávania dobre a začínala som mať pocit, že tento čas bude pre začiatočníka veľmi uspokojivý, ale všetko nad by bolo pre mňa sklamanie.

Od mtb maratónov až na železného muža

Od krasokorčuľovania, ktorému som sa venovala v mladosti, je to k cyklistike rozhodne ďaleko, ale od cyklistiky k triatlonu je to už na skok. Tak ako sa hovorí „za všetkým hľadaj ženu“, tak v mojom živote to je presne naopak – za všetko môžu chlapi. Či už ten prvý, pri ktorom som objavila bicykel a čaro horskej cyklistiky, alebo tí ďalší, z ktorých ma každý jeden niekam posunul – od mtb k cestnému bicyklu, od výletov na hrádzi k pretekaniu, od malých regionálnych pretekov po etapové podujatia v zahraničí a nakoniec od cestnej cyklistiky k triatlonu. Ale môžem si za to sama, lebo stále chcem skúšať nové veci! A veľmi ľahko sa na ne aj nechám nahovoriť. Väčšinou som, samozrejme, oveľa odvážnejšia ako mám natrénované. Vždy si poviem - veď sa zodpovedne pripravím, ale nie vždy je to úplne tak.


Môj zoznam, čo chcem ešte v športe vyskúšať, je ale dlhý a čím som staršia, tým náročnejšie veci na ňom pribúdajú. Už dávno som pochopila, že nikdy rýchla nebudem. Ani najlepšia v ničom nebudem. Jednoducho som nejaké extra genetické vlastnosti na šport do vienka nedostala, to mi ale nijako nebráni v tom byť najlepšia ako len viem. To mi nebráni trénovať svoje telo, posúvať jeho hranice a trénovať pevnú myseľ.

Keď si spomeniem, ako som sa kedysi dávno vedela rozplakať na bicykli preto, lebo kopec bol príliš strmý a ja som ho nedokázala vyjsť alebo preto, že môj spolujazdec išiel prirýchlo, musím sa smiať. Za tých pár rokov som sa naučila vážiť si samú seba aj v tejto oblasti a „nedeptať sa“, keď veci nejdú. Nekarhať sa za to, že všetci okolo mňa idú v kopci rýchlejšie, a že ma na maratónoch často obiehajú aj pretekári ďaleko vyšších vekových kategórií. Proste treba buď pridať v tréningu alebo sa s tým zmieriť.

Takže ako toto šialenstvo začalo?

Prvá reálna zmienka o triatlone prišla, keď sa môj bývalý priateľ začal s kamošom dohadovať, že vyskúšajú Ironmana. Zúrila som. Vedela som, že ich to bude stáť kopec času, a že ja sa s nimi na to pripravovať nemôžem, lebo jednoducho na to nemám. Predsa len, boli obaja veľmi dobrí bežci, ešte lepší cyklisti a ako absolventi Fakulty telesnej výchovy a športu vedeli aj čo to odplávať. Ja ani jedno, ani druhé. A vlastne ani tretie . Ale bolo to prvé semienko zasiate v mojej hlave – že to raz vyskúšam!

Nakoniec z ich spoločnej prípravy nič nebolo, ale zhruba rok po tejto dohode sa bývalý priateľ „zmáčkol“ aspoň na triatlon strednej dĺžky… Už aj to sa mi zdalo strašne ťažké. Vidieť ho trpieť na behu vo mne potlačilo akékoľvek ďalšie chúťky na triatlon . O trénovaní prechodov – teda nadväznosti bicykel + beh nevedel vôbec nič, a to sa aj riadne prejavilo.


O rok však chcel svoje zlyhanie napraviť a keďže náš materský cyklistický klub na tomto novom triatlone v Šamoríne – triatlone pod hlavičkou Challenge Family – zabezpečoval pre účastníkov servis bicyklov, podarilo sa im vybaviť štartovné zdarma. A ja som to dostala ako darček k narodeninám. Päť dní pred pretekmi som sa dozvedela, že budem štartovať na polovičnom Ironmanovi!


Plávať v Dunaji 1,9 km, následne odbicyklovať 90 km a potom odbehnúť polmaratón. Plávať som vedela, samozrejme, iba prsia, aj to veľmi pomalé, nikdy som nebežala viac ako 10 km a ani som vtedy veľa nebikovala. Takže namiesto radosti som spustila histerický plač, či sa ma chce zbaviť a či ma chce zabiť a že určite sa v tom Dunaji utopím! Žena .


Niečo vo mne mi ale aj tak nedalo a na štart som sa postavila. S jediným cieľom – neutopiť sa! Jediné, na čo som sa zamerala, bolo odplávať tie 2 km a že ak toto dám a v časovom limite, tak už to prejdem aj keby som mala ísť na záver krokom. Ešte ste nevideli šťastnejšieho človeka vychádzať z vody! Úsmev od ucha k uchu a už som si preteky užívala.


Bonusom bolo, že sa nám vďaka vtedajšiemu nižšiemu počtu účastníkov obidvom podarilo kvalifikovať sa na preteky na ďalší rok, ktoré už ale mali byť majstrovstvami sveta v strednom triatlone pod hlavičkou Challenge Family. A vtedy som vedela, že na ďalšie preteky sa už rozhodne trošku pripravím – keď nič iné, aspoň sa naučím plávať kraula .

S jedlom rastie chuť

To bol ten bod zlomu, od ktorého som začala trošku behať a sem tam plávať a už to išlo. Motivácia nominovať sa aj na nasledujúci ročník bola dostatočne veľká, začala som kvôli tomu cestovať za pretekmi aj do zahraničia. Tieto jedny preteky, kvôli ktorým som robila toľko scén, všetko odštartovali. A od polovičného Ironmana je k tomu celému už blízko.

Takže keď sa dvaja kamaráti dohadovali, že sa prihlásia na najväčší, najrýchlejší a najobľúbenejší európsky triatlon, vedela som, že to je tá správna chvíľa. Veď kedy keď nie teraz? Pomaly, ale isto mi bude ťahať na tridsiatku a bohvie koľko času mi zostáva na status slobodná a bez záväzkov. Bohvie koľko času mi zostáva na takéto vylomeniny...

Challenge Roth - ten najlepší z najlepších

K úspešnej registrácií som nakoniec prišla ako slepé kura k zrnu. Vedela som, že Roth je známy podnik, ale nie, že až tak. Náhodou som si odsledovala, kedy sa spustí registrácia a iba pre istotu som si prichystala rýchle prsty. Keby niečo... Odbitím desiatej hodiny som vyťukala, čo bolo treba. Oznam o úspešnej registrácií potešil. Ďalšieho kamaráta, ktorému to trvalo o pár sekúnd dlhšie, oznam o plnom štartovnom poli už menej. Neverila som vlastným očiam. Za 60 sekúnd vypredaných 4000 štartovných miest!!! Každé v hodnote 500 €. Toľko ľudia zaplatia za to, aby prekonali samých seba a aby boli súčasťou tejto obrovskej niekoľkodňovej akcie, na ktorej sa zúčastňujú okrem športovcov aj ich rodiny, lebo chcú byť pri tom, podporiť ich.


Aj preto je tu nespočetné množstvo divákov popri tratiach a pre všetkých je zorganizovaný bohatý niekoľkodňový nielen športový, ale aj kultúrny program. Na najväčšom stúpaní na trati – slávnom Solar Hill, čaká toľko divákov, že vám nechajú len úzky koridor na prejazd, takže máte pocit, akoby ste boli na Tour de France! Na bežeckej časti sú diváci rozmiestení na celých 42 km! Povzbudzujú vás na každom rohu. Taký je vraj Challenge Roth. A preto som sa rozhodla tieto mýty okolo neho kolujúce vyskúšať na vlastnej koži a absolvovať práve tu svoj ironmanský debut. Lebo ako sa hovorí - bolesť pominie, ale hrdosť zostane .

Ako sa mi darilo, si budete môcť čoskoro prečítať v ďalšom článku...