Ako som (ne)vyhral Dubničák

Novodubnický maratón si pripísal v minulom roku už svoj 25. zárez. Pre mňa ako bývalého Novodubničana je to srdcovka a zúčastňujem sa ho nepretržite od roku 2005 naprieč jeho rôznymi traťami aj kategóriami, teda až na drobné výnimky.

V roku 2010, keď už na štarte veselo pršalo, som robil fotografa na 16 km trati, v roku 2013 som si zasa doprial 115 km hard-a k tridsiatym narodeninám. V 2018-tom “sme” zrovna rodili. Vtedy som bol stále neženatý a bezdetný a voziť som sa mohol, koľko som chcel.


V 2015-tom prišlo stavanie domu, sťahovanie sa, svadba, deti a toho času na bike popri práci už veľa nezostalo. Máme rok 2019 a v marci sa spustilo prihlasovanie na Dubničák. S podporou MTBIKER a s takou formulkou, kto prv príde (zaplatí), ten prv berie (lacnejšie) s istotou miesta na štarte. Teda, dalo sa čakať aj do posledných dní pred štartom, ale pekne so stresom, čo sa ukázalo aj v diskusii na fóre. Takže za mňa bez rozmýšľania: Ale áno, dáme Kinga! To do augusta najazdím. Samozrejme, že pri dvoch maloletých ratolestiach a práci, kde som často a dlho preč, to pôjde ako po masle.

Marec - rozhýbaj sa starec

Marec: dáke bežky, bike nič. Apríl: párkrát som sa pomotal okolo domu a na miestny kopec Butkov. Máj: tak ten bol najsuper, pršalo tuším celý mesiac. Jún: tu nám začala akcia Tour de vrchár Považia, čo je súbor krátkych, ale dynamických časoviek do okolitých kopcov, ktorú organizuje bimjeam. Vďaka neskonalej obetavosti a tolerantnosti zo strany mojej drahej polovičky som ju absolvoval celú.

A zistil som, že mi takéto šprinty vôbec ale vôbec nejdú. Nakoľko bol jún nadmieru teplý a slnko vychádzalo skoro, realizoval som zopár výjazdov s úderom piatej hodiny rannej. To je tak, keď Imroman robí rozhovor s Janom Halíkom, ktorý to tak praktizuje, a potom mi to hrá v hlave. A naviac aj preto, lebo nočné výjazdy s lampičkami sa mi neosvedčili. Ráno je menej hmyzu a teplota miesto klesania stúpa. A preto, lebo vlastne to bol aj najlepší čas byť aspoň 2,5 h až 3 h na biku. Potom vstávajú deti.

Júl - moc to nejde podľa plánu

Skoro ráno už nejazdím, lebo si chcem pospať. Dochádzal som v týždni 3 až 4-krát autom do Bratislavy a večer som rozbitý. Ale tie utorky a časovky som si kradol pre seba. August, roboty sme mali veľa, často v Košiciach, bolo potrebné byť aj doma, takže všetko len také motanice s ratolesťami v detských sedačkách na detské ihriská a naháňanie kombajnov. Nie kilometrov.


Môj nájazd činil cca 1 600 km, prevažne s deťmi. Najdlhší výjazd na cesťáku bol 75 km, pod 1 000 v. m, na horáku 65 km/1 500 v. m. Generálka na maratóne v Hornom Sŕni začiatkom augusta dopadla podľa predpokladu. Katastrofálne. Kŕčoval som od tridsiateho kilometra. Vediem sám so sebou vnútorné dialógy: "Tak teda ako? To dám! Určite? Ti šije?! Nemáš najazdené!" Ešte v piatok ráno silno uvažujem, že sa prehlásim na klasik 42 km.

Nie! Bude to King a basta, aj keď sa poplazím. Manželka si ťuká na čelo, sama dobre vie, ako "chutí" 70 km hard, z čias keď ešte neboli deti a veľa jazdila. Hovorí mi: „To tam zemreš!” Počasie sľubovalo azúro a trať dobre poznám. To je základ. Tým pádom viem, kde sa dá pošetriť, kde dupnúť, a že keď sa dostanem na Baske, tak som v pohode. A čo Baske druhýkrát? A čo ďalej? No nejak bude, idem radšej spať, ale ani to mi moc nejde.


Ďen D a posledné okamihy pred výstrelom

Budík 6:20, o 7:00 som v Novej Dubnici u brata. Tiež ide Kinga. Ale vravím mu, že nech si ide svoje, on má trochu väčší nájazd. Kukneme na počko, shmu.sk jasne bez dažďa, yr.no tiež. Vzal som si návleky na ruky, lebo rána sú kruté, nabalil vrecká Enervit tabletkami a o ôsmej už čakáme na štarte. Imroman tradične všetkým ukazuje svoju GoPročku a kazí ostatným koncentráciu. Vidím známe tváre, žijúcu legendu z Dohnian, Jožka Štefánika, božského Káju, i Jána Halika, ktorý sa usmieva snáď aj keď spí (však majster Európy v MTB maratóne), borcov zo spomínaného vrchára Považia, takmer 5 desiatok stratégií.


8:10 výstrel z coltu python a ideme! Isto sa nebude hneď dupať. Čoby nie, už na cintoríne som bol sám. Symbolicky. Ale to som vedel. Dnes je môj súper moja hlava a moje telo. Idem si svoje. Asi som aj posledný, alebo predposledný. V stúpaní pod Čvirigovec dobieham pani Milenu, jednu z dvoch žien, čo sa odhodlali na Kinga, ide fajn, no po zjazde do Teplíc ju už nevidím. Chlapík mi na občerstvovačke podáva vodu, vravím mu, že až v druhom kole. Začína parádne singletrailové stúpanie na vrch Klepáč.

Niekto ma dobieha a podľa dresu viem, že je to parťák (Čech) od Mileny. Ale bez Mileny. V jednej 180° točke ho púšťam pred seba a po chvíli dobiehame ďalšiu ženu, Adélu. Obe dámy sú z Českej republiky, Slovenky tradične na dlhej chýbajú. Vezieme sa trochu negentlemansky za ňou, ale na tom úzkom chodníku to nemá význam hrotiť. Ide dobré tempo. Pod Klepáčom ju Čech obieha, ja ostávam za ňou, máme zjazd popod Machnáč. Vlastnou blbosťou strácam stopu a takmer zahučím do zrázu. O chlp. Riadne si vynadám. Pre istotu 2x, nech si to zapamätám. Ešteže som sa Adélu nesnažil predbehnúť. Dobieham ju neskôr a do Omšenia ideme viac menej spolu.


V stúpaní od Omšenia jej unikám. Nasleduje zvážnica do Teplíc, ktorú moc nemusím, ale teraz má dobrý povrch, chvalabohu, keď to treba ísť 2x. Zjazd po singli do Teplíc k Baračke je zas radosť jazdiť. Chvalabohu, keď to treba ísť 2x. Na občerstvovačke dostávam reflexný pásik na ruku a žartom sa pýtam, či pôjdeme až do noci. Vraj nie. Tak bolo kedysi. Plný bidon, banán, ideme znova na Klepáč. Tu sa už miešam s bikermi z trasy Hard, na moje počudovanie som schopný niekoho aj obehnúť. Tesne pred jednou serpentínou za sebou niekoho začujem, zrovna ale zosadám. Šetrím si každý watt. Vravím cez plece: „Soráč.” A nato, keď zistím, kto to je, „Ty tu nemáš byť!” To Jaroslav Buchtík už drtil nekresťanské watty, niekde sa zasekol. Potlačím ho, a preto o pár hodín vyhral. Ide sa mi dobre, blížia sa zas Teplice. Na 30-tom km si kontrolujem čas, mám “2 h čosi” a necelých 15 km/h priemer. Super, ale už bude len horšie. Čaká ma stúpanie k Čvirigovcu. A bolia ma kríže. Čertovsky.

To keď v práci robím na rebríku a manuálne. Žiaden 8 hodinový office. A potom rob doma deťom lietadielka a rakety. Z chrbta mi to vystreľuje do ľavej nohy. No najhoršie pre mňa je, že je 10:25 a spájam sa s jazdcami z klasiku (kedysi to bol baby, potom basic). Nejdem si svoje. Brzda, záber, brzda, záber, až kým sa cestička o niečo nerozšírila.


No ani potom to nebolo ono. Slušne tých ľudí prosím, nech nemenia stopu hlava nehlava, nech nestoja v stope, keď nemôžu už šliapať, povzbudzujem ich, nech skúsia vydržať aj cez kritickejšie miesta. Ja viem, že to bolí, mňa to bolí, ich to bolí, každý bojuje čo to dá, a potom do niekoho z ničoho nič narazím, lebo si povedal, že zosadne. Takmer na rovine, v stope bez akejkoľvek prekážky. Super. Som nečakal. Držím jazyk za zubami. Skôr v zuboch. Po Petrovanské lúky som už minul veľa energie a prišla “užovka”. Som čakal. Zadný sval, pravá noha. Enervit. Ide sa. Idem okolo chlapčeka v drese majstra sveta, úžas, ako pekne krútil nožičkami, má 10 rokov a dobre mydlí ostatných. Hrdý tata robí dohľad. Ešte čosi hore-dole. Sedlo Trubárka. Zjazd. Petrova Lehota, občerstvovačka. Štrúdľa, oriešky, bidon, banán, a eeeh nechápačka. Zasa "borci", čo už na 10-tom km tlačia bicykle, lebo nemôžu, sa tu idú lakťovať, ako sa čo najskôr "natlačiť" štýlom, héj ja som tu, rýchlo mňa vybavte. Však áno, sme na pretekoch, ale nie vo válovových. No nič. Koncentrácia. Už si pôjdem svoje.


Baske - kríza za dverami

Cez medvedie údolie je to ako vždy. Vleeečúúúce. Pobavím tam jedného harďáka mojimi 1 600 km, či mi šije. Aj hej. Už len 50 km do cieľa. Hlava naladila Vec - Misia života, tak si rapujem. Križovatka na Veľkých lúkach, bye-bye malkáči, vy už to máte len kúsok, cez kopec, my ideme doprava, na Baske. Na lúke sa oproti rúti zablúdený žlťák (mal žlté číslo, takže klasik). Zvážnica na Baske. Je zle. Užovky sa zahryzli. Kŕče stehná vs. lýtka 2:1.

Päťdesiatyštvrtý kilometer. Zocelím myseľ, zatnem zuby a...zosadnem. Brutálne to bolí. Nesmiem stáť, musím to rozchodiť. Tak kráčam. Obehnú ma modrí, aj taký milý pánko s fúzikmi sa pri mne pristaví. Či mám kŕče. Mám, to rozchodím. Moc teplo je. Enervit. Po 30-tich metroch sadám do sedla a ide to. Chytím si rytmus a zadné koleso modrého. Spomaľuje, zosadá. Dobieham pánka, dávam mu zdarec a pokračujem si v tempe, krátku dupku v lesíku pod Uhliská, tú zodpovedne potlačím, a dostávam sa na križovatku k Baske, kde reguluje milá pani. Akési červené číslo sa mihne okolo s úsmevom aj tempom. Výbrdok z lesa na lúku zvládnem v sedle, ale s kŕčmi v trieslach.


Chata Baske! Hurá! Vidím dres Žabka bike - kamaráta Juraja z Kinga, ktorý má už Baske za sebou 2x. Odchádza. Nechápem, lebo makač ako on tu už dávno nemal byť. Nie o takomto čase. Mám 12 km/h priemerku, tým je moja strata na neho len 1 hodina? Čo je u mňa cca čas toho okruhu, čo ma čaká. Asi nemá svoj deň. To potom môj bráško tiež nebude ďaleko, či? Som veľmi unavený.

Na chate to žije turistami a premeriava si ma aj jeden veľký pes. Vie, že ja mu neujdem. Bidon, banán, snažím sa dať trochu dokopy a poďme pomaly rýchlo po hrebeni. Odsýpa to, kým neprídem k tomu sypkému pruďasu pod Česanou horou. Potomstvo a žienku mám pred očami, tak žiadne sprostosti. Idem doľava okolo Česanej hory a strácam výškové metre. Je mi ponúknuté si ich vziať späť - cenou bude pot a krv. Stúpam po tej nudnej zvážnici k Žihľavníku, keď v tom za sebou začujem veľmi známy zvuk. Rýchla otočka cez plece, check, rezignácia, do šľaka. Barani. Homôlka má zlievak. Predo mnou je jasno. Kde je už tá križovatka k Baske s tou milou pani?! Už sa vidím, asi to na Baske zabalím, veď som už dosť zvládol, skoro 65 km. Aj výhovorka je. Búrka. Konečne! Križovatka! Milá pani! „Ani neviete, ako Vás rád vidím!" „Prečo?” „Tá cesta bola nekonečná!”

Karmu si pokazila v momente, keď mi vzala zo zápästia ten reflexný pásik, čo som dostal za bojovnosť v Tepliciach. Tu nikto nič negarantuje! Nič sa nedá robiť, syn teda dostane masť na hemoroidy zo štartovacieho balíka. Keď je stále na odrážadle. K Baske to už dogúľam s tempom, ale bez úsmevu, kŕče v trieslach sa opäť hlásia. Na Homôlke je to jasné, amen tma. Veľký pes to skúša znova. Vidím tu toho Čecha, on vyráža. Vyťahujem mobil. Volám manželke a opisujem situáciu. Že asi zabalím, nehanbím sa. Nedá sa. Namiesto: „Zabaľ to!” dostávam pecku ako z defibrilátora.


Ona vie, ako na mňa. Bidon, banán, Enervit! A poďme ho! Počkať, ešte cikať. Go! Hrebeň, zjazd, potomstvo a žienku pred očami už len pozdravím a sedlo Trtavka. Kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu vedľa mňa ten Čech špurtuje. Budem ho volať Jiří. Jeho Milena vraj už dávno nepreteká. Snáď je aspoň Adéla v pohode. Prvé dažďové kvapky. Pršať nám začína v druhej stojke pred Za Židovým. Je to mokré, ale toto nedám ani za sucha s Redbullom. Tlačíme. Dážď naberá na intenzite, s miernejším sklonom vysadáme. Tento úsek je plný skál a koreňov. Všetko je klzké a šmykľavé, ale techniku máme excelentnú. Sedlo Košariská bez stebla trávy. Kolesá začínajú neprimerane tučnieť. Úplne leje. Homôlka.


Na občerstvovačke stáť asi nebudem, na čo. Vody mám dosť aj za ušami. Nakoniec zistím, že ona tu ani nie je. Pokračujeme po žltej. Jiří vpredu, ja za ním, voda a blato tečie s nami. Potoky vody prekryli všetky jamy aj rigole. Cez zapršané okuliare skoro nič nevidím, kŕčovito zvieram rajdy, čakám, kedy to už príde. Jiří si asi zapol cheat na nesmrteľnosť, každopádne ho strácam. Driftujem v lese po blate a koreňoch, brzdy už pištia, zrazu tu Jiří krotí svoj bike ako plnokrvníka a už to skĺza aj mne. Vystúpil som si ako tiger. Začína zvážnica do Poruby. Pýtam sa ho, či chce pokračovať. „Jó, jasně!” Dal som blbú otázku, však, čo tu budeme sedieť? V stopách je 10 cm vody a medzi nimi tráva. Skúšam stopu, plné tretry vody, po tráve je to zas moc pomalé. Začína mi byť fest zima.

Glum z Pána prsteňov v hlave sa ma pýta, čo to mám vo vrecku? Čo? Kde? Ti už šibe?! Megááá! Ja mám návleky, zastavujem a naťahujem ich na ruky. Sú síce celé mokré, ale zahrejú. Som vyškerený. Ale ostal som sám. Opatrne sa dostávam na hlavnú cestu v Dolnej Porube. Prší, ale už sa to nado mnou trhá. Hej, oskar! Dávam si gél z ktorejsi občerstvovačky. Dupem. Posledná občerstvovačka Turkovice.


Tabuľka 19 km do cieľa. Už len! Pôda je viditeľne suchšia. Bidon, banán. V Shimano stánku požiadam bradatú brunetu o namazanie reťaze. Začínam predposledný kopec. Aha, Jiří! A ešte niekto s červeným číslom. Iba chvíľku to spolu ťaháme, kým sa Čech nerozhodne tvrdiť muziku. Odskočí nám. Idem si svoje, zahrievam diesel. Konštantne zrýchľujem a onedlho ho mám. Hapruje mu tempo a ja už nemám na čo čakať. Turbo! Podložie je tu opäť mokré a šmykľavé, kúsok v 15% zákrute potlačím a vychádzam na lúkach. Pred sebou vidím niekoľko posledných bojovníkov z hard armády. Krátky pohľad do zeme a som pri kríži s pódiom, bude nasledovať stojka popod Slopský Vrch. Podľa očakávania je to mokrá 27% kĺzačka. Smerom hore. Ďalej to je rovnaké, naopak v klesaní.

Dávam si fest bacha, tuto nechcem zahučať. Darí sa, panelka. Posledný štrkový kopec k Langáčskej ceste. Už sucho, tu našťastie nepršalo. Kontrolujem čas. 15:32. Do 16:00 zostáva 28 min. Že by som šiel pod 8 hodín celkovo?! Motivácia jak hrom, dupem šrot. Rampa č. 1. 15:51. To asi nevydá. Rampa č. 2 15:54. Nevydá... Počkať, štart bol predsa 8:10, takže do 16:10! Vydá! Po asfaltke za Kolačínom úchop za korunku vidlice, hustím to 37 km za hoďku, doľava, pole, kŕče, dajte mi už svätý pokoj! Bubny, skok, garáže, doľava, pekné baby, 2x doprava, skok, amfík, 20 m... Rukami rozhadzujem do vzduchu, ako keby som to vyhral. Zdolal som Kinga! 7 h 54 min. mi roztiahne úsmev doširoka. Dobrá prácička!


V MTBIKER stánku zdravím bimjeam-a, robí mi akože fotku, hľadám brácha. Je s mojimi rodičmi, podáme si ruky a sumarizujeme. Žiaľ zabalil, nešli mu nohy. Ruky sa mi chvejú, v prstoch tiky, čistý pianista. Nohy bolia ako by ich palicovali. Ľahnem si na lavicu. Úľava. Uvedomím si, čomu patrí veľká vďaka. Mojej manželke - motivátorke, hlave a paradoxne búrke. A biku. Bezchybný (26-palcové HT-čko na bezdušákoch). Je to za mnou, umyjeme biky, dáme menu č. 2 - guláš, pretože rizoto sa zjedlo, máta ma už únava a je čas ísť domov.


Pri príchode domov mi beží naproti trojročný syn Kubi a hneď mi podáva ruku. „Tato, gratulujem Ti, že si vyhral!" Ale kde, ty môj, dáme lietadielko? Hráme sa v izbe, kým nejde spať, Maťo (1 rok) mi medzitým skáče po nohách.


Na druhý deň sme si spravili výlet autom do Budatína, proste park, rodinka, pohodička. V jednej chvíli mi manželka zahlási, že budúci rok musí natrénovať na Harda. „Tak ako ja?” pýtam sa jej. „Tak to tam zemreš!”
report_problem Našiel si v texte chybu?
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

BikeFest maratón Kálnica – nečakaný dôkaz, že tréning funguje

BikeFest maratón Kálnica – nečakaný dôkaz, že tréning funguje

Pôvodne som tu nechcel nič „splietať“ o wattoch alebo tréningu a len si užiť preteky. Lenže nakoniec sa mi dostal do rúk dôkaz namiesto sľubov, že dlhodobá príprava, o ktorej čítate, nebola len teória.
Reportáž: Dubničák 2023 - po ďalšíkrát a zase inak

Reportáž: Dubničák 2023 - po ďalšíkrát a zase inak

Dá sa vôbec o tomto 28-ročnom starigáňovi napísať niečo, čo by sa už rokmi neopakovalo? Nebude to len mlátenie prázdnej slamy, cez kopirák pusté parafrázy, superódy a hejty, ktoré po týždni aj tak skončia v zabudnutí?
Reportáž: Drásal 2023 - jubilejný ročník legendárneho maratónu

Reportáž: Drásal 2023 - jubilejný ročník legendárneho maratónu

Dňa 24. 6. 2023 oslavoval najstarší bikemaratón v Českej republike svoje okrúhle 30. narodeniny a ja som sa deň vopred rozhodol tieto kultové holešovské preteky horských bicyklov po prvýkrát navštíviť.
keyboard_arrow_up