Prečo Bratislava - Bradlo - Bratislava?

Nikdy by mi nenapadlo, že sem niečo napíšem, ale mám pocit, že som to Imromanovi dlžný. Aj keď sa osobne nepoznáme, myslím si, že mi svojimi videami a článkami veľmi poradil a motivoval ma.

Začnem zo širšia, som už pomaly päťdesiatnik a do svojho úrazu pri tanci pred skoro piatimi rokmi som športom veľmi nežil, môj život sa okrem rodiny točil okolo práce a vo voľnom čase okolo konzumu. Pozoroval som, ako moji rovesníci začínajú mať cukrovku, vysoký tlak, ťažkosti s chrbticou, niektorí konzumenti vybraných nápojov aj s pečeňou. V tomto období jeden môj kamarát náhle umrel na infarkt a ja som si povedal, že ešte skúsim niečo so sebou urobiť. Napravil som svoju hmotnosť a jedálniček a na radu kamaráta ortopéda, čo mi operoval koleno, som začal bicyklovať. Ako prvé som si požičal stacionár, potom mi brat daroval svoj starý krosový stokilový plecháč, lebo ja som žiadny bicykel nevlastnil. Najprv bol Everestom pre mňa Biely kríž (z Bratislavy). Cyklistika a endorfíny po výjazdoch mi zachutili, v Karpatoch pri Bratislave je veľa asfaltových a ľahkých lesných cyklochodníkov, tak som si postupne pridával. Neskôr ma chalani presvedčili, aby som si už kúpil poriadny bicykel, tak som teda vymenil ťažký krosový plecháč za karbónový hardtail, čo mi dalo úplne iné možnosti.


Zistil som, že aj pri Bratislave – kúsok za humnom sú pekné trasy, na ktoré sa s bežným bicyklom nedá ísť. Ako (každý) chlap som si dával nové výzvy, postupne som sa zúčastnil niekoľkých cyklomaratónov, ktoré som dovtedy len pozeral na Martinových videách. Prvý som dal Stupavský pred dvoma rokmi, minulý rok som dal Horala (chodievam len tie najdlhšie trasy, kde bývam medzi poslednými a väčšinou bojujem sám so sebou, nie s druhými). Tento rok je to s cyklomaratónmi biedne, a tak som si musel vymyslieť nejakú inú výzvu. Kedysi dávno v začiatkoch mojej cyklistickej kariéry, mi môj kamarát Marek, len príležitostný cyklista, ale zato maratonista, povedal, že raz ma zoberie s partiou na výlet Buková - Bratislava cez Karpaty, že to je pekný „nárez“ (do Bukovej ráno odvoz autom). Pamätám si na to ako teraz, žmurkal na mňa, že musím dobre trénovať. Tú trasu som medzitým absolvoval viackrát, tohto roku aj hore-dole. Dvakrát som si doprial aj Mohylu na Bradle z Bratislavy (cez Karpaty), ako v podstate celodenný výlet, ale vždy s odvozom odtiaľ domov. Povedal som si, že pekná výzva by bola spraviť to tam a naspäť.

Najprv pohoda na asfalte

Pozrel som si mapy, vidím, že ma čaká cez 200 kilometrov (doposiaľ som toľko na bicykli ešte nedal) a aj výškových metrov bude viac ako zvyčajne. Večer všetko chystám, lebo ráno nebude čas - lepáky, ktorých je dnes veľa – 6, čokoládové keksíky, orechovú tyčinku a 3 energetické nápoje, ktoré si miešam so zeleným čajom a nie s vodou, čo sa mi veľmi osvedčilo, soľ, magnézium a pre istotu si beriem aj nejaké gély. Budík si dávam na 4:10, ráno rýchlo káva, ovsená kaša. Na bicykli sedím o 4:49, míňam Imcu a Karpatskou ulicou začínam svoje prvé stúpanie na Kamzík. Začínam pomaly, smiešnym tempom 10 km/h hore kopcom, kochám sa vychádzajúcim slnkom kdesi nad Dunajom a Slovnaftom. Tesne pod Kamzíkom míňam dvoch bláznov sa cesťákoch, ktorí sa už vracajú...

Musím povedať, že vzhľadom na pre mňa nezvyčajnú porciu výškových metrov a celkových kilometrov som si uvážil, že kde sa bude dať, pôjdem radšej po asfalte, aby som ušetril sily. Navyše, predchádzajúci víkend tu v Karpatoch neobvykle 2 dni takmer nepretržite pršalo, tak to v lese tiež asi nebude celkom ideálne. Teda zbieham dole na Železnú studničku k dolnej stanici lanovky a ukrajujem ďalšie výškové metre tiahlym a väčšinou miernym stúpaním na Biely kríž. Je skoro ráno, tu už podobní blázni ako ja nie sú, občas míňam iba srnky.

Idem pomaly, striehnem si tachometer (také huncútstva, ako pulzmeter, kadenciometer či wattmeter nevlastním), aby som išiel cca o 20-25 % pomalšie, ako keď sa tu snažím ísť na čas. Na Bielom kríži som krátko po šiestej, vidím, že som sem dnes prišiel minimálne druhý, nejaký „ďábel“ s bikom tam už oddychoval na lavičke. Nezastavujem sa, mojím zámerom je ísť radšej trochu pomalšie, ale redukovať státie na minimum. Ešte si užívam asfalt, míňam oba Javorníky a odbočujem na lesný chodník - červenú cyklotrasu, ktorá je súčasne červenou turistickou značkou – Štefánikovou magistrálou (pre môj dnešný cyklotrip celkom príznačný názov).

V lese prekvapujúco málo blata po daždi

Na moje prekvapenie je síce mokro, ale nie je to katastrofa, na väčšine trasy sa to celkom dá, zadné koleso neprešmykuje. Na jar tu býva podstatne horší terén a aj viac vody. Blbé je to len na rovnejších úsekoch, kde voda neodtiekla. Našťastie, rovinatých úsekov, kde lesné stroje nechajú za sebou oráčinu plnú bahna a vody je málo, hoci, jednu takú jamu s vodu som navštívil a už ráno o pol siedmej mám plnú tretru vody. Krátko po siedmej prichádzam na Babu a plynule pokračujem ďalej. Turistov ani cyklistov nestretám, len zopár hubárov. Snažím sa držať pomalšie tempo, po niečo vyše dvoch hodinách začínam ujedať z obsahu batoha. O ôsmej prichádzam na Čermákovu lúku, kde pozorujem stanujúce dievčence, ako im začína deň (ja som vstával pred 4 hodinami a mám za sebou cca 45 km šliapania...).

Čermák mám rád, aj v čase najväčšieho sucha tu tečie voda zo studničky, človek potom toho nemusí so sebou toľko vláčiť. Zatiaľ som spokojný, mal som v pláne dať Čermák za tri hodiny, čo som splnil. Hoci trasu ďalej poznám, úplne neviem odhadnúť ďalší čas, lebo sem na výjazdy veľmi nechodím, predsa len už je to z BA dosť ďaleko. Hovorím si, že Buková za ďalšie 2 hodiny by bola fajn, dopĺňam vodu a odkrajujem ďalší pomerne ľahký úsek trasy – Hubálová – Panský dom – sedlo Skalka – Sklená huta. Ešte chvíľu sa ide príjemne a začína stúpanie na sedlo Uhliská. Normálne by som to dal v sedle, ale teraz tu voda tečie dolu brehom po hlinenom podklade. Fyzika nepustí, zadné koleso sa naprázdno pretáča a ja, hoci veľmi nerád, musím zosadnúť a potlačiť. Pokračujem zo severozápadnej strany Klokoča zvážnicou ďalej. Tu je cesta z celej trasy najvodnatejšia, ak nechcem byť celý mokrý a zablatený, musím isť pomaly.

Od Mon Repos je to už pohoda, viac-menej dole kopcom a o desiatej som v Bukovej. 5 hodín z BA je fajn, zatiaľ som spokojný, všetko ide, ako má, dbám na hydratáciu a dopĺňanie energie, postupne odjedám proviant z ruksaku, aj soľ a magnézko. Pokračujem po hradskej smerom do Trstína a pri kameňolome odbočujem smerom do Pučavky (veľmi pekný názov...). Po krátkom strmom stúpaní blatistou cestou so zlým gripom prichádzam na Dúbravu a rýchlym zjazdom po červenej značke do Dolnej Rakovej. Tu ma čaká (už minule som to tu zažil) asi 200-metrový úsek v miestami hlbokom a mimoriadne lepkavom blate. Teraz prechádzam v sedle, ale tak ako naposledy, blato nie a nie odpadnúť z bicykla, tak zosadám a aspoň tie najväčšie kusy dávam dole.

Už len príjemné kilometre smerom na Bradlo

O chvíľu míňam cestu I. triedy číslo 51 a pokračujem ďalej na zánovnom asfalte miernym príjemným stúpaním k horárni Suchánka. Odtiaľto sú v zásade dve vhodné trasy, kratšia – ťažšia, teda pokračovať po červenej po lese alebo dlhšia – ľahšia (2203) s tiahlymi klesaniami a stúpaniami prevažne po asfalte cez Dobrú Vodu. Obe som už išiel, vzhľadom na to, čo ma dnes ešte čaká, volím druhú možnosť. Cesta rýchlo plynie, o chvíľu som na Dlhých Rovniach, kde sa obe alternatívne trasy stretávajú a strmým zjazdom prichádzam do Brezovej pod Bradlom krátko popoludní. Dokupujem tekutiny na miestnej čerpačke a vyrážam na posledné stúpanie na ceste tam. Okolo 12:45 dorážam na parkovisko na Bradle, odbočujem doľava po upravenom kamienkovom chodníku a mierim naproti majestátnej, reprezentatívnej Štefánikovej mohyle. Počítadlo ukazuje 110 km, 2 639 výškových metrov. Prostredie sa javí, akoby som bol v cieli (len mažoretky chýbajú), ale som len v polovici...

Domov už len...100 kilometrov

Robím foto a rýchlo domov. Cesta ubieha, len naozaj prudké, asi 1,5 km dlhé stúpanie na Dlhé rovne dáva trochu zabrať – Strava ukazuje gradient až do 24,7 %. Tu šetrím sily, idem tak pomaly, len aby som nespadol z bicykla. Potom už žiadne vážnejšie nástrahy nie sú a o tretej popoludní som naspäť v Bukovej. Už začínam vnímať, že na dnes je už aj dosť, ale cieľ je cieľ, tak po krátkom občerstvení pokračujem. Vidím, že moje amatérske tempo ešte ďalej opadlo. Našťastie po vystúpaní pod Veterlín je cesta relatívne nenáročná, zhovievavá k mojej začínajúcej únave, tak mi to teda odsýpa ďalej.

Zdolávam aj blatisté stúpania na Amonovu lúku a nad Sklenou hutou a o 18:00 prichádzam na Čermák. Nezastavujem, cez Babu pokračujem smerom na Biely kríž. Konské hlavy ani neskúšam vyjsť v sedle a naozaj už pomaly prichádzam okolo 20:15 k Javorníkom. Napriek mojim drahým gatiam určeným na dlhé výjazdy si už riť necítim, ďalej mi je lepšie ísť postojačky. Po rýchlom zjazde asfaltom na Spariskách pokračujem rovno - po červenej a žltej, čím si trochu skracujem trasu a uberám zo stúpania na Kamzík (ak by som išiel asfaltkou cez Železnú studničku, ako som šiel ráno). Domov z Kamzíka je to potom už len rýchly zjazd po normálnej ceste a krátko po deviatej si už dávam zaslúžené Svijanky u Michaely.

Celkovo som prešiel 213 km, z toho odhadom slabšia polovica mimo asfalt, 4 728 výškových metrov, moving time som mal 14:53, celkovo mi to trvalo cca 16 hodín a 15 minút. Záznam zo sekcie Výjazdy nájdete na tomto odkaze.

Mám ešte plány

Neviem, či sem ešte niekedy napíšem (pochybujem), len som sa chcel týmto poďakovať môjmu kamarátovi maratonistovi Marekovi, ktorý mi išiel príkladom a dal mi veľa rád o trénovaní, stravovaní, regenerácii pri vytrvalostnom športe ako aj Imromanovi, ktorý ma svojimi videami inšpiruje k ďalším výzvam a tak mi tým niekedy prináša radosť... (Tento rok som si dal Obr Drásala, nabudúce Sella Ronda? Mauna Kea?)