Jazdenie v Kanade - čo mi „darovala“ korona

Tento rok sa mi podarilo dostať sa do kanadského Squamishu. Pôvodne kvôli štúdiu, no korona sa postarala o takmer dokonalé podmienky na nekonečné jazdenie.

Jeho limitom boli len slnko a únava materiálu na tele a biku. A tak by som sa s vami chcel podeliť o niektoré zážitky a veci, ktorým som sa pri kanadskom jazdení priučil.

Kde som to vlastne bol?

Squamish je menšie kanadské mestečko severne od Vancouveru. Z tejto oblasti je veľa známych pretekárov a frírajderov, starých aj mladých. Squamishské traily sú preslávené hlavne takzvanými rockslabmi, teda veľkými skalnými platňami. Ak má človek rád strmé a technické jazdenie, tak Squamish je to pravé miesto. Štýl jazdenia sa tam dá nádherne striedať zmenou lokality v rámci mesta a taktiež aj mimo neho. Najlepšia bola asi hlboká hrabanka. V živote som nejazdil v hlbšej hrabanke ako tam. Stromy tam na väčšine miest nesekajú, takže ten les sa skôr podobá pralesu.

Staré stromy na zemi hnijú s ihličím a vytvárajú dokonalý podklad na jazdenie. Ľudia, čo jazdia a stavajú, vedia čo robia. Trailbuilderi sú väčšinou tí skúsení a vyjazdení, takže tie traily sú na úplne iných leveloch. Dá sa tam teda jazdiť viac-menej všetko od flowtrailov cez hrabanku až po skaly veľké ako niekoľkoposchodový panelák. My sme väčšinou jazdili technické a strmé traily, lebo u nás ich až tak veľa nemáme a v takej kvalite tiež nie.

(Fotka 1 - The Chief provincial parku (áno, sú bikeri aj motorkári, čo po tejto kláde prešli). Fotka 2 - Skala „The Governator“.)

V Squamishi sa po minulom roku nesie pochmúrna povesť po tom, čo pri jazdení zahynula bikerka. Tento rok ľudia spojili svoje sily a postavili flowtrail, ktorý si nesie jej meno „Miki’s Magic“.

Hlavne adrenalín

Čo sa týka ľudí, tak veľká väčšina z nich má horské bikovanie a celkovo adrenalínové športy v krvi. Ich mentalita je takisto inde, predsudky voči iným ľuďom buď vôbec nemajú a ak hej, tak len naozaj minimum. Tak isto aj prístup k nám, ako bikerom je na inej úrovni. Lesy majú „rozdelené“ na „oblasti“. V niektorých sa dajú stavať traily bez žiadnych problémov a papierovačiek, inde sú zas miesta na turistiku, enduro motorky, oblasti na lovenie zvierat, ale aj národné parky a rezervácie. Málokedy sa stane, že sa bikeri stretnú s turistami, a tak nevznikajú konflikty a sťažnosti na horské bicykle. To je asi jediná vec, pre ktorú som sa nechcel vrátiť späť na Slovensko, pokrytectvo veľkého množstva našich kompetentných bohužiaľ nepozná hraníc.

(Pohľad na mesto z trailu „Hanging gardens“. Krajšie miesto na jazdenie som v živote nevidel. Trail je skoro celý po žulových skalách rôznych tvarov a rozmerov.)

Za dobu, čo som strávil na tomto mieste, som spoznal veľa ľudí. V oblasti Sea to sky žije početná komunita či už našich bratov Čechov alebo priamo Slovákov. Sú to veľmi príjemní ľudia, ktorí si nemajú potrebu nič dokazovať. Sú tam len pre jednu vec, a to je užiť si čas na dvoch kolesách najviac, ako sa len dá. Čo sa týka lokálnych komunít, tak po nejakom čase nie je žiaden problém si nájsť tú svoju, je ich tam naozaj veľa! Počas „normálnej“ sezóny, ktorú sa mi tam nepodarilo zažiť, sa tam konajú rôzne akcie, preteky, brigády a podobne. SORCA (Squamish off-road cycling asociation) organizuje viac-menej hobby enduro preteky niekoľkokrát za mesiac, pričom sa striedajú lokality trailov v Squamishi.

(Fotka na jednom z „Covid trailov“, ktorý bol vybudovaný počas karantény.)

Veľa vody a chlad

Počasie v období, keď som tam jazdil, čiže február až jún, bolo väčšinou upršané a studené. Zo začiatku som si bral klimáč, keď bolo pod 20°. Potom som pochopil, že kým nie je priemerná teplota aspoň pod 10°, tak sa viac oplatí brať so sebou iba ľahký dres, ktorý sa dokáže rýchlo vysušiť po výšľape. Do silnejšieho dažďa som nosil väčšinou ľahký klimáč a kraťasy, lokálni chalani, samozrejme, to isté. Zo začiatku som chodil jazdiť s ruksakom, no po nejakej dobe som si začal plánovať trasy tak, aby som si mal kde doplniť vodu a jedlo. Jazdenie bolo hneď príjemnejšie. Teda všetko potrebné a nevyhnutné náradie som nosil po vreckách alebo na biku a so sebou som mal poväčšine jednu tyčinku a pollitrovú fľašu ako nejaký backup.

(Záber z jedného upršaného dňa na starom freeride traile na skoku cez korene padnutého stromu.)

Každý komponent ako spotrebný materiál

Keď sa povie „spotrebný materiál“, tak si väčšinou človek predstaví gripy, plášte, brzdové platničky a podobne. Squamish ma deň čo deň presviedčal, že spotrebný materiál je každý jeden komponent. Tým, že traily tam sú jedny z najstrmších na svete, tak sa veci derú ako na bežiacom páse. Platničky mi horeli skoro každú jazdu, plášte som menil ako keby jazdím každý deň bikepark, a tak ďalej. Zo začiatku som bol z toho prekvapený, ale po pár týždňoch to už bolo bežné.

Overil som si tam jednu zásadu pri vyberaní dielov, je jedno koľko to váži a čo to je, keď na tom jazdíš, tak sa to aj tak rozšľahá. Po nejakom čase som sa prestal zaujímať o hmotnosť komponentu, ale o jeho funkčnosť. Moje enduro som si časom preskladal, keď som porozbíjal zopár vecí, a tak vážilo viac ako moje DH, teda 17 kg+. Neriešil som, aké to je na pocit po jazde na parkovisku, ale ako to ide dole kopcom a koľko dorazov a sekancov to vydrží. Aj napriek tomu, že neboli otvorené bikeparky a nedalo sa shuttlovať pre zatvorený Garibaldi park, v ktorom je zatiaľ jediné shuttle miesto v Squamishi, najazdil som viac ako 4000 km po trailoch.

(Záber z Valley Cliffe „miesto, kde trailforks nie je pomocou“.)

V Squame sa nachádza jedno miesto, ktoré sa volá Valley Cliffe. Vždy, keď som tam išiel jazdiť bez niekoho, kto by to tam poznal, tak som sa po nejakom čase stratil alebo zamotal. Je to miesto s neskutočným množstvom trailov, väčšinou vyjazdených trialovými motorkami, ale aj turistami a bikermi. Naučil som sa tam teda neplánovať si presnú trasu, lebo aj tak by som sa v nejakom bode stratil v spleti rozdvojok a chodníčkov. Ostatné oficiálne oblasti sú veľmi dobre značené a prehľadné.

Určite sa tam plánujem vrátiť a vám odporúčam, ak budete mať možnosť, aspoň raz za život si to pozrieť a spraviť si o tom svoj názor. Dúfam, že som niektorými vecami pomohol alebo poradil a ak nie, tak aspoň zaujal. Veď môžete sa pýtať v komentároch a rád odpoviem.

Autor článku: Patrik Chomist
Autori fotografií: autor článku, Jonas Ertle a Brian Aikens