Tip na výlet: Slovensko na bicykli - nonstop a za 1 deň

Slovensko je nádherná krajina. Žijeme v nej a máme ju radi. Už dlhšie sme plánovali nejaký výlet po našom kraji, ale ani vo sne nám nenapadlo, že to zrealizujeme takýmto spôsobom.

Mali sme viacero verzií. Pôvodne sme plánovali, že si zoberieme cyklotašky a pôjdeme na 5-6-dňový výlet s prenocovaniami v penziónoch, prípadne v prírode. Už dávnejšie nás zaujali preteky, ako napríklad 1000 Miles, ktoré absolvovali aj niektorí naši priatelia, s ktorými sme sa stretávali v Čechách na pretekoch MTBO. No stále sa nám to zdalo príliš drsné. Nechceli sme pretekať, chceli sme si len užiť prírodu a prejsť po krajine, ktorú máme tak radi. Túto myšlienku sme nosili v hlave takmer dva roky.

Ideme do toho

Vedeli sme, že tá trasa bude mať niečo cez 500 km, a tak sme sa chceli dobre pripraviť a mať niečo aj odjazdené v nohách. Minulé Vianoce pozerám v TV nejaké videá a vidím dvoch chlapíkov, ako si povedali, že skúsia, koľko najazdia za 24 hodín. Išlo s nimi auto, v ktorom mali potrebné veci, ako oblečenie, svetlá, jedlo a tuším sa im podarilo prejsť okolo 800 km. Vtedy mi to napadlo! Keď potom sedím s mojím susedom Ľubošom na pive, vravím mu: „Počuj, a čo keby sme to spravili na jednu šupu?“ Ľuboš pozerá na mňa a pýta sa: „Ako to myslíš, na jednu šupu?“ „No, že to prejdeme v jednom kuse bez spánku.“ Chvíľu bolo ticho a potom sme začali o tom reálne uvažovať. Nejaké skúsenosti s dlhšími trasami už máme, takisto aj jazdu v noci sme si už párkrát vyskúšali. A presne takto sa to stalo. Povedali sme si, že ideme do toho, že to spravíme niekedy na konci leta, keď budú teplé a krátke noci, aby sme nemuseli so sebou niesť ťažké tašky a veľa vecí. Aby nám vydržali svetlá, pretože sme vedeli, že to chceme spraviť sami, bez podpory a na vlastnú päsť.

Plány boli, realita sa ukázala trošku iná

Pôvodný plán bol taký, že si nájdeme blízko ukrajinskej hranice ubytovanie. Prídeme deň dopredu, prespíme a ráno po výdatných raňajkách vyrazíme na našu cestu... ale to bol, samozrejme, iba plán.


Realita bola taká, že žiadne vhodné ubytovanie sme nenašli a boli sme radi, že sme našli vlakové spojenie so skorým ranným príchodom. Tiež sme museli nájsť vhodný termín. Po dlhom dohováraní sa a plánovaní sme sa zhodli, že našu cestu uskutočníme z piatka na sobotu 28. - 29. augusta, pretože v sobotu poobede už malo začať pršať a v nedeľu malo kompletne liať celý deň. Až neskôr (vlastne až na konci) nám doplo, že je to deň výročia SNP – po našom: Slovensko NonstoP. Samozrejme, keď sa človek o niečo veľmi usilovne snaží, tak to neprebehne úplne bez komplikácií. Nepotrápil nás iba termín a počasie, ale trochu aj naše bicykle. Povedali sme si, že na takúto cestu potrebujeme spoľahlivé a rýchle plášte. Ľuboš objednal omylom namiesto tubeless klasické na dušu a mne zase odišlo ložisko na orechu náboja. Náhradný orech sa mi nepodarilo zohnať, a tak som musel použiť druhé koleso a dúfať, že to kombinácia s plášťom, ktorý nie je určený na hookless ráfiky, vydrží (asi tušíte, o ktorý ide).

Predsa môžeme vyštartovať

Vo štvrtok poobede sme si kúpili online lístky s miestenkami na vlak a o polnoci vyrážame z Prievidze smer železničná stanica Vrútky. Celí šťastní, že sme prišli včas, už netrpezlivo čakáme, kedy príde vlak. Netrvalo to ani pár minút, keď na displeji vyskočilo meškanie 25 min. Hovoríme si, však o nič nejde, nejako to stihneme. Ľuboš je však nervózny, vravím mu: „Neboj, v najhoršom prípade pôjdeme ďalším vlakom“ - pretože sme mali ešte prípoj v Bánovciach nad Ondavou o 6:15 ráno a na prestup sme mali asi 10 min.

Moju nádej však pokazila informácia od Ľuboša, že ďalší vlak smer Veľké Kapušany ide až popoludní o 14:35. Iný spoj v ten deň už nešiel. Bol som odhodlaný ísť až po ukrajinskú hranicu na bicykli pokojne aj z Bánoviec nad Ondavou a nepripúšťal som nič, čo by nám pokazilo náš zámer. Vo vlaku sa nám podarilo presvedčiť sprievodcu, aby zavolal do ďalšieho vlaku a pozdržal prípoj, ktorý nakoniec na nás počkal. Bol to taký starý motoráčik, v ktorom nám pod nohami vrčal motor zo starej tatrovky. Celý vozeň bol cítiť naftou a od hluku sme sa nemohli ani poriadne rozprávať. O 7:00 ráno vystupujeme s bicyklami z vlaku nevyspatí, unavení už zo samotnej cesty, ale šťastní, že sme na mieste.


Na stanici sme ešte dojedli jedlo, ktoré sme mali zabalené v igelitke na cestu vlakom a vyrážame smer ukrajinská hranica. Bola to taká málo frekventovaná opustená cesta s asi 10 železničnými priecestiami, na ktorej konci bola značka zákaz vjazdu s tabuľkou „Pozor! Štátna hranica“. Napriek zákazu sme to chceli skúsiť prejsť úplne až po plot, keď v tom na nás zakričí nejaká pani „Chlapci, chlapci a vy kamže?“ Kým sme jej porozprávali, aký máme plán, prišiel náčelník a povedal, že ak chceme, tak pokojne môžeme pokračovať ďalej za 500 € pokutu. Nakoniec však bol veľmi ochotný a ponúkol nám hliadku, aby sme mohli ísť až po hranicu. No odmietli sme, že nebudeme kvôli pár 100 m obťažovať.

Na východe

Cesta smerom na Košice ubiehala príjemne. Áut bolo tak akurát. Trasu sme si vopred naplánovali cez Komoot a Garmin nás spoľahlivo naviguje. Míňame elektráreň Vojany a v Slanci sa zastavíme, aby sme si odfotili zaujímavú zrúcaninu hradu. Tu sa nám ukazujú aj prvé kopce. Košice obchádzame z juhu a ani nevieme ako, zrazu prechádzame nejakou vedľajšou cestou cez areál VSŽ. Aj sa mi zdá, že na začiatku bola nejaká značka hovoriaca o zákaze vjazdu, no navigácia hovorí jednoznačne, že musíme ísť tadiaľto. Značka neznačka. Prejdeme cez veľké betónové bloky naukladané vedľa seba a ocitáme sa v obci Veľká Ida, kde si prvýkrát v potravinách kupujeme občerstvenie, dáme prvý krátky oddych a pokračujeme smer Rožňava.

Teplota je okolo 31 °C. Na chvíľu sa ocitneme na hlavnom ťahu, ktorý rýchlo opúšťame. Putujeme ďalšími vedľajšími cestami kúsok od maďarských hraníc. Miestami krásnymi štrkovými pasážami cez aleje stromov. Pokračujeme v smere na stúpanie na Sorošku. Pod kopcom sme si dali malú pauzu na pumpe. Proti našej vôli sa musíme zmestiť so všetkou dopravou a kamiónmi vedľa seba. Zjazd si parádne užívame a pred Krásnou Hôrkou odbočíme z hlavnej na smer Jovice, aby sme obišli Rožňavu. Od okamihu štartu máme stále „šťastie“, že nám vietor fúka do tváre. Tešíme sa, keď dorazíme do Plešivca, pretože tam opúšťame hlavnú cestu a ideme nádhernými vedľajšími, menej frekventovanými cestami s tajomnými opustenými objektmi našich dejín. Tu začína pre nás najkrajšia časť celej cesty, ktorá trvá zhruba až po Nitru. Prechádzame veľmi zaujímavými dedinami, mestami a krásnou prírodou. Oproti prvej tretine cesty je tu oveľa väčší pokoj.

Pokračujeme ďalej

Čo je možno zaujímavé z pohľadu cyklistu, že snáď každé jedno auto nás predbehne naozaj ukážkovo s dostatočným odstupom. Jelšava, Revúca, Muráň - všetko miesta, kam sa musíme vrátiť. Pri nádrži Miková si dáme kofolu a vravíme si, že jesť nebudeme, že skúsime prísť pred záverečnou na chatu Zbojská, kde si dáme dobrú večeru. Je to odvážny cieľ, keďže už bolo okolo 18:30 a mali sme za sebou 200 km. Príroda je tu nádherná. Kopce mali teraz iba začať a ako sme aj neskôr zistili, trochu sme podcenili výškové metre, ktoré sme mali pred sebou. Na muránske buchty dnes bohužial nemáme čas.

Okolo 19:30 sa začína pomaly stmievať, tak namontujeme svetlá, aby sme mohli bezpečne pokračovať ďalej. Reálne si začíname uvedomovať, že večera sa nám vzďaľuje. Ten kopec nemal konca (hlavne preto, lebo v ňom bol skrytý jeden zjazd a znova výjazd, s ktorým sme už nejako nepočítali). Na Zbojskú prídeme po záverečnej niečo pred 21:00 a v totálnej tme. Tá večera nás ani tak nemrzela, ako ten výhľad, na ktorý sme sa tešili, že ho stihneme pri západe slnka. No nič, obliekame si veci, aby sme prežili zjazd, ktorý máme pred sebou do Brezna. Z pohľadu zjazdu ako takého to bola paráda, ale sranda to už pri teplote iba 11 °C nebola - letný dres, krátke rukavice, na vrchu šušťáková vesta s bundou a návleky na nohách sa po výstupe zdali byť dosť málo - no proste, mokrí ako myši sme strašne mrzli a tešili sa na benzínku do Brezna.


Asi to poznáte, keď sa na chvíľu zastavíte a trasiete sa ako osika, tak potom to chvíľku trvá, kým sa vám vráti teplotná pohoda. Ale mali sme celkom šťastie v tom, že nám začalo priať počasie a vietor sa obrátil a pomáhal nám od chrbta. O hodinku sme boli pri Banskej Bystrici. Aj teplota už bola vyššia - asi tak o 2-3 °C. Dali sme si dlhšiu pauzu na občerstvenie a dohodli sme sa, že najbližšie stojíme vo Zvolene. Išlo sa nám však dobre, tak sme to presunuli na zastávku až v Žiari nad Hronom. Noc bola úplne pokojná a obaja sme si tu jazdu parádne užívali.

Všade bolo ticho, sem-tam prešlo nejaké auto a zima nám už dávno nebola. Niekde okolo Zvolena pripojím Garmin a taktiež aj zadnú blikačku na powerbanku. Hoci hlási výdrž až do rána, nechcem zbytočne riskovať, že by sme stratili záznam. Pred Ostrou Lúkou sa vnoríme do lesa (ďakujem, že ideme dvaja a nie som sám, lebo by som sa tu od strachu v tej tme po... - bál), aby sme prešli „popri“ diaľnici a mohli smerovať do Žiaru, kde si dávame zaslúženú občerstvovačku. Zisťujeme, že nám veľmi pomáha taktika, ktorú sme začali niekde pri Rožňave a ani sme si to neuvedomili, a to síce, že zhruba každú 1,5 - 2 hodiny si na benzínke dáme nejaký ionťák, colu, niečo teplé a slané do žalúdka – párok v rožku, sendvič a podobne, aby sme stále nejedli len sladké gély a tyčinky.

02:00 a ide sa ďalej

Z pumpy v Žiari sme vyrazili okolo druhej hodiny na smer Žarnovica po vedľajších cestách a cez lesy. Bolo to tam naozaj strašidelné. Hrobové ticho, nikde ani duše (ani cykloduše). Nad ránom sme chceli byť pred Nitrou, tak pokračujeme ďalej. V Hronskom Beňadiku sa pomaly rozvidnieva aj oteplieva (ani nám nenapadlo, že opäť bude až 34 °C), tak dávame znova dole šušťáčku a pocit, že sa blížime k Nitre, nám dodáva energiu.

Odkláňame sa zo smeru na Tlmače a onedlho vidíme vysielač nad Nitrou. Na chvíľu si oddýchneme na lavičke na kraji dediny (Kozárovce) a píšeme domov správy, že o chvíľku budeme v Nitre. Ako sme však neskôr zistili, tak to bol pre nás jeden z dvoch najťažších momentov celej trasy. Zistili sme, že sme neskutočne bojovali s tým, že sme videli cieľ a trvalo to dlhšie, ako sme očakávali. Tento stav nám neskutočne odoberal energiu. Trvalo to celú večnosť, kým sme si dali raňajky v "Mekáči" v Nitre. Miestami sme si mysleli, že sa krútime dookola. Všade samé polia a kukurica.


Do Serede sme sa tešili na kávičku. Tam sme si povedali, že nám už nič nezabráni doraziť do Bratislavy. No aj tu sa zopakovalo to isté, čo sme zažili pri Nitre. Vidíte ten vysielač a nie a nie sa k nemu dostať. Uvedomili sme si, že opäť fúka ten hnusný protivietor. Roboticky sme míňali zastavané satelitné mestečká, domček vedľa domčeka – rovina, rovina a zase tie polia a kukurica. Doprava už bola citeľne hustejšia a vodiči oveľa menej ohľaduplní. Ľuboš ide za mnou a takmer pri tom, ako mi pozerá na kazetu a reťaz, zaspal. Bacha, toto môže byť fakt nebezpečné, pokiaľ ste celú noc nespali! Ako to čierno-biele hypnotické koleso.

A je to za nami

V Bratislave pri Poluse sme si sadli na lavičku zastávky a museli si oddýchnuť, aby sme prešli už aj ten posledný kilometer. Bol to neuveriteľne krásny pocit. Vedeli sme už, že sme to dokázali!! Mali sme z toho neskutočnú radosť. Prešli sme celú našu republiku v jednom kuse za 22,5 hod. čistej jazdy.


Hlavne, že sa nám nič zlé nestalo. Bicykle a všetko vybavenie vydržalo a fungovalo, ako malo. Za odmenu, po krátkom oddychu a sprche, sme si dali poriadny burger a pár dobrých pív. Celú trasu nájdete v sekcii Výjazdy na tomto odkaze.


Bolo to pre nás veľmi náročné, ale máme krásny zážitok na celý život. Čo bude nabudúce? Vo vlaku naspäť domov z Bratislavy sme už plánovali, že na budúci rok podnikneme podobnú cestu cez Českú republiku.