500 km výlet, ktorý nič negarantuje

500 km výlet, ktorý nič negarantuje

Keď sme ako partia študentov počas jedného jarného večera sedeli už pri treťom pive, jeden kamarát zahlásil: „Poďme cez prázdniny k Liptovskej Mare na babete.“ Ja som smelo odvetil: „Síce babetu nemám, ale pôjdem s vami na bicykli.“

Pri týchto slovách som však ešte netušil, že sa tento bláznivý nápad aj naozaj zrealizuje a myslel som si, že skončí, tak ako to býva zvykom, len pri silných rečiach pri pive. Neskôr, keď sme už takmer zabudli, že sme niečo také spomínali, ten istý kamarát povedal: „Ja som to myslel vážne, kto by sa na také niečo dal?“, a tak sme sa predbežne poskladali. Celý čas však nebolo isté, kto nakoniec pôjde a komu do toho niečo príde. Čo sa týka mňa, celý polrok predtým, ako skrsol tento nápad, som nesedel na bicykli, pretože som bol na Erasme, avšak prišla korona a zatvorili školy, takže som mal času ako nikdy a každý mesiac od marca som mal najazdených cez 1 000 km, absolvoval som aj tri výjazdy cez 200 km, takže príprava tam bola.



Deň 1


Keď však nadišiel „deň D“, na štartovej čiare boli dve babety, dvaja cyklisti a jeden skúter ako „safety car“. Samozrejme, že sme si vyjednali, aby nám motorizovaná časť posádky zobrala batoh. Trasu sme nemali presne naplánovanú a nepoužívali sme navigáciu, iba 30-ročnú papierovú mapu, chceli sme mať proste dobrodružstvo. Vyrážali sme z Vrábeľ a odchod sme mali naplánovaný na 14:30 štvrtok 5. 8., takže dni už boli trochu kratšie. Samozrejme sa náš odchod omeškal a vyrazili sme o 18:00, celý deň nám nič nevychádzalo a ako na just som dostal druhýkrát na cestnom bicykli defekt. Rýchlo som ho opravil a pokračovali sme.



Tempo bolo pekelné (celý čas takmer 37 km/h), keďže sme vyrazili neskôr a chceli sme stihnúť v ten deň prísť do Krupiny, snažili sme sa držať za babetami. Nakoniec sme dorazili do Sebechlieb, už bola takmer tma, tak sme tam zakotvili (70 km za prvý deň).

Prvý večer


V dedine sme sa spýtali miestnych, či sa dá niekde najesť a tí nás navigovali do jednej pizzerie. Keď sme tam dorazili okolo 20:25, čašníčka nám povedala, že za 15 minút zatvára, my sme ju však presvedčili, že ideme celý deň a sme vyhladnutí. Nakoniec nám spravili pizzu, aj pivo nám načapovali a v pizzerii sme pobudli takmer do pol 2. Keď sme sa odtiaľ pobrali, hľadali sme miesto, kde sa utáboríme, samozrejme, sme nocovali v stanoch, veď dobrodružstvo. Za dedinou sme našli na prvý pohľad pekné miesto, stany sa nám nerozkladali najľahšie, keď sme však nakoniec zaľahli, zistili sme, že miesto bolo pekné len na prvý pohľad a v skutočnosti sme boli vedľa stáda kráv, ktoré mali na krkoch zvonce. Tak sme celú noc prebdeli.

Deň 2


Budík sme mali 6:15, nech sa zbalíme a odídeme, pokým sa ľudia začnú budiť, takže sme boli dokonale odpočinutí. Ráno boli stany mierne nakrivo, asi tak ako my, keď sme ich v noci stavali. Keď sme vyrazili, asi po 10 metroch som dostal druhý defekt a k tomu som jemne sekol plášť - to snáď nie je možné.



Rýchlo som ho opravil a dúfal, že plášť vydrží po najbližší cykloobchod, cestou sme sa zastavili na jednej benzínke pri Krupine a jemne sa občerstvili, obchody však boli ešte zatvorené, a tak sme pokračovali. Vo Zvolene sme sa zastavili v prvej reštaurácii a najedli sa, bolo okolo 11:00. Tam sme sa spýtali jednej panej, kde nájdeme cykloobchod, samozrejme, že sme stále nepoužívali navigáciu, ona nám povedala, že smerom na Banskú Bystricu nejaký nájdeme, skvelé, my sme však boli vo Zvolene prvýkrát v živote, takže sme vôbec nevedeli kadiaľ, náhodne sme blúdili ulicami, až sa nakoniec pred nami objavil cykloobchod. Kúpil som nový plášť a rovno aj duše a mohli sme pokračovať.

Vybrali sme sa cez Sliač, Čerín a Poniky, vôbec sme o tých dedinách predtým nepočuli, ale poviem vám, že ten kraj je nádherný. V Čeríne nastali technické problémy s babetou, roztrhla sa reťaz, my na bicykloch sme pokračovali ďalej s tým, že oni nás rýchlo dobehnú. Až tak rýchlo to nebolo, dobehli nás až v Podbrezovej, čo bolo o 40 km a aj to vďaka tomu, že sme ich počkali. Medzitým mal môj kolega na bicykli pád pri Slovenskej Ľupči, takže sme išli 20 km úsek rýchlosťou približne 15 km/h. Cestu medzi Banskou Bystricou a Podbrezovou na bicykel rozhodne neodporúčam, jazdí tam kvantum áut, čo sme si predtým, žiaľ, nezistili.

Keď sme sa stretli, porozprávali nám, ako sa im to pokazilo rovno pred vinotékou, ktorej majiteľ je fanúšik veteránov a ako im pomohol a pribalil víno na večer. Za Podbrezovou nás čakala výzva v podobe Čertovice. Doráňaný kamarát po páde sa snažil nabudiť magnéziom a energetickým gélom, len tak mimochodom, prilba mu zachránila život, až do tej chvíle som nosil prilbu len na okrasu, ale odvtedy si bez nej na bicykel nesadnem.



Na Čertovicu sme vyrazili okolo pol 5 večer, takže premávka už utíchla. Babety nechali predtým chvíľu odpočinúť a my sme na bicykli vyrazili. Celkovo malo stúpanie okolo 20 km, ale až na posledné 3-4 bolo krásne tiahle a sklon príjemný, tam sa to však poriadne zalomilo a po ceste, ktorú sme už absolvovali, to dalo veru zabrať. Hore sme boli prví a uzatvárali stávky, že to na babetách proste nevyjdú. Keď sme čakali asi 5 minút, započuli sme ten nádherný zvuk 2-taktného motora o objeme 49 cm? a neveriacky sme na nich pozerali, mali ste vidieť tie šťastné pohľady.

Potom nasledoval zjazd, ktorý sme si patrične na bicykloch užili, po ňom ešte hluchých 30 km, keď sa už zotmievalo a stále som si opakoval: „Kedy tam už budeme?“ Nocovať sme plánovali už pri Liptovskej Mare, sklamaní sme však zistili, že to je možné len v kempe, a tak sme si kúpili vstup. Hladný som bol ako vlk, avšak všetko už bolo zatvorené, a tak sme len rozložili stany. Využil som, že sme boli v kempe, dal si sprchu a ľahol spať okolo pol 12 (170 km za druhý deň).

Deň 3


Tretí deň sme vstali o 7, predsa len v stane nie je príjemne, keď naň začne svietiť v lete slnko. Cez deň sme rekreovali pri Liptovskej Mare, boli sme si zaplávať, v tieni sme si zahrali karty.



Neskôr sme išli do jednej dediny na Liptove, pretože tam býva babka kamaráta, ktorý mal aj pád na bicykli, cestou sme ešte v Liptovskom Mikuláši kúpili veci na večernú opekačku. U babky nás čakali, ako inak, rezne a zákusok. Tam sme si spravili aj servisný večer. Ja som vyčistil a namazal reťaz a dofúkal duše, fúkam vždy na maximálny povolený tlak plášťa, osobne nepociťujem zníženie komfortu, ale zato cítim zvýšenie valivého odporu pri nízkom tlaku, čo pri takýchto vzdialenostiach môže spraviť rozdiel. Ale to je u každého individuálne.

S jednou babetou začali byť problémy, odlepilo sa ozubenie na bubne, takže potrebovali náhradný kus a kamarát, ktorý išiel so mnou na bicykli, sa rozhodol, že bude lepšie, ak tam zostane a domov pôjde autom. Ja som sa teda rozhodol, že vyrazím ráno okolo 7, ak by sa prípadne niečo po ceste stalo, aby som stihol za deň prísť domov. Večer sme sa ešte pokúsili ísť stanovať do prírody, ale zistili sme, že hneď za dedinou začína TANAP a pokuta za stanovanie tam je nemalá, tak sme sa utáborili u kamarátovej babky na záhrade. A tam sme si aj opekali. Zaľahol som okolo pol 1 (30 km za tretí deň).



Deň 4


Štvrtý deň mám budík 6:30, potichu vstanem, idem sa prezliecť, nachystať a naraňajkovať. Keď som pripravený, akurát ostatní vstávajú, tak sa rozlúčim s tým, že keď opravia babetu, vyrazia a možno ma dobehnú a ja okolo 8 vyrazím. Nakoniec museli na šrotovisku v Liptovskom Mikuláši zháňať náhradný diel a už ma veru nedobehli.

Tak ma teda čaká vyše 200 km cesta domov. Čudný pocit, poviem vám. Iné je, keď sa vydám z domu na 200 km výjazd s tým, že sa môžem hocikedy otočiť a iné je keď viem, že domov je vyše 200 km odo mňa. Ešte k tomu som sa ráno cítil unavene a mal som pocit drevených nôh. Cestu domov som zvolil cez Martin, Kremnicu a Žarnovicu. Vedel som, že najhorší bude úsek medzi Ružomberkom a Martinom, preto som chcel vyraziť čo najskôr, čo sa mi celkom nepodarilo.



Napodiv sa mi išlo skvelo, šliapal som skoro 38 km/h. V Martine som si dal pauzičku na benzínke, kúpil som si proteínovú tyčinku, doplnil vodu a išiel ďalej. Nevedel som veľmi, kde som, ale už som bol sám, tak čo tam po tom a, samozrejme, že som použil navigáciu. Stále som šliapal okolo 35 km/h a do chrbta mi fúkal jemný vietor (asi 10 km/h). Ďalšiu zastávku som si dal v Turčianskych Tepliciach, až tu dostávam echo, že babety vyrazili, to už som mal za sebou vyše 100 km. Kúpil som si bagetu, kolu a doplnil vodu. Tam som sa posadil, aby som ju zjedol, čo bola, ako sa ukázalo, chyba. Keď som sa postavil, cítil som sa, akoby mi niekto zabetónoval nohy. Keď som vyrazil ďalej, chvíľu som išiel 10 km/h a pomyslel som si, že to je koniec, že takto sa domov nikdy nedostanem. Po prvom kopčeku sa akoby zázrakom spamätali, čo bola výhra, pretože ma čakalo stúpanie do Kremnice.



Po ňom nasledoval zjazd do Žiaru nad Hronom, no a tam som to už poznal a hneď to bol iný pocit, vedel som, že už musím prísť domov. Stále to však bolo ešte cez 70 km. Celý deň bolo horúco, teplomer mi na slnku ukazoval 42°C. Už som si musel dávať každých 25-30 km pauzu na kofolu, tempo som mal však stále slušné a pod 30 km/h nepadalo. Keď som sa už blížil k mojej dedine, pozrel som na Stravu a mal som za sebou 480,5 km a bolo práve 15:40, nešlo sa mi zle, a tak som si povedal, že tých 20 km už dám, aj keby sa mám doplaziť. Prichádzam domov okolo 16:10, zosadám z bicykla, Strava ukazuje 500,5 km. Paráda, ďalej ani na krok. Zvyšok posádky medzitým ešte cestuje a nakoniec dorazili domov až okolo polnoci (230 km za štvrtý deň).

A čo dodať?


Celkovo mi to trvalo 4 dni a čas na bicykli bol 16 a pol hodiny. Zistili sme, že ak je dobrá partia, potom stačí len vyraziť. O trase sme sa rozhodovali za pochodu, nič sme podrobne neplánovali a nechali sme tomu voľný priebeh, iba sme si užívali chvíle na cestách a tú slobodu. Navyše bol celý výlet prakticky zadarmo. A aj keď som si tesne po príchode domov povedal, že už nikdy viac, predsa už plánujeme, čo podnikneme na budúci rok. Záznam trasy nájdete v sekcii výjazdy na tomto odkaze.
Páči sa ti tento článok? thumb_up130thumb_down comments 17 komentárov
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Tip na výlet: Okolie Banskej Štiavnice - ako jeden tím, a to doslova play_arrow

Tip na výlet: Okolie Banskej Štiavnice - ako jeden tím, a to doslova

V tomto tipe na výlet vám priblížim náš cyklokemp tímu Beer Inside Team, ktorý možno niektorí z vás poznajú aj vďaka MTB podujatiu Jarný Šprint Bystrička.
Tip na výlet: Po stopách Gustiho Popoviča play_arrow

Tip na výlet: Po stopách Gustiho Popoviča

Isto to poznáte, keď sa vám už domáce cesty zunujú, keď už poznáte naspamäť vzdialenosti od jednej dediny k druhej či dokonca od križovatky ku križovatke.
Tip na výlet: Slovensko na bicykli - nonstop a za 1 deň play_arrow

Tip na výlet: Slovensko na bicykli - nonstop a za 1 deň

Slovensko je nádherná krajina. Žijeme v nej a máme ju radi. Už dlhšie sme plánovali nejaký výlet po našom kraji, ale ani vo sne nám nenapadlo, že to zrealizujeme takýmto spôsobom.
keyboard_arrow_up