O tom, ako si teraz užívam cestnú cyklistiku

Sledovanie svetovej cyklistiky je teraz skutočný zážitok, ktorý sa vie preniesť aj do bežných výjazdov. Ako to myslím, sa dozviete v menej tradičnom článku...

Možno si viacerí kladiete otázku, prečo sa viac nevenujeme aktuálnemu dianiu vo svetovej cyklistike, prečo nepíšeme a nezdieľame, kto kde vyhral, že Peter Sagan skončil na takom a onakom mieste, že mal koronu, že niečo niekde povedal a pod. Prečo tu nenájdete viac spravodajstva, pretekov a drbov . Má to svoj dôvod a to, že sa jednododucho nechceme "hrať" na spravodajský web, kde sme závislí na tom, že niekto niečo zdieľa alebo opakovať, čo sa udialo na Eurosporte alebo inde. U nás je cieľom obsah, ktorý je spojený s nejakým vlastným zážitkom, so samotným jazdením, vecami okolo a komunitou cyklistov. Teda taký, ktorý si vytvárame sami, čo je niekedy možno ťažšia cesta ale držíme sa jej...

A hlavne, že je toho všade plno, takže načo nosiť drevo do lesa. Veď len informácie ohľadom Petra Sagana nájdete už takmer na každom spravodajskom serveri a nielen tam, keďže jeho status už dávno prerástol z cyklistu do statusu celebrity. Výsledkom je niekedy skutočne aj „odpad“ s cieľom zaujať nejakým prehnaným titulkom a zvýšiť tak návštevnosť stránky, ale to ide ruka v ruke so slávou.

Na druhej strane, ak vynecháme Petra Sagana a pozrieme sa na dianie mimo neho, je záujem u nás pomerne malý a tí, ktorí chcú čerstvé info, aj tak skončia na nejakom zahraničnom alebo špecializovanom serveri, kde sú hneď aj fotky, rozhovory atď. A to sa netýka len cestnej cyklistiky, ale napr. aj takého EWS, či svetového XC a pod.

Že o tom nepíšeme u nás na stránke, prípadne nekomentujeme ale neznamená, že dianie nesledujeme. Ja osobne, aj keď sa viac navonok profilujem ako MTB cyklista, paradoxne sledujem viac dianie na „ceste“. Vždy po pretekoch/etapách pozriem Cyclingnews a pod, som zvedavý na komentáre jazdcov atď. Rovnako si vždy vychutnám nové čislo 53x11, čo je asi moje jediné čítanie mimo to, čo nájdem na webe.

Trošku dlhší úvod, ale aspoň som zabil viac múch jednou ranou. Tento menší článok ma napadol skutočne spontánne včera pri jazde na „žiletke“. O čom bude? Jednoducho sa chcem len podeliť o radosť, ktorú mi teraz cestná cyklistika a jej sledovanie prináša a ako pozitívne vplýva aj na samotný pocit z jazdenia. Nečakajte žiadnu fotogalériu, ani video...asi to bude nejaký druh fejtónu, alebo blog? To asi posúdite vy, ja sa v tom už nevyznám.

Bacha na pretáčanie

Čo sa týka sledovania cyklistiky v televízii, asi nebudem jediný, kto si podujatia a etapy nahráva a pozrie si potom v pokoji záverečné kilometre, ku ktorým sa dostane zrýchleným prehraním deja. Teda až na výnimky ako napr. Paríž Roubaix, Okolo Flámska a pod, kde sa vždy niečo deje, aj keď je ešte 100 km do cieľa. Ale dojazdy na kopci, jednotlivé etapy v rámci etapákov atď., tam vždy siahnem po šípkach na diaľkovom ovládači. Prípadne sa zrazu zobudím a je cieľ, tak to treba pretočiť zase o kúsok späť. Túto situáciu zrejme poznáte, najmä ak pozeraniu predchádza nejaký dobrý výjazd a dobrá manželka vás nechá pekne driemať.

Ale v poslednom čase je to dosť ťažké, resp. sa pretáčanie nemusí vyplatiť. Len ako príklad táto nedeľa. Volím ako prvé Tirreno Adriatico, skočím na 16 km pred cieľom a vidím, že MVPD má 3 min náskok a celé štartové pole je rozprášené po trati. Uff, to kde sme. Takže pretáčam späť až na 50 km pred cieľom a sledujem, ako MVDP útočí s tyčinkou v puse, pretože mu je už zima. Spomínaných 15 km pred cieľom zase nastupuje Tadej Pogačar a uniká pred van Aertom v súboji o celkové poradie, pričom to celé skončí ešte aj drámou o etapu do posledných metrov. Úžasné...najlepší borci sa tu gumujú hlava nehlava, žiadne čakanie a kto bude komu ťahať.

Super, prepínam na záznam z Paríž Nice. Skočím na posledný kopec a tam zase vidím, ako doteraz neporaziteľný Primož Roglič stráca viac ako minútu a naháňa balík z dvoch strán poodieraný. Dokelu, čo sa zase stalo. Pretáčam späť a hľadám dôvod, nakoniec sa dozvedám o nejakých pádoch, moderátor ale tiež poriadne netuší, čo sa stalo a prečo balík nepočkal. Takže sledujem opäť skutočnú drámu a rovnako slovinského šampióna bojujúceho ako leva v situácii, keď je všetko proti nemu. V podstate už takmer jasné celkové poradie dostáva obrat, ktorý nečakal asi nikto. V cieli potom žiadne vyplakávanie, že niekto nepočkal a blá blá. Primož športovo uznal svoju chybu a gratuloval súperovi. Skvelé, najmä ak si vezmete, čo sa mu prihodilo na nedávnej Tour de France v predposlednej etape, kde už ho každý bral ako jasného víťaza. Po tej neuveriteľnej časovke rovnako ako prvý gratuloval svojmu krajanovi Pogačarovi. Radosť pozerať...

Alebo nedávne Kuurne - Brusel - Kuurne, kde by nikoho nenapadlo, že si MVDP skočí do úniku s ďalšími snáď 70 km pred cieľom. Síce to nevyšlo ako rok predtým Kasperovi Asgreenovi, či Jasperovi Stuyvenovi v 2016, ale opäť dráma do posledných kilometrov. A čo minuloročná BinckBanck Tour a posledná etapa? A to bolo len niekoľko čerstvých príkladov a už teraz sa bojím, že na prvom tohtočnom monumente Milano - San Remo v sobotu to s pretočením opäť preženiem Že by sme sa konečne dočkali útoku ešte na Cipresse a nie tradične na poslednom kopci Poggio, z ktorého je cca 5 km do cieľa. Bolo by to celkom spestrenie a namiesto napínavých 30 min by sme mali aspoň 50 min. Nechajme sa prekvapiť.

Poriadne svieža nová vlna

Skratky MVDP alebo WVA zrejme nemusím vysvetľovať, ale tak nech máme jasno...Mathieu van der Poel a Wout Van Aert. Mená, ktoré teraz zrejme najviac rezonujú a ktoré vniesli do cestnej cyklistiky poriadny vietor. Svojím poňatím pretekov menia zabehnuté scenáre a nechávajú divákov v nemom úžase. Pútajú na seba veľkú pozornosť a človek má pocit, že sa všetko točí okolo nich, no vniesli do balíku nové prvky prekvapenia. A ostatné tými musia reagovať a niečo vymyslieť, ak nechcú hrať druhé husle. Vo výsledku máme najmä skvelú zábavu pri obrazovkách. A potom ešte mladší mimozemšťania ako Tadej Pogačar (22), Tom Pidcock (21), Remco Evenepoel (21), Marc Hirschi (22). A čo trochu "starší" Egan Bernal (24), Filippo Ganna (24) alebo Tao Geoghegan Hart (25), nečakaný víťaz posledného Gira. A ten zoznam je oveľa dlhší.

Tu len dodám, ako sa vyjadril matador Vincenzo Nibali minulý rok práve počas Gira, tuším po etape cez Stelvio. Vraj mal za posledné roky najlepšie „čísla“, ale aj tak to nestačilo a o prvenstvo sa bila úplne nová generácia. Síce to bola veľmi špecifická sezóna doslova postavená na hlavu, čo starším jazdcom veľmi nesadlo ale aj tak...Nejdem teraz spomínať na všetky preteky z minulého roku alebo ešte predtým. Stačí jeden veľmi čerstvý – Strade Bianche 2021. Ak ste sledovali, zrejme vám poskočilo srdce od radosti. Len si vezmite, že v skupine, kde sa rozhodovalo, boli okrem už spomínaných MVDP a WVA (okrem iného dokopy 7x majstri v cyklokrose) aj posledný majster sveta (Alaphilippe) a dvaja poslední víťazi Tour de France (Pogačar a Bernal). Nie je to krása, keď na trati plnej šotoliny a prachu súperia tí najlepší bez ohľadu na to, či je ich zameranie také alebo onaké. Totálna cyklistika a radosť pre diváka.

Som veľmi zvedavý, ako do všetkého zapadne Peter Sagan, keď sa vzchopí po korone a naberie stratenú formu. Ale celá situácia má aj svoje pozitíva – aspoň už nebudú všetci zameraní na neho. Mám pocit, že teraz sa ocitne na „opačnej strane“ a trochu mimo hľadáčik všetkých ostatných. A opäť sa môžeme len tešiť, ako si poradí a možno uvidíme podobný kúsok, ako predviedol minulý rok na Gire. Síce vyhral len jednu etapu, čo bolo aj jediné víťazstvo v sezóne, no akým štýlom...

Radosť v praxi

Čo má tento môj pokus o "analýzu" a menšie vyliatie srdiečka spoločné s úvodom, v ktorom píšem o našom obsahu a jazdením? Svieži vietor v svetovej cyklistike má celkom veľký vplyv aj na moju radosť z jazdy. Vysvetlím... S príchodom novej sezóny, kde stále nie je isté, či a kedy budú nejaké podujatia, sa mi na točenie kilometrov po asfalte veľmi nechcelo. A to už bolo počasie pomaly na krátky rukáv. Ale prišli práve prvé preteky a klasiky, spomínané Strade Bianche, Tirreno a čo nás všetko na jar čaká, ani nehovorím. A zrazu prišla chuť dať si nejaký pekný cestný švih, zabojovať v protivetre, šupnúť si v tempe nejaký ten lokálny „berg“ a toskánsku šotolinu nahradí zimný posyp. Idem sám, ale v hlave si premietam napínavé súboje. Cestná cyklistika má pre mňa jedinečné čaro a samozrejme si viem vychutnať len čisto radosť z pohybu alebo z prehliadky okolia. No jej ďalší rozmer sa otvára práve v spojení s tým, čo môžem zažiť aj prostredníctvom televíznych prenosov a následne preniesť do svojej "reality".


Dalo by sa povedať, že vyššie načrtnuté spojenie je ďalším čriepkom do môjho mixu, vďaka ktorému ma cyklistika dlhé roky baví a tréning neubíja. Pritom ma samotné pretekanie na ceste vôbec neláka a ostávam verný MTB, teda najmä maratónom. Ale pocit z jazdy na „žiletke“ je zase niečo iné a snažím sa ho sprostredkovať v sérii najkrajšie stúpania. Tento dlhodobý „projekt“ ma veľmi teší a už mám poznačené ďalšie kopce, kam sa s kamerou vydáme. Už len počkať, kým zlezie sneh, pekne potrénovať a medzitým si užívať parádne divadlo, ktoré nám svetová cyklistika momentálne ponúka. Síce máme u nás v podstate podobné obmedzenia ako minulý rok, ale vďaka bohu aspoň za tie klasiky a preteky...