Reportáž: ŠKODA Slovenský raj – krásny ale drsný zároveň

O Slovenskom raji som do tohto víkendu akurát tak počúvala. A keďže si stadiaľ všetci odnášali kopec pekných zážitkov, tento rok som tam nemohla chýbať ani ja.

Ako “trnaváčka” to do Popradu nemám zrovna najbližšie, preto sme sa rozhodli vycestovať o deň skôr. Ubytovali sme sa v priľahlej chatovej oblasti. Večer sme bez akéhokoľvek čakania vybavili registráciu a pomotali sa v zázemí, omrkli záverečnú pasáž maratónu a nachystali biky.

Deň "D"

Dolámaná po prebdenej noci som sa ráno “vyterigala” z chatky, naposledy sme skontrolovali biky a na pár šliapnutí sme už aj boli na štarte. Nervozita začala stúpať. Čoskoro sa k nám pripojil biker, s ktorým sme chvíľu pojazdili v Topoľčiankach, kde sa konalo prvé kolo ŠKODA BIKE OPEN TOUR, než mi definitívne zdrhol v zjazdoch. Vyfasovala som odporúčania na školu zjazdovania , čo by pri mojich jazdeckých schopnostiach isto nebolo na škodu a už sa aj pomaly blížil čas...


Zaznel výstrel. Pelotón sa začal naťahovať a už aj sa valili bomby. Úvod sa celkom dlho šiel po asfalte a mne sa darilo držať skupinu. Prišli lúky a ja som to stále hnala na vysokých tepoch, na plný plyn. Vláčik sa ale pomaly naťahoval a ostatní bikeri sa mi postupne vzďaľovali, rovnako ako prvotná premotivovanosť . Poľné cesty sa zmenili na terén s celkom početným množstvom povzbudzujúcich turistov. Stretám známe tváre z Topoľčianok, alebo skôr chrbty, keďže všetci ma pomaly obiehajú. Pridáva sa k nim aj Slavo, ktorý mi len deň predtým píše, že ešte na dlhej nebol. No a už ho tu aj máme .

Do kopca a ešte vyššie

Priznám sa, že profil trate ma desil už deň pred štartom. V podstate to vyzeralo na nekonečné stúpanie, nehovoriac o nadmorskej výške cez 1 000 m n.m., ktorú sme mali dosiahnuť. A teraz to prišlo. Najprv dlhý výšľap po rozbitej asfaltke. Pozerám na tachometer, to nedôjdem ani do večera. Navyše teplota okolo 17° C a vysoká vzdušná vlhkosť robili svoje a už som aj zliezala z biku. Potrebujem "pišať".


Na trati stretáme staršieho cyklistu. Ten pekne každého odfotí a tľapne si s ním . Po milej vložke prichádza občerstvovačka a ja som skalopevne presvedčená o svojej "poslednosti". Pekne do seba tlačím, na pohodu mením baterky v kamere, veď poslednejšia už byť nemôžem. Pozriem na trať a tam bikeri. Tak rýchlo späť do sedla a hybaj preč.

Stúpanie stále nekončí

Nebolo sa kam ponáhľať, najhorší úsek nás čakal práve teraz. Keby som chcela byť horolezec, obujem si mačky a netrepem sa na bike. My sa však štveráme stále hore a už ani nedúfam, že to skončí. Najprv pekný hustý les, potom zopár výhľadov a stále štrkovejšie podložie. A nakoniec ten krutý úsek. Zaradený najľahší prevod, rýchlosť ako korytnačka s artrózou a tlačím do toho bez vyhliadky na koniec.


Za mnou krásny výhľad. Tak sa otáčam, vrtím, aby som videla. Skoro som sa "vyrúbala". Druhý pokus, zase som takmer zbehla z cesty dolu zrázom. Kašlem na výhľad, veď Marek odfotí. Rozhodnutie padlo jasne a už bez ďalších pokusov o pováľanie sa po štrku pokračujem hore. A ono to, čuduj sa svete, nakoniec skončilo.

Konečne z kopca

Na moju škodu sa mi zrovna pred záverom stúpania vybila baterka v kamere. Radosť zo zjazdu (čo pri mojom "antizjazdárskom vierovyznaní" je dosť divné) mi ale zabránila vo výmene a ja som s chuťou pokračovala ďalej.


V jednom úseku som vybehla zo stopy. Panika, stres, brzdy. Opatrne som sa vrátila a valím si to ďalej už trochu opatrnejšie. Spokojná so svojím výkonom, cítim sa ako hrdina, že ako si ja "dávam" v zjazdoch. Zrazu ma dobehne Marek: “Čo je? Ideš ako "pokakaná".” A bolo po hrdinstve.


Zjazd čoskoro začína byť až príliš mokrý. Tak trochu mi nevyšiel manéver a už je aj noha na zemi. V úzkej a úplne premočenej stope už ale vážne nenasadnem, tak som zvolila cestu bahenného zábalu pre moje nôžky. Tento úsek ale pomaly končí, ja môžem nasadnúť a blíži sa lúka s neskutočným výhľadom na Palcmanskú Mašu. Veľká vodná plocha, za ňou kopce, panoráma ako na pohľadnicu. Nikdy som tak veľmi neľutovala, že som nevymenila baterku v kamere, ako teraz. Rýchly lúčny zjazd a neskutočný výhľad. To by boli zábery.

Z posledných síl

Lúčny zjazd končil občerstvovačkou, po nej nasledovala štrková vracačka so stopami vedúcimi do kríkov. Našťastie som "od prirodzena" pomalá a na nebezpečný úsek poznačený pádmi nás upozornili aj na občerstvovačke. Na asfalt teda vychádzame bez ujmy na zdraví. Neskutočne dobre mi padol nasledujúci úsek, ktorý celkom dlho viedol po asfalte. Nohy boleli, pálili a navyše už v nich neboli takmer žiadne sily. Po asfalte nasledovala ďalšia krutá skúška. Dlhá lúka a výšľap ňou. Miestami som mala pocit, že idem po rovine, rýchlosť 4 km/h tomu ale nezodpovedala. Pre istotu sa pýtam Mareka, či vôbec stúpame . Stúpali sme. Hneď som si spomenula na Janku Hamajovú a jej reakciu po Topoľčiankach. Teraz som zdieľala jej pocity. "Čo tu dofrasa robím, sem rozhodne nepatrím."

Povolený doping

Zasa kúsok asfaltu. Tentokrát však už nestačí a počítam každý meter do konca pretekov. Nás ale čaká ešte jedno stúpanie a ja meliem naprázdno. V strmom úseku stretáme turistov. Krásne nám už z diaľky uhýbajú na kraj cesty a povzbudzujú. Žena vpredu pozerá, “Á, to je baba”. Hneď spustili krik, povzbudzovanie vygradovalo, jeden z turistov priložil aj ruku k dielu a dal sa ma tlačiť . Tých pár sekúnd stačilo a hneď všetko negatívne opadlo. Dobrá nálada je viac ako desať gélov a tak som pekne krásne pomaly dobehla Mareka.


Pomaly sa blížime k poslednej občerstvovačke a na trati sa začínajú objavovať bikeri zo strednej trate. Nálada sa stále zlepšuje. Veď vidina jedla a následne finishu môže mať na človeka len pozitívne účinky.

Na “pána”

Tretia občerstvovačka je za nami a nasleduje zjazd. Najskôr asfaltový, postupne sa však terén transformoval až do pre mňa najdesivejších - kameňov. Vytrasené, ubolené a prázdne nohy navyše násobili moju neschopnosť takýmto povrchom plynuje prechádzať. Samozrejme, najhoršie úseky sa najlepšie fotia a tak už na nás v tom správnom mieste čaká fotograf. "Bože, ja sa tu vyrúbem a ešte to budem mať aj zdokumentované. Zadok mierne za sedlo, plne sústrediť a ideš." A ja som to normálne dala. Tak sa aspoň sama pochválim, že som to zvládla .

Už len pustiť pred seba týpka s nechutne pískajúcimi brzdami a môže sa ísť na posledný zjazd. Ten sme celkom slušne prebehli. Ešte som schytala rovno do ksichtu čerstvú dávku blatka od bikera, čo to chcel vyhrať z posledných miest a mňa jednoducho musel dať rovno cez najväčšiu mláku. Takto pekne osprchovaná som to už spustila do cieľa. A teraz už len napapať, umyť biky a trochu sa pomotať. Pokecali sme s novými známymi , trochu s hanbou som si stúpila na pódium, so smiešne obrovskou stratou na druhú, nevyhrali sme tombolu a mohli sme sa rozpŕchnuť.


Absolútnymi víťazmi na dlhej trati sa stali Ján Halík s časom 2:43:07 a Martina Krahulcová s časom 3:28:17. Kompletné výsledky.


Celá trať maratónu viedla naozaj krásnym prostredím a určite stojí za to si ho aspoň raz prísť vyskúšať. Preveziete sa po všetkých typoch povrchov, pokocháte sa parádnymi výhľadmi... Navyše organizátori dobre vedia, čo robia a až na pár miest, kde by sa zmeny smeru mohli označiť trochu výraznejšie, nemala akcia žiadnu chybu. Všetko bolo zabezpečené, ako sa patrí a atmosféra v zázemí stála za to ostať až do konca. Za seba môžem jednoznačne povedať, že sa sem rada o rok vrátim . Organizátorom ďakujem za nové zážitky a držím palce do prípravy ďalších ročníkov.