Reportáž: ŠKODA Horal MTB maratón – 80 km konečne pod 4 hodiny

Horal a opäť bez trate "Krejzi", teda bez Kráľovej hole? Ok, veď rok ešte počkáme... a čo tak si dať konečne trať "Lejzi" pod 4 hod? Dobrý nápad.

Rýchly príklad toho, ako si nájsť správnu motiváciu, najmä keď sem človek chodí už 17 rokov. Ale po rokoch mám pocit, že podobné „časové“ ciele na mňa fungujú najlepšie. Horal je už slovenská legenda MTB maratónov a keďže bol aj môj prvý v živote, ťažko budem svoj pohľad meniť. Dôvod nájdete aj v mojom reporte z roku 2019, ktorý bol navyše s „kráľovkou“. Nejdem sa preto opakovať – kto si chce pozrieť trať, nájde tam aj video. Jednoducho, vždy sa sem teším a vždy rád prídem, aj keď by som trať mohol prejsť už aj poslepiačky. Už tradične je podujatie zaradené aj do série ŠKODA BIKE OPEN TOUR ako tretie a predposledné kolo.

Rodinná príprava

Môj hlavný cieľ pre rok 2021 bol pomerne jednoduchý – preteky si užiť. Ako to myslím? No minulotýždňový Donovalský drapák bol pre moje telo poriadny šok z dôvodu rýchleho tempa v úvode a nie je nič horšie, ako sa v závere „plahočiť“, strácať pozície a ešte mať pri tom tep vystrelený do neba. Nejde len o samotnú pozíciu v cieli, ale hlavne pocit, ktorý pripomína viac mučeníka, ako pretekára. Drapák bol teda potrebný šok, ale zase viem, že na tom sa dá postupne „stavať“.


Teória tréningu síce vraví, daj si poriadne pauzu, oddýchni atď. No keď je krásne počasie a sme s rodinkou na chalupe, nebudem pre nejaké umiestnenie na hobby pretekoch sedieť v chalupe a merať si ráno tepy, či už som ready. . Teda niežeby som to inak robil, ale chápete, čo mám na mysli. V podstate každý deň sme si spravili nejaký výlet, pričom ja som si vždy ešte našiel spôsob, ako si pridať. Cestou k autu, pre auto, alebo cestou späť na chalupu po výlete. Chcel som jednoducho udržať telo rozbehnuté - také malé rodinné sústredenie. Ono sa to nezdá, ale tých „živých“ 13 kg aj niečo je v kopci celkom cítiť, ale vždy si spomeniem na Zátopka a jeho behanie v kanadách...


Rodinku nechávam na chalupe, čím ušetrím menšie "sťahovanie národov", a pekne sólo sa presúvam za „šedým vlkom tatranským", čo je teda v mojom slangu Janči Halík. Ako inak, nesmie chýbať rozjazdenie. Úvodné stúpanie popod napätie, Lopušná dolina, Šuňava s výhľadom na Tatry, kávička v Lopuške a potom koreňový záver je už tiež totálna piatková klasika. Akurát, keď stúpame zo Šunavy, na pravej strane vidno Kráľovu hoľu a hovoríme si, že nám začína jemne chýbať...


Janči zisťuje, že bude mať zaujímavého súpera z Francúzska, v podobe Majstra Európy U23 v cyklokrose. Ako sa dostal na Horala? No má Slovenku za priateľku .

Stratégia jasne daná

Ale, aby to nebol len romantický „oldschool“, mám svoju stratégiu postavenú aj na moderných pomôckach, teda wattmetri. Pozrel som si maratón v Slovenskom raji, ktorý bol ešte pred Spišských 333 Extreme, a kde sa mi šlo výborne. Normalizovaný výkon za prvých 20 minút na hodnote okolo 280 wattov. Na a potom spomínaný Drapák, kde mi úvodných 20 minút ukázalo cez 320 wattov. Ja sa ako správny „diesel“ skrátka nesmiem v úvode uvariť, takže na displeji „Wahoočka" si nastavujem aj tento údaj a po 20 minútach tam chcem vidieť hodnotu 300 wattov. V praxi to znamená, že v úvodnom strmom kopci „popod napätie“ zaberiem, nech mám dobré miesto v singli, potom sa pekne vydýcham a chytím svoje tempo.

No a dávam si rovnako aj oddych od kamery, ktorá mi posledné 2 preteky tiež „nepomáhala“. O Spiši už som písal v podrobnom reporte, na Donovaloch som zase musel počas úvodného stúpania ešte v balíku za jazdy vybrať a vložiť baterku. Čo je vážne dosť otrava, najmä keď je kamera primontovaná na rajdoch. Jednoducho signál, že si máme dať od seba pauzu. A ktovie, možno tých 200 g dole spraví rozhodujúci rozdiel . Na bike šli opäť kolesá s rýchlymi 2,4 palcovými plášťami Pirelli Scoprion XC RC a ľahučkou kazetou Garbaruk 10-48. V tomto „setupe“ môj SUP v XL aj s teleskopom a trailovým SIDom váži pekných 11,4 kg, pričom mať 2 fľašky v ráme je tiež veľké plus. So sebou knoty, bombička a nechýba ani „vesmírna" strava. Keďže mám ráno čas, môžem si to všetko naaranžovať a pofotiť, pri aute ešte pekne doladiť tlaky a detaily.


Pred nami je skutočne nádherný deň, teploty síce vyššie, ale je sucho a sem-tam nejaký mráčik. S Jančim sa stretávame o 7.50 na cyklochodníku a do Svitu máme príjemné rozjazdenie s tradičným pohľadom na Gerlachovský kotol. Nakoniec sa zíde pekných približne 115 kúskov, väčšie „hordy" štartujú potom neskôr na kratších trasách. Spolu na rôzne trate vyrazilo 535 jazdcov. Ale, aby sme mali všetko komplet uvediem, že nás čaká teda Lejzi v dĺžke cca 78 km a prevýšením 2 400 m.


Úvod je tiež klasika...najskôr sa ide pohodička, prehodí sa pár slov, no ako sa blížime k stúpaniu popod napätie, už zavládne ticho. Prvá skupina ma „netrápi“, idem ale tak, aby som mal pred sebou potom voľný priestor, pretože nás čaká pekný singletrail. Na jeho konci si docvaknem Fera Šmelka a s ním tvorím dvojičku na asfalte cez Lopušnú dolinu. Zozadu sa k nám ešte dolepia chalani a tvoríme taký menší balík.


Tak Imro, teraz prišiel čas pozerať na budík . Normalizovaný výkon som trafil presne, ako som chcel, je tam 300 a cítim sa výborne. Opäť sa začína „cukať“, hneď ako sa cesta viac postaví, dávam si „klapky" na oči a stále si idem svoje. Chalani mi málinko odskočia, ale viem, že sa môžem spoľahnúť na svoj zjazd. Presne tak sa aj stalo. Vo Vikartovciach, po rýchlom zjazde na štrku s dvomi brodmi, sme všetci pokope. Inak, viacerí vraj dostali v tých brodoch defekt, tak by ma zajímalo, čo tam bolo. No a začína najdlhší, viac než 8 km dlhý kopec do sedla Madejovo a opäť skláňam hlavu na Wahoo. Stláčam „lap“... Hovorím si, teraz Imro pôjdeš priemer v celom kopci 295 wattov, nech sa robí okolo, čo chce a uvidíš, čo sa bude diať. V úvode mi chalani, samozrejme, opäť utekajú, no po nejakom čase sa karta obracia. Postupne ich dobieham, niektorým kopec už veľmi nechutí, som na čele a pred koncom je za mnou už len František Šmelko a za nami diera. Tu len dodám, že tento borec je ročník 1968 a za mňa vážne rešpekt. Fero, ty nie si človek, pre mňa si dôkaz, že sa ešte minimálne 20 rokov nemám na čo vyhovárať .


Teraz si myslíte, že sa stratilo čaro pretekania a Imro len pozerá na budík. No verte mi, že pocit, keď sa vám ide dobre, obiehate ostatných, „nevykapete" v polovici kopca a naopak zrýchľujete, je skvelý a práve teraz si užívam pretekanie a rovnako krásne okolie a prírodu. Záverečné úseky do sedla sú strmé, ale s Ferom sa preklopíme do zjazdu.

Rýchlo, ale na istotu

Tie raketové zjazdy mám veľmi rád a takým je aj ten zo sedla Madejovo smerom na Tepličku. Akurát mám v hlave Jančiho slová, nech si dávam bacha, pretože tu bola ťažba. Tak nejdem úplne hranu, aj keď čoskoro som sám. V zjazde je hlavne dôležité dívať sa poriadne pred seba a preskakovať pomerne hlboké odvodňovacie rigole... Taký dopad na hranu v tej rýchlosti by vedel vaše koleso poslať na „prázdniny" . Celkovo sú zjazdy na Horalovi rýchle, ale tento rok si dávam extra pozor po všetkých búrkach... napríklad u nás v Malej Fatre (Martinky) je to už extrém a miestami jazdíme len po kameňoch a koreňoch, medzitým už nič nie je.

Záver je po šutroch a vypľuje ma na cestu. Za mnou prázdno, tak otváram tyčinku a vyfúknem, sily sa budú hodiť do ďalšieho kopca. Tie šliapavé úseky po rovinách vážne neznášam a postupe ma zase dobehne Fero aj s Romanom Marešom (infinitipp). Bufet v Tepličke mám už tiež zafixovaný po tých 17 rokoch ako stálicu, spolu s Ferom dopĺňame zásoby a vodu. Roman nestojí, má „nosiča vody“ inde a kto by povedal, že tento jeho manéver sa ukáže ako kľúčový . Kdeže ešte v Malom brdku predtým odpadával, myslím si, že dobehnúť ho bude bez problémov... Nebolo.

Kríza príde, keď to nečakáš

Stúpanie na Panskú hoľu dlhou dolinou je miesto, kde sa tiež „láme chlieb". Poviem vám, že v ročníkoch, keď bola v programe aj Kráľova hoľa, je to miesto, kde prosíte o odpustenie... najmä, ak je 30°C a „pečie" vám na hlavu. Nekonečná dolina, kopec je najskôr mierny, ale potom sa postupne uťahuje do slušného sklonu. Vďaka prudkému záveru majú tie približne 4 km priemer okolo 9 %. Ok, Imro, poď zase kúsok pod 300 wattov. Postupne síce nechávam Fera za sebou, ale ako pribúdajú metre, kopec mi prestáva chutiť a čísla idú postupne dole na hodnoty okolo 260.


Človek sa cíti dobre, ale zrazu zistí, že sa vlastne začína trápiť. Romana mám stále pred sebou, ale nie a nie sa k nemu dolepiť. Naopak, diera sa zväčšuje. Pekný singláč ma ešte preberie, no ten ma vypľuje do záverečnej krutej stojky po kameňoch. Tu už ma Fero docvakne a ešte mi aj ujde. Našťastie, sme už na hrebeni.

Fero, ty nie si človek, pre mňa si dôkaz, že sa ešte minimálne 20 rokov nemám na čo vyhovárať

Hneď vyberám banán, potom tyčinku, za ňou si neskôr dávam ešte aj gél. Ak vám brucho stále „berie“, treba do kotla nahádzať, či ide a „počkať“ . Jazdenie po hrebeni mám rád, krásne rýchle zjazdy, radosť pre môj FS, tlmiče si „odfukujú" a ja tiež. Znovu dobieham Fera a idem si svoje, v raketovom zjazde do Tepličky som poriadne v strehu. Tu sa vysypať je vážne konečná a treba si dopredu pekne pozrieť stopu, premyslieť stranu, pretože inak vás rigol stiahne a máte veeeľký problém. Celkovo ma ale „horalovské“ zjazdy bavia, vôbec nemám pocit nejakej nudy na zvážniciach. Jasné, nejdete 40 km po singloch, ale lokálne terény majú svoje vlastné čaro.

Výhodou aplikácie ako Strava nie je len porovnávanie s ostatnými, ale najmä možnosť porovnať si svoje časy v priebehu ročníkov. Na Panskú hoľu som si aj napriek kríze spravil takmer o minútu rýchlejší čas, iné sa dá povedať o Jedlinskách. Miesto, kde sa pripájame ku kratšej trati Senzi, je vážne des. Ešte som sa nevyhrabal z útlmu a čakajú ma krátke, no poriadne strmé úseky. Minulý rok som sa práve tu rozbehol, teraz bojujem a čakám na „vkriesenie". Takmer o dve minúty horší čas oproti 2020 na tak krátkom úseku je jasný dôkaz. Ale postupne sa pridávajú zjazdy, telo si trochu oddýchne a cítim, že záver nebude márny...

Záver je môj

Neviem prečo, ale posledných 15 km na tejto trati mi vždy ide. V bufete v Šuňave nestojím, mám všetko, čo treba, dolepím tak zase Fera a spolu pozeráme, či v kopci neuvidíme Romana. Vyzerá byť ďaleko, no ešte skúsim zo seba niečo vydolovať a hlavne bude motivácia stlačiť čas pod 4 hodiny. Prvý brdok skúsim a ono to ide. Fero Šmelko ostáva za mnou, teraz prišiel čas na poriadny zjazd. Lenže nemôžem pustiť brzdy, ako by som chcel, okolo je dosť ľudí z kratšej trasy a nechcem hulákať, nech mi idú všetci z cesty. Brod, Lopuška a ďalší „brdok“ na asfalte, ktorý vyústi krátkym strmým úsekom po koreňoch. Ideme v podstate zase „popod napätie“, ale opačne. Vidím, ako jedného jazdca ošetruje záchranka, žiaľ tradičná daň, keď je sucho. Vtedy vždy pribúda úrazov a tento rozhodne nebol jediný.


Nuž, čo dodať k tradičnému koreňovému záveru. Ja ho poznám už naspamäť a rátam dopredu, že ma páska nepustí do cieľa, ale do koreňovej sekcie so strmým výšľapom. Tá je rovnako legendárna, mnohí tu zrejme aj „plakali“... asi ako ja pri svojom prvom ročníku . Bojujem so sklonom a koreňmi, no hlavne si chcem vybudovať pozíciu do technického zjazdu. Ten je môj „majsterštik“, kde mám svoju osvedčenú a rýchlu stopu pomedzi stromy a korene. Tlmič a vidla idú na doraz, bicykel ale krásne drží a ani neviem ako, dobieham Romana.


Lenže stopa je už len jedna a nedá sa nijako predbehnúť. Takže náskok si nespravím, no evidentne som ho prekvapil . No ešte nás čaká záverečná XC sekcia, čo je motanie sa po lesíku doslova pár metrov od cieľa. Ibaže zase je okolo kopec jazdcov z kratšej a po tom, či mi Roman hneď „cukol" v krátkom kopci, už to bezpečne dobojujem do cieľa... robiť stres ostatným pre 7. miesto sa mi vážne nechce a Roman bol dnes aj tak lepší. Čo je pre mňa hlavné, pretínam cieľ a vidím údaj 3:58 hod. Paráda, ciel som si splnil a vo výsledku beriem pre mňa pekné 8. miesto.

Rozhodne mám ale dobre „nakúpené", o chvíľu už hľadám tieň ako psík a v bufete si dávam extra „nášup“ Kofoly... Až teraz mi dôjde, že je vážne poriadne teplo. Na trati to vždy v dlhom kopci poriešil nejaký mrak, takže mi bolo zhora dopriate. Janči nemal dnes svoj deň, dal mi na svoje pomery „len“ slabých 14 min a vyhral „iba“ svoju kategóriu . A deň predtým bolo rečí, že dostanem viac ako pol hodinu . No čo vždy poteší, sú pirohy...


Z absolútneho víťazstva sa nakoniec radoval spomínaný francúzsky šampión Mickael Crispin v čase 3:36 hod, medzi ženami bola prvá Marína Dragan za 4:55 hod. Kompletné výsledky zo všetkých tratí potom nájdete na tomto odkaze.

No a ešte komplet záznam v aplikácii Strava nájdete tu.


Dúfam, že som vás tými číslami a wattmi neotrávil, ale tiež je to súčasť mixu, ktorý ma baví. Niekedy sú k úžitku, no netreba sa nimi zase nechať ubiť. Ako sa hovorí, dobrý pomocník, ale zlý pán. No dobre si manažovať tempo je najmä pri dlhých maratónoch kľúčové a teším sa, až podobný prístup aplikujem v nekonečných kopcoch ako je HERO v Dolomitoch alebo Salzkammergut Trophy.

ŠKODA Horal MTB maratón opäť nesklamal, nemám čo vytknúť z hľadiska trate, zabezpečenia, či organizácie. No hlavne ma teší, že som opäť stretol svojich „maratónskych“ kamarátov, pre ktorých je podujatie rovnako dlhodobou stálicou v kalendári.


Teraz zostáva dokončiť trilógiu, ktorá každý týždeň pekne graduje. Začal som 50 km Donovalským drapákom, teraz sa pridal 80 km Horal, no a už v sobotu čaká 106 km dlhý King v rámci MTBIKER Novodubnického maratónu. Ak vás report nabudil, stále máte možnosť prísť a vybrať si trať podľa chuti. Vidíme sa v Novej Dubnici .