Členky mám na kašu, ale pokračujem. Robo zdolal 1000 míľ na bicykli.

Vbehli sme do lesa. Bol tmavý, hustý, stratili sme cestu. Predierali sme sa malinčím a konármi. Zapadalo slnko, nevedeli sme sa odtiaľ dostať. Tu sa jeden potkol, tu zadrapol, nálada išla okamžite dole.

Martin chytil nervy, dral to cez les, poškodil by si bicykel. Snažil som sa zachovať kľud. Mysleli sme si, že to prejdeme rýchlo a nájdeme si ubytovanie. Ale vyzeralo to beznádejne. Nakoniec sme našli lacný kemp, s teplou sprchou bez žetónov. Zhodili sme mokré veci a išli spať. Ráno sme si všetko to studené na seba obliekli a celá nechutnosť začala znova...


Jasné, rodičia mi vždy vraveli, aby som sa bicykloval „normálne". Aby som išiel na hrádzu, prešiel 20 kilometrov a vrátil sa. Lenže to človeka nebaví. Máš príjemný pocit, ale nula zážitkov. Možno sa to nedá pochopiť, ale najväčšie zážitky získaš, keď sa hecneš a trpíš. Keď prídeš na štart o šiestej, prejdeš krízami, vidíš západ aj východ slnka, sleduješ, ako to na teba pôsobí. Nejde o to, že by som chcel vyhrať. Na prvé priečky nepatrím. Ale čím dlhšie trate človek dáva, tým viac sa spozná. Aj preto sme sa s bratom Martinom na 1000 míľ prihlásili.

Nedá sa vypichnúť jeden najväčší zážitok. Južná časť trasy – to boli roviny, mokré lúky, horúčava. Išiel som orosenou trávou, ktorá bola po pás, a bol som kompletne mokrý. Brodil som sa cez potok, s plne naloženým bicyklom, čistá prasáreň. Sever bol hornatý, ale jazdí sa už desať rokov, je to vycibrená trasa. Všetko si musíš vyšliapať do kopcov, ale nemusíš tam blúdiť ako na juhu.

„Bicykel mal väčšiu hodnotu ako človek“

Prvú noc sme spali vo veľkom senníku. Bol 30 metrov od cesty, nikto tam nebol. Martin navrhol, že si do dverí dáme bicykle, aby k nám neprišli zvery. Vtedy sme si mysleli, že v Čechách nejaké sú. Bola tma, motali sme sa s čelovkami, zametali, vešali si oblečenie... Lenže svetlo prilákalo ďalších pretekárov. Zašlo to až tak ďaleko, že sme sa museli rozhodnúť, či si bicykle necháme dnu alebo na ich miesto pustíme iných ľudí. Bral som to veľmi citlivo, bicykel som chcel mať v suchu. Najradšej by som všetkých ľudí poslal preč, nech idú aj 20 kilometrov k ďalšej búde. Prichádzali k nám ako do hotela. Nakoniec som musel bicykel odniesť von medzi ostatné. Ale radosť som z toho nemal. Potom som zaliezol do spacáka s pocitom najväčšieho ľudomila.

Bol som unavený, ale nechcel som zaspať. Vedel som, že keď zatvorím oči, o sekundu zazvoní budík. Znamenalo to, že musím vstať, obliecť sa do studených a mokrých vecí, ktoré nestihli vyschnúť a ísť šliapať. Nezáležalo na tom, či som spal v kempe, prístrešku alebo hoteli. Rána boli najhoršie.


Nemalo význam brať si náhradné suché veci. Bol som neustále mokrý. Raz som šliapal po poli, kde na mňa svietilo slnko a spotil som sa. Potom ma ofukoval vzduch a ako-tak som sa osušil. O chvíľu som išiel do kopca a znovu som sa orosil. Raz som bol mokrý, potom vlhký, znovu mokrý... Neexistuje, aby som bol v suchom. Medzitým ma dvakrát chytila búrka alebo som natrafil na brod či vysokú mokrú trávu. Stačil 500-metrový úsek poľom a bol som mokrý do nitky, že mi aj v topánkach čvachtala voda. Najnechutnejšie boli rána, keď som sa zobudil v horách alebo naopak v doline, kde sa zatlačila hmla. Musel som vstať, vytlačiť sa z prístrešku a všetky tie studené veci dávať na seba. Nanešťastie som mal lacnú bundu z Decathlonu, ktorá bola výborná proti vetru a dažďu, ale hneď som sa v nej sparil.


Na severe to prechádzalo až do bizarností – už nešlo o to, či som suchý, mokrý alebo špinavý. Bol som jedno veľké prasa. Chodil som po členky v bahne a dával som pozor len na to, aby mi v ňom neostala tretra. Tie bazény po lesníckych strojoch boli neskutočné. Snažil som sa neponoriť bicykel až po ložiská, lebo by mi začať škrípať. Ale aj tak začal.

„Ják? Co chceté? Recepcia?“

Keď sme jazdili s Martinom, vždy okolo desiatej sme sa zastavili v obchode, niečo si kúpili a najedli sa. Potom sme išli ďalej a okolo druhej si dali teplý obed. Medzitým šliapanie a večer hľadanie prístrešku. Bol som zástancom toho, aby sme spávali čo najbližšie pri trati. Cez deň sme si vraveli – tento prístrešok je parádny, tento je z troch strán krytý, a tento senník je super, aha, aká chatka, horáreň, tribúna... Ale večer, keď sme chceli spať, nevedeli sme nič nájsť.


Spali sme rôzne – jednu noc som bol schúlený pod stolom a Martin pod odkvapom. Alebo sme spali v maštali. Dostali sme sa k nej náhodou, keď sme hľadali penzión. V tej dedine boli iba dve ubytovania, jedno luxusné v kaštieli a druhé ako z filmu Hostel. Do hotela by nás nepustili, vyzerali sme hrozne. Tak sme skúsili ubytovňu. Prišiel som tam a zrovna išiel okolo „vyziablík", chudý pán v teplákoch, to sa nedá ani opísať. Pýtal som sa ho na recepciu. „Ják? Co chceté? To musíte riešiť s Nováákom!“ Na nástenke som našiel nejaké číslo. Zavolal som a keď som povedal, čo chcem, bez slova mi zložili. Povedal som Martinovi, aby sme odtiaľ vypadli, že tu nechcem byť ani sekundu. A tak sme išli do maštale, lebo pri vstupe do dediny bolo opustené družstvo. V noci bola strašná búrka, Martin sa trochu bál, či sa to na nás nezrúti.


Je zvláštne, ako sa človek dokáže prepnúť do úplne iného režimu. V bežnom živote som fotograf, novinár, slušne oblečený, robím s drahou technikou. A zrazu som bol ako bezdomovec. Prišiel som do kempu a opýtal sa, čo majú najlacnejšie. Chatka kategórie C za 450 českých? No jasné, to bude super. Mali sme elektriku, nepršalo tam, veranda mala asi 2x0,5 metra, zmestili sme sa. Úplný luxus.

„Slúchadlá ma udržiavali mimo realitu“

Od začiatku som vedel, že chcem prejsť celú trať. Nie polku, ale celú. Matematicky som si vyrátal, že ak ju chcem stihnúť počas dvojtýždňovej dovolenky, každý deň musím prejsť 120 kilometrov. Trasa mala spočiatku 1 600 kilometrov, potom sa ešte o 200 predĺžila. Zároveň som si vravel, že sa na tie kilometre nesmiem upínať, aby ma to psychicky nezničilo. Aby som nebol vystrašený, ak prejdem menej. Ale každý deň som bol nad stovkou, raz sme dali s Martinom aj 160.

Na navigácii som mal len mapu a čiarku, kadiaľ mám ísť. Na hodinkách mi svietil iba denný čas a čas západu slnka. Ostatné údaje som zablokoval. Snažil som sa nemyslieť na to, čo ma čaká, aký dlhý je kopec, či ide búrka. Možno aj preto ma „nerozviklalo", keď mi Martin povedal, že v polke končí. Veľmi jemne som sa ho snažil presvedčiť, aby išiel ďalej, ale nechcel som, aby mal z toho zlý pocit. Vyzeral, že je 100-percentne rozhodnutý a ja som si začal pripravovať plán na druhú polku trasy.


Kým som išiel s Martinom, nepočúval som hudbu, podcasty, audioknihy, nič. Ale povedal som si, že keď pôjdem sám, musím si zamestnať hlavu. Trochu som sa aj tešil, že to bude ako na motorke v Nórsku, kde som bol uzavretý v sebe, počúval som muzičku, išiel a nič neriešil. Fungovalo to pekne. Vždy som si našiel podcast Jano a Jano, kde spolu na rôzne témy debatujú dvaja Janovia. Každá epizóda mala 50 minút a ja som vedel, že nech ma čaká pri šliapaní hocičo, hlavu budem mať vypnutú. Nebudem myslieť na rodinu, na Peťa, a to, ako ma všetko bolí.

Lebo keď máš krásne výhľady, si najedený a cítiš sa super, tak si to užívaš. Ale väčšinu času ideš pustým lesom, po šotolinových cestách, lúkach a keď si spomenieš, že aha, ešte 600 kilometrov, máš chuť sa obesiť. Celý deň si sám. Nestretneš ani nikoho z pretekárov. Pár slov prehodíš iba s obsluhou v obchode. S nikým nedebatuješ, v tichosti sa naješ, v tichosti riešiš veci, prší, prúdia ti myšlienky. Zrazu iba zbadáš, ako šliapeš a tečú ti po tvári slzy. Podcasty, Piatoček alebo audiokniha Marťan ma z toho vedeli vytrhnúť. Udržiavalo ma to mimo realitu a bez slúchadiel by som druhú polku trasy nezvládol.

„O bicykel som sa opieral ako o barlu“

Na tele sa prejavovali rôzne abnormality. Mal som zničený zadok, objavili sa chrasty, bolesť, všetko veľmi citlivé na dotyk. Špeciálny sprej na zadok, ktorý som mal, bol úplne zbytočný. Prešiel som na vazelínu, minul som dve tuby. Bola to nechutnosť, naberal som ju prstami. Ale pomohla a nabudúce by som si ju zobral znova.

Aby som šetril zadok, väčšinu kopcov som jazdil zo stoja. Lenže z toho ma začali bolieť kolená. Keď som šliapal a hýbal s nimi, bolesť sa strácala. Ale keď som prestal a kolená stuhli, cítil som v nich pulzovanie. Nakoniec sa všetka bolesť preonačila na členky.


Asi tri dni pred koncom som to chcel vzdať. Členky ma príšerne boleli. Chodil som ako postihnutý človek. Predstav si, že stojíš, posunieš bicykel o 30 centimetrov cez dva korene, prehupsneš ho, potom zabrzdíš, oprieš sa oň ako o barlu, urobíš dva-tri malé kroky a potom znovu to isté. Na nohách máš tvrdé tretry, s ktorými nevieš opatrne dostupovať, sú tam 10 centimetrov vysoké korene a ty cez ne musíš všelijako šikmo prejsť. Ak dáš nohu šikmo, bolí ťa to. Alebo sa pokúsiš stúpiť na ten klzký koreň a keď sa ti noha šmykne, zakričíš bolesťou. Pýtal som sa sám seba, ako ďaleko sa takto dostanem. A potom znovu, hop-hop, akurát som si mohol vytknúť nohu a skončiť. Mal som vážne pochybnosti, bolo to ťažké. Aj keď som sa pokúšal ísť na bicykli a balansovať, tie pohyby do bokov sú presne to, čo členky neznášali.


Po tomto úseku nasledoval asfalt, ktorý sa dal šliapať, tam som sa znovu rozbehol. Neskôr som prešiel na tabletky od bolesti, ktoré ma aj psychicky upokojili. Mal som strach, že sa trvalo poškodím, snažil som sa ísť naozaj jemne. Vravel som si, že si môžem vyvrtnúť nohu a skončiť. Stále som bol v móde, že som dva dni nestretol žiadneho pretekára. Možno by ma niekto dohonil o štyri hodiny a zavolal mi pomoc, neviem. Toto mi stále vírilo v hlave. Do cieľa som prišiel päť minút pred polnocou. Dostal som všetok komfort – občerstvenie, teplú polievku a suché miesto na spanie v hangári. Keď som ráno videl ľudí, ktorí ešte len prichádzali, bolo mi fyzicky zle. Zablatení, dodriapaní od kríkov, špinaví, mokrí, so zaschnutou krvou na tele. Predstava, že by som mal ešte šliapať, bola strašná. Rozmýšľal som, čím všetkým sme si prešli…


Na južnej trase štartovalo asi 200 ľudí, skončil som desiaty. Tieto preteky radím niekde na úroveň Slovakmana, ktorý bol u mňa doteraz topka.

„Keď odpuchnú členky, ukľudním sa“

A ako sa cítim teraz, dva dni po pretekoch? Trápia ma členky. Mám ich opuchnuté, tučné, členkovú kosť mám zarovno so zvyškom nohy. Pokožku tam mám napnutú a keď si preložím nohy cez seba, cítim tam veľký tlak. Z vnútornej strany ma to nebolí, ale keď si stlačím vonkajšok, cítim šľachu, ktorá je premohnutá. Možno je zapálená, neviem. Možno to chce kľud a o týždeň bude všetko v poriadku. Nechám si čas, budem si to potierať octanovou masťou a uvidím.


Viem, že som to prehnal a išiel som za hranicu. Ak by som sa riadil rozumom, mal som skončiť dva dni pred finišom. Ale dal som si tabletky a išiel som ďalej. Ibuprofen mi pomohol psychicky a vedel som jazdiť ďalej. Trápi ma, že som sa mohol trvalo poškodiť. Možno, keď to začne odpúchať, viac sa uvoľním a budem vedieť, že to chce len čas.

Zadok, otlaky, škrabance, chrasty, modriny, to už ani neriešim. Necítim to, nebolí to. Som unavený, ale po dvoch spánkoch to prejde. Kolená ma už nebolia, ostali len tie členky.

Nič však neľutujem a budúci rok chcem ísť znovu – na polovičnú dĺžku, 500 míľ.

Pozn.: Členky po piatich dňoch začali odpúchať a v súčasnosti sú úplne v poriadku.

Čo Robo napísal v SMS-kách na konci každého súťažného dňa

68.89 km, 18:53:06
P9M9E9. Zatiaľ úplná paráda

194.57 km, 19:11:30
P9M9E8. Chcel som dobrodružstvo, tak som ho dostal . Janka, Peťko, ľubkám vás.

329.26 km, 18:06:01
P7M7E8 Bolesť pozadia celý deň, ale nevadí, bude to už len horšie . Janka, Peťko, bozkávam vás.

476.48 km, 19:38:39
P6M7E9 Výstup na Klet - zážitok pre nohy a následný zjazd - zážitok pre brzdy. Dnes prvá noc v penzióne. Hurá, teplá sprcha po 4 dňoch.

640.91 km, 19:14:00
P6M8E9 Som netušil, aké ťažké bude byť tak dlhý čas bez rodiny. Moc vás ľúbim, veľmi mi chýbate.

787.55 km, 19:10:21
P7M9E9 Ťažké ráno. Hrôza terén, aspoňže bolo všetko mokré . Dnes neskutočná podpora pred CP2 juh.

948.35 km, 19:35:12
P7M7E8 Dnes vážne neviem, čo napísať, nejak mi nefunguje hlava. Bolo to ťažké - teplo, teplo, teplo.

1090.15 km, 19:04:34
P8M9E8 Dnes skončila moja veľká podpora (bráško) na polke 500 míľ. Ešte raz veľká gratulácia - bolo to ťažké. Ja pokračujem ďalej na sever, uvidím, ako to pôjde.

1220.48 km, 19:33:09
P7M7E7 Dnes ráno to bolo na moral. Obliecť sa komplet do mokrého, potom zima všade, mokro a hmla. Celý deň som hľadal potraviny (išiel sa samý les), našiel som ich až podvečer. Zajtra večer bude dúfam príchod do CP4.

1354.51 km, 19:08:23
P5M5E7. Dnes total kríza.

1457.33 km, 18:55:54
P6M6E6. Je zaujímavé, ako počasie riadi moju náladu. Janka, Peťko, o pár dní budeme spolu .

1575.65 km, 19:07:25
P4M5E5. Moje kotníky totál na kašu. Nejak som sa naučil šlapať tak, aby to bolelo menej.

1727.96 km, 18:54:39
P6M7E6. Už som celkom blízko. Janka, Peťko, veľmi vás milujem a teším sa na vás. B

1790.28 km, 00:18:41
P9M9E5. A je to tam