Reportáž: MTBIKER Novodubnický maratón 2021 - návrat kráľa

Náročná trať King s parametrami 100 km a 3 400 m je po ročnej prestávke späť a tak mi na um hneď prišiel spomínaný nadpis. Veď bojovať sa dá nielen s mečmi, elfami a príšerami vo filme, ale aj na trati maratónu...

Ako som už naznačil v minulých 2 reportážach, spravil som si takú malú trilógiu pretekov. To inak tiež pekne sedí s nadpisom . Ale k veci... Mojím cieľom bolo práve dobre sa pripraviť na tretiu časť, teda MTBIKER Novodubnický maratón. Navyše trať King sa môže smelo radiť medzi najťažšie maratónske trate u nás a v terajšej „covid“ dobe mi nič náročnejšie u nás ani nenapadá. Nejde len o dĺžku a prevýšenie, Dubničák je známy aj minimom asfaltu a rozmanitým prostredím. A hlavne prvá polovica sa ide v podstate neustále po singloch, najmä tie do kopca sú poriadne strmé a dajú zabrať. Keď ich zvládnete, budete „ponechaní na milosť" nekonečnému stúpaniu na legendárny kopec Baske, ktorý si navyše dáme z 2 strán. Hrebeň na Homôlku ostrieľaným borcom tiež netreba predstavovať a patrí medzi rokmi overený inventár najstaršieho maratónu u nás. Veď rok 2021 bol už 26. ročník...mohlo byť už 27., keby nám tu nešpatil už druhým rokom ten otravný vírus.


Ale niekto „hore" vedel, že sme poslúchali a nás čaká nádherný sobotný deň. Na výber bolo viacero tratí a na svoje si myslím prišiel každý, my sa spolu pozrieme, ako to vyzeralo na tej „kráľovskej“.

Štart o 8:00 znamenal trochu skorší budík, ale zase to krásne parkovanie . Mladý zostal u babky, tak sme mali s Lenkou taký malý návrat do minulosti. Hneď ako sme prišli, išla pomáhať s registráciou, kde boli aj ďalší z nášho MTBIKER tímu a ja som sa mohol začať „hrajkať“. Kolega Slavo mi spravil ešte trochu stres, keďže VIP a veľmi žiadané čislo 1 mi ešte v piatok odložil, teraz ho niet. Telefón zvoní a nič, dopekla, on ešte spí...Nakoniec sa moje obavy ukázali ako neopodstatnené, nespal, len si dal jemne načas .


Číslo mám, kamaráti sa pomaličky zbierajú, už len natlačiť do dresu všetky veci, karta naformátovaná, baterku pre istotu ešte raz vyberiem a vložím zase dnu. To číslo 1 si treba dnes zaslúžiť, hovorím si a rovnako som zvedavý, ako sa moja príprava prejaví na trati. Mojím cieľom je čas okolo 5:30 hod. Viac už vo videjku, nejakú tu „analýzu“ a ďalšie detaily potom v článku nižšie.


Celý záznam nájdete v aplikácii Strava. Výsledky všetkých kategórií sú na tomto odkaze.

Hlavne žiadne zmeny na poslednú chvíľu

Ak sa držím dlhodobo nejakej zásady pred pretekmi, je to staré známe – nemeň nič na poslednú chvíľu. Lenže niekedy situácia vyžaduje improvizáciu. V stredu si dávam nejaké pekné kopce a traily u nás a zrazu cítim, že páčka radenia XTR smerom nahor občas vynechá. Ok, stane sa. Ale v závere výjazdu skončím tak, že na vyššie pastorky sa už nedostanem a radenie chodí naprázdno. Na internete sa dočítam, že je to pomerné časté pri systéme Rapid Fire od Shimana a môže za to prach, ktorý v kombinácii s mazivom vytvorí akúsi lepkavú „pastu“ a tá brzdí mechanizmus.

Riešenia sú 2...buď rozobrať a komplet vyčistiť páčku, alebo „port", kade sa strká lanko, nastriekať dnu WD40. Volím možnosť číslo 2, WD-čko tečie prúdom a po chvíli všetko zase krásne cvaká. Na druhý deň skúšam páčku a stále tomu niečo chýba. Poznáte predsa Murphyho zákony a keďže už nemám čas na poriadny test v teréne, padne mi oko na červený Lector, ktorý má teraz počas maratónskej sezóny prestávku . Teda najmä na bezdrôtovú sadu SRAM GX AXS. Jednoducho prehodím celý systém, ktorého montáž je vďaka absencii káblov skutočná hračka. Ak sa ma pýtate, prečo som ho nedal už skôr, odpoveďou je hmotnosť. Predsa len na SUPe bolo od začiatku XTR, ktoré je asi o 120 g ľahšie (ak porovnávam komplet systém). Aj keď nie som extra gramár, tiež si hmotnosť po očku sledujem a keď všetko fungovalo, nebol dôvod meniť...

Pri dlhých tratiach skratky neexistujú a vždy si ich treba odsedieť – v tom je ich krása, ale aj úskalie.

Ťažko uveriť, ale to isté podľa mňa postihlo aj Ondru Cinka na včerajších Majstrovstvách sveta vo Val di Sole v súboji o bronz. Ak ste pozerali, mohli ste vidieť v jednom zábere, ako skúšal preradiť, ale páčka išla smerom nahor naprázdno. Sám potom povedal, že mu to zostalo na najťažšom prevode a neskôr sa to opäť rozbehlo. Ale viac už potom v samostatnom článku z MS. Ešteže ja si môžem meniť sady bez ohľadu na sponzorov .


No a hneď aj poviem, že práve podobný okamžitý prechod ukáže „krásu“ elektriky naplno. Od samotnej montáže až po chod, ktorý je aj v porovnaní s top mechanickou sadou ako XTR pocitovo inde – najmä ak je na šaltri u Shimana zapnutá aj brzda. Bez nej totiž reťaz „plieska" na všetky strany a s ňou je chod výrazne ťažší. A keď z neho prejdete na „šťukanie“ a absolútnu presnosť elektriky, celkom dobre pochopíte jej význam. Čo ma tiež milo prekvapilo, radenie som v pohode namontoval na spoločnú „I-spec“ objímku s brzdami XTR s použitím nejakého staršieho „medzikusu“, čo som našiel v kufríku . Ešteže si také veci odkladám, človek nikdy nevie, kedy ich použije...

Samozrejme každému sedí niečo iné a určite sa k detailné porovnaniu vrátane plusov a mínusov ešte dostaneme. Kedy? Ja čakám na zimu a mráz, bez čoho by dlhodobé porovnanie podľa mňa nemalo význam a klasických testov a „prvých“ dojmov je už aj tak všade dosť .

SIS a bagety si rozumejú alebo trochu o jedle

Výžive ako takej som sa už neraz venoval, no človek stále zistí aj po rokoch niečo, čo mu pomôže, resp čo telu viac sedí. Predsa len trasa King nie je extrém ako povedzme Spišských333. Ak ste čítali report, hovoril som o poriadnom množstve bagiet a väčšom množste „normálneho“ jedla. Takže žiadne extra dávky gélov a sladkých vecí. Ale ísť takmer 6 hod v tempe je už tiež celkom doba . Nakoniec so sebou balím aj 2 bagety, jednu s maslom, šunkou a syrom, druhú s maslom a medom...no a oboje poriadne posolím, keďže ako som už neraz písal, moje gate sú vždy pri podobných akciách jedná veľká čiernobiela mapa. Inak osobne mám rád sladko/slané, ak sa divíte kombinácii medu a soli. K tomu beriem 2 veľké a husté gély SIS (z toho jeden slaný karamel) a 3 športové tyčinky. Hneď dodám, že bagety sú z hľadiska spratnosti oveľa lepšie ako žemle a do jedného vrecka dresu sa parádne vojdú aj 2 veľké kúsky .


No hlavne zisťujem, že pri danej dĺžke mi táto kombinácia dokonale sedí, stačí si len vhodne zvoliť, kedy čo „zabiť“. Keďže úvodné kilometre sú neustále hore-dole po singloch a v strmých kopcoch, tu fakt nie je kedy žuť. Ani neviem ako a takmer hodina fuč...keďže sme v skupine tatkov, hláška, že v porovnaní s časom na pieskovisku relativita vážne funguje, sa dobre bavíme . Nečakám na vhodné miesto, volím gél, ktorý sa dá okamžite zjesť aj v kopci a samozrejme zapijem. Keď je aspoň kúsok pokoj, volím zase menšiu tyčinku. No a keď konečne ideme po zvážnici, dávam prvú bagetu, ktorá skutočne zasýti a výborne padne.

Druhý gél išiel v polke dlhého stúpania na Baske, no a ďalšia bageta potom po 4. hodine v jedinom asfaltovom úseku a opäť to bolo pre mňa a môj žalúdok výborné. Takýto mix mi dokonale funguje, nemám problém s bruchom a „hlava“ je tiež spokojná. Medzitým dávam pravidelne po kúskoch tyčinky a celkovo si nastavím, aby do mňa niečo padlo každých 30 min. Tým celým chcem povedať, že sa nebojte kombinovať aj pri podobných podujatiach niečo „klasické“ a „vesmírnu“ stravu, improvizujte potom podľa terénu a situácie. A hlavne nečakajte, hádžte do „kotla". Ono možno vám to príde smiešne, ale aj väčší príjem jedla počas výjazdu je dobré si občas natrénovať a potom pomôžete predchádzať stavu, na ktorom veľmi často končí veľká časť „hobby“ jazdcov. Teda, že máte málo energie a pritom brucho naopak...

Watty sem, watty tam

Tak a teraz trochu tých spomínaných čísiel z wattmetra 4iiii, ktoré ale možno niekomu dajú obraz o tom, ako som si rozložil tempo, o ktorom hovorím aj vo videu. Takže tých cca 100 km mi trvalo 5:32 hod, normalizovaný výkon 257 wattov a priemerný tep 166. Poučený z minulého Horala si hovorím, že úvodný kopec pôjdem kúsok nad 300 wattov, nech si ostatní robia, čo chcú. Prečo 300 wattov?

Osobne si nerobím klasický FTP test, teda taký, že človek si dá pár dní oddych a potom sa ide niekde „vypučiť“ na 20 min . To mi príde možno OK na časovku, ale nie na potreby dlhého maratónu, na ktorý chcem prísť hlavne „rozjazdený". Takže svoj odhad si robím na základe pozorovanie počas výjazdov. V týždni pred pretekmi si vždy zaradím do výjazdu (a nie hneď na začiatok) nejaký dlhší úsek, na ktorom idem pre mňa vysoké, ale pocitovo udržateľné tempo. Pozriem priemer, málinko uberiem a na základe toho si stanovím určitý odhad. Pričom teraz som vychádzal z hodnoty cca 320 wattov. Takže si nerátam presné čísla a zóny podľa nejakých vzorcov, ale skôr sa orientujem podľa pocitu s pomocou údajov o výkone a tepe...netvrdím, že je to dokonalý systém ale pre mňa dostačujúci, najmä ak sa bavíme o dlhých pretekoch a „hobby" použití.

Pre mňa ako totálny „diesel" je navyše úvod doslova kľúčový a prepálených 10 min na začiatku mi dokáže skaziť celý maratón. Takže akonáhle cesta stúpa, pomaličky sa „cedím" takmer do polovice a idem svojich 300 wattov. Ale po chvíli sa karta obracia, idem cez ostatných a vpredu je v podstate len úplne prvá skupina. A keď vidím svoj (nízky) tep pri danom výkone, viem už teraz, že sa trápiť nebudem.


Nevýhodou strmých kopcov je fakt, že si nemôžete ísť úplne „svoje“, inak budete zrejme tlačiť . Tam sa snažím ísť čo najviac ekonomicky a zase nespomaľovať, keď sa terén narovná. Sem-tam mi chalani okolo odskočia, ja ich zase pomaličky dobieham a následne zase určujem tempo . Po 2,5 hodinách je normalizovaný priemer na hodnote 280 wattov a keď pozriem Stravu, idem časy v podstate o kúsok pomalšie ako napríklad v 2019. Lenže pri výrazne nižšom priemernom tepe a hlavne...

Prichádza dlhé stúpanie v polovici na Baske, ktoré je po tých dažďoch poriadne vymleté, šutre sú väčšie, ide sa ťažšie, čo platí v podstate pre celú trať. No aj napriek tomu si vylepším čas o viac ako 2 min a hlavne „nezhasínam“ ako roky predtým. Tu mi ukazuje NP okolo 260 wattov. Že idem lepšie vidím, keď nás obieha pár jazdcov z kratšej trate Hard. Nie je to akoby som stál na mieste, ale mám ich dlho na dohľad. S Mišom Strakom sa aj dlhšie zvezieme vrátane úseku po hrebeni a stále to odsýpa. V podstate v každom kopci si už teraz robím osobné PR.


Druhé kolo na Baske po tej hroznej kamenistej zvážnici z druhej strany je potom v priemere nižšie (okolo 250 W) ale stále žiadne trápenie. Len dodám, že u MTB sú priemery dosť skreslené ešte samotným „bojom“ s terénom . Asi najviac sa „trápim“ v strmom úseku tesne pred Homôlkou, kde tlačím, ale viem, že konečne príde nejaký dlhý zjazd. Tam si opäť docvaknem Stana, ktorý sa v tej „stojke“ hecol a fakt ju celú vyšiel...ale potom za to aj zaplatil . Na konci zjazdu je asi jediný asfalt na trati, kde sa dá vydýchnuť a ktorý nás vypľuje do posledného kopca.

Na bufete nestojím, beriem len pohárik a pokračujem. Zrazu cítim, že mám stále rezervu, tak pridávam. Čo jazdím posledné roky Dubničák, tak v tomto kopci vždy trpím, teraz dobieham ďalšieho Kinga alias Jela a Stano, s ktorým idem v podstate celú trať v tandeme, už za mnou zrazu nie je.


Aby som to skrátil, na tomto kopci si spravím čas o viac ako 3 minúty lepší oproti 2019 s NP priemerom okolo 290 wattov a na jeho konci už mám pred sebou kúsok Aďa Kubiša. Ale hlavne ten pocit, ktorý je diametrálne odlišný a škoda, že ešte nebol na programe nejaký ďalší kopec .


Bez ohľadu na výsledok...keď viete na konci pretekov vystupňovať tempo, máte z celej trate úplne odlišný dojem a rovnako sa to väčšinou prejaví aj na dobrom čase. V roku 2019 som mal 5:42, teraz 5:32 a pritom bol úvod trate odlišný (náročnejší a pomalší, navyše pribudlo cca 120 výškových metrov) a hlavne celá trať rozbitejšia po tých dažďoch a búrkach. Cieľ som si splnil a rovnako si celú trať užil...a to ma teší najviac .

Tak a teraz jedno veľké ĎAKUJEME všetkým, ktorí si prišli dať do tela bez ohľadu na trať a výsledok v cieli.

Dlhé trate

Ale aby to nevyznelo, že si kúpite merač, nastavíte si nejakú zónu a ono to pôjde samé. Celý tento môj „blok“ od Drapáku, cez Horal po Dubničák pekne ukázal, ako sa telo dokáže adaptovať a výkonnostne posúvať aj v rámci týždňov. Navyše všetko pekne do seba zapadlo, keďže preteky išli postupne - od 50 km (3 hod), cez 80 km (4 hod) až po 100 km (5,5 hod). Nejde len o čísla, ale tiež pocit z jazdy, ktorý bol pri Dubničáku úplne niekde inde a malo to svoj dôvod – intenzita pretekov doplnená o hodiny v sedle. Ak nemáte nejaký extra talent „zhora“, pri dlhých tratiach skratky neexistujú a vždy si ich treba odsedieť – v tom je ich krása, ale aj úskalie. Či už v rámci výkonu, ale aj komfortu. Ale...

Aj keď nejazdíte X hodín týždenne, nie je dôvod, aby ste si nejaký dlhý maratón neskúsili. Všetko, čo písem vyššie, je pohľad nadšeného „hobby“ pretekára, ale rovnako sú dlhé trate aj skvelou výzvou pre tých, čo už nejaký ten čas jazdia. Ja už mám podobné „čaro“ za sebou, pretože chodím na podobné podujatia roky, no netreba mať z toho strach. Jasné...dáte si do tela, potrápite sa a možno budete 100-krát potom preklínať svoje rozhodnutie, ale až do momentu, kedy prejdete cieľom. Treba mať najazdené a hlavne nezabúdať na techniku jazdy, no nemusíte jazdiť pravidelne 7 hod jazdy, aby ste si mohli skúsiť 7 hodinové preteky. Veď ani v príprave na Salzkammergut som si nedával 12 hodinové švihy .


Riadky vyššie píšem z dôvodu, že mám pocit, akoby sa trochu vytrácal záujem o dlhé trate, ktorý bol ešte pár rokov dozadu väčší. Neviem, či už sa ľudom nechce toľko trápiť, alebo je na jazdenie menej času, alebo je to daň za všetky tie „online tréningy“ a watty a každý chce byť „pretekár". Pekným príkladom sú naši západní susedia...také Rallye Sudety. Krásna a náročná trať, kde sa na dlhú a extra náročnú 120 km trať prihlási viac ľudí ako na kratšiu. No a podobných príkladov nájdeme viacej. Verím, že aj u nás s tým, ako narástol záujem o cyklistiku, sa nájde opäť aj viac nadšencov a nestane sa z „nás“ ohrozený druh o pár bláznoch .

MTBIKER a Dubničák

Už som viaceré veci spomínal vo videu, prípadne v článkoch ale určite sa patrí aj teraz, keď sadol prach spod kolies. V prvom rade klobúk dole pred celým organizačným tímom „Dubničanov“, pretože trať bola zabezpečená skutočne špičkovo a to sa prvých 40 km motá neustále „ľavá-pravá“. Navyše sa snažili trať opäť vylepšiť, o čom svedčí úvod sčasti podobný dávnejším ročníkom, ktorý je zase viac MTB. Po prejazde cez mesto hneď široký kopec, kde sa pole pekne nadelí, čo je ideál. Nebezpečné úseky boli vyznačené, na stromoch šípky, nechýbala páska, keď by mohol nastať problém. Rovnako všetky miesta, kde trať križovala cestu, boli pod dohľadom, ľudia ochotní a milí. Je to už klišé, ale v dnešnej dobe niečo usporiadať rozhodne nie je len tak, veď viete...


MTBIKER sa s maratónom spojil nielen pre meno v názve, ale aby do neho niečo priniesol a vnikla príjemná symbióza. Naším cieľom je, aby si maratón užli ako tí, čo idú na výsledok, tak aj „pohodári“ a tí, čo prijali svoju vlastnú výzvu . Tomu zodpovedá aj doplnenie bufetov, servis (v priestore štartu, či na trati) a množstvo ďalších, veľkých aj malých detailov. A verte mi, že tých „detailov“ je skutočne dosť, keď sa do toho ponoríte hlbšie.


Rovnako sme si hneď po maratóne veci zhodnotili a spísali podnety, ktoré sa dajú zase o niečo zlepšiť...samozrejme aj na základe vašich hodnotení a spätnej väzby. Týmto by som veľmi rád poďakoval všetkým z nášho tímu, ktorí pridali ruku k dielu, pričom sa do celej akcie od nás zapojilo 20 ľudí.


Tak a teraz jedno veľké ĎAKUJEME všetkým, ktorí si prišli dať do tela bez ohľadu na trať a výsledok v cieli. Bez účastníkov nie sú preteky a nakoniec sa zišlo pekných 560 kúskov. Len doplním, že v galérii pod článkom sa možno niektorí nájdete, prípadne si pripomeniete atmosféru podujatia. No a dúfam, že podobný report motivuje pár ďalších a nejaký maratón skúsia. A neurazíme sa, ak to bude aj nejaký iný . Teraz trochu oddych, ale sezóna pokračuje a treba si dať ešte dobre do tela. Užívajte...