Reportáž: Neslušským chotárom alebo ako sa cykloturista pretekov zúčastnil

Reportáž: Neslušským chotárom alebo ako sa cykloturista pretekov zúčastnil

Písal sa 14. august 2021 a na slovenskej MTB scéne mal premiéru 0. ročník cyklomaratónu Neslušským chotárom.

Všetky tri ponúkané trasy (20 km/700 m, 38 km/1 350 m a 57 km/2 000 m) vzbudzovali podľa propozícií rešpekt a podľa slov organizátora aj nádherné výhľady, čo bola pre mňa tá správna konštelácia, prečo sa pretekov zúčastniť. Neostávalo mi nič iné, len si správne vybrať dĺžku trate. Počasie hlásili pekné, relatívne dlhšie nepršalo, časový limit žiadny, voľba bola jasná. Ako „kovaný" cykloturista, v úmysle spoznať toho čo najviac z neznámeho prostredia, zvolil som si najdlhší 57 km variant.

Po príchode na miesto činu všetko prebiehalo ako po masle. V štartovacom balíčku som okrem čísla, binderiek a pár reklamných produktov obdržal aj knihu o obci Nesluša, čo bolo veľmi milé prekvapenie. Ďakujem!



Zoznámenie sa s kysuckými kopcami


Do štartu už veľa neostávalo a tak som sa bol zaodieť do môjho tradičného cykloturistického outfitu, ktorého hlavnou hviezdou bol batoh naplnený vecami od výmyslu sveta. S príjemnou záťažou a v turistických teniskách sa radím na chvost štartového poľa, nech nezavadziam ľuďom, čo prišli pretekať. Do každých pretekov vyrážam s hlavným cieľom prísť pod finišerský oblúk bez ujmy na zdraví a technike. Vedľajším cieľom je neskončiť posledný.

Po predštartovom informovaní pretekárov o všetkom potrebnom a následnom výstrele sa za sprievodným policajným autom, ktoré som vzhľadom na lukratívnu štartovú pozíciu videl až po odbočení z trasy, vydávam v ústrety kysuckému dobrodružstvu. Ani sa nenazdám a po pár sto metroch už zdolávam prvý prudší kopec. V snahe splniť vedľajší cieľ musím trochu dupnúť na plyn, čo sa okamžite prejavuje na tepovej frekvencii. Práve mám skvelý nábeh prepáliť to hneď na začiatku. Ale s teóriou, že 57 km nie je až tak veľa, v tempe zatiaľ nepoľavujem, čo mi však stačí akurát tak na udržanie aktuálnej pozície.



Po 600 metroch sa stúpanie trocha zmierni a ja poslednýkrát vídím niekde k čelu pretekov. Nemal by som príliš obdivovať nedostihnuteľné ciele, pretože už popri mne prechádzajú pretekári z úplného chvosta a to sme ešte len na úplnom začiatku. Pomaly sa začínam utešovať, že ani to prvé miesto od konca nemusí byť až také zlé. Za sebou v tom momente už nikoho nevidím, predo mnou sa to začína vzďaľovať, pomaly prepínam zo zrýchleného výletného módu do tradičného. To je pre mňa skvelý okamih, kedy si môžem začať pozorne všímať všetky zaujímavosti, ktoré Kysuce prinášajú. Hneď tou prvou je telefónny automat v osade Majtánky. Nečakaný závan nostalgie bol veľmi príjemný, čo sa už nedá povedať o priamom slnečnom žiarení v predpoludňajších hodinách. Ja a tropické teploty nie sme zrovna dobrí kamaráti, preto začínam šípiť, že nielen prudké kopce ale aj klimatické podmienky mi dnes budú stáť v ceste za dosiahnutím cieľa.

Prejazd osadou a povzbudzovanie hŕstky miestnych osadníkov mi však nedovolili poňať preteky len ako obyčajný výlet. Dvihnem teda tepy späť do červených čísel a hor sa skúsiť dobehnúť aspoň niekoho. Ovocie na seba nenechalo dlho čakať, prvých pretekárov dobieham na vrchole stúpania. Tam som sa zoznámil s jedinou ženou na dlhej trati. To som ešte netušil, že spolu vytvoríme (takmer) nerozlučný tandem v druhej polovici pretekov.

Z prejazdu hrebienkom smerom k chatovej osade Škorčie sú nádherné výhľady na sever. V diaľke vidno nejaké veľké mesto, tipujem Krásno nad Kysucou. Hrebeňový úsek je to aj vzhľadom na terén parádny, nič náročné a zároveň hravé. S čím som sa už príliš hrať nechcel, bol technický prudký zjazd po nespevnenom podklade. Po prvý raz preto zosadám zo sedla svojho tátoša a s miniskupinkou ďalších parťákov bicykle poctivo tlačíme. Čo ma však prekvapilo viac ako náročný zjazd, bolo zistenie, že nie som posledný, pretože ako si tak tlačíme krajom zjazdu naše stroje, tak popri nás bezostyšne preletia ďalší pretekári. Aspoň som sa mohol inšpirovať ako na to. Kiežby som si tak z toho niečo vzal…



Výhľady do ďaleka nielen z rozhľadne


Nasleduje „zvážnicovoidný" zjazd k malej vodnej protipožiarnej nádrži s odpočívadlom, pričom niekde v týchto miestach začína stúpanie asfaltkou s príjemným sklonom. Predo mnou sa objavujú súputníci z dlhej trasy, avšak či som nejakého dokázal obehnúť, si už v túto chvíľu nepamätám. Čo si však pamätám presne, bola prvá občerstvovačka a na nej prvé dotankovanie môjho obľúbeného iontového nápoja. Počas „tankovacej" doby som do seba hodil aj ponúkanú kokosovú tyčinku a silno ma vábila aj mohutná obložená žemľa. S vedomím, že mám stále určitú malú skupinku za svojím chrbtom a s tým súvisiace oprášenie sekundárneho cieľa, mi nedovolilo si na nej zgustnúť. Snáď nabudúce.

Asfalt tu miestami strieda podobu s jemnou šotolinou, výjazd so zjazdom, nemenný ostáva jedine krásny výhľad na Kysucké Nové Mesto. Som očarený, tomuto hovorím kvalitná žehlička na všetky tie náročnosti doposiaľ. Pocit, ako veľmi ma láka si to celé odfotiť, ani radšej nejdem popisovať. S popisovaním správneho smeru však za celú dobu maratónu nemali problém smerové šípky či fáborky. Značenie celej trasy s regulovčíkmi na tých správnych miestach bolo na jednotku. Nie vždy ale potešil pohľad smerom, kam šípky ukazovali. V tomto prípade to bol výšľap na vrch Tábor. Stúpanie to bolo príkre, miestami až príliš, a preto bez hanby tlačím znova, tentokrát do kopca. Miestny biker, ktorého som v stúpaní dohnal, mi bol príkladom, ako sa to dá dať celé v sedle. Po informácii, že to je „najprísnejšie" stúpanie dňa, som sa celkom potešil. Žiaľ pre mňa to “naj” prišlo až neskôr.



Na vrchole sa nachádzala rozhľadňa, ktorú mi bolo ľúto len podísť, lebo stopercentne ponúkala nádherné výhľady do celého okolia. Potvrdené internetovými fotkami. Zošup z vrcholu mi zas len potvrdil, že moja technika zjazdu je na dosť biednej úrovni. Asi netreba písať, ako som šiel väčšinu zjazdu po modrej značke. Od odbočenia z turistickej značky pokračuje zjazd v pre mňa priateľnejšej forme singlíkmi a lesnými cestičkami až do uzavretia slučky krátkej trasy. To zas raz bol zážitok! Konečne dostali zabrať dolu kopcom aj brzdy a nielen topánky.

Prudký horúci výjazd a ešte prudší ozvučený zjazd


Po malej eufórii zo zvládnutia prvého ťažšieho zjazdu sa vrhám na slučku strednej trasy. Dokým sa na ňu definitívne napojím, musím ešte zvládnuť jeden kratší lesný stúpajúci úsek, špeciálne určený len pre dlhú trať. Ako inak povedľa biku. V pozícii turistu sa mi podarí obehnúť ďalšieho pretekára, vykonávajúceho rovnakú činnosť ako ja. Pomaly sa predieram štartovým poľom dopredu, možno za pár dní by to bolo aj na „bedňu"...

Opäť sa nachádzam na rovnakom úseku do osady Majtánky z úvodu pretekov, kiežby aj prevod som si dokázal udržať rovnaký. Aj napriek tomu najľahšiemu, čo mi bicykel dovolí prehodiť, sa mi darí dobehnúť a obehnúť ďalšieho spolubojovníka. A to bol na najbližších desať kilometrov posledný človek s číslom na riadítkach, ktorého sa mi podarilo stretnúť.



Po odpojení sa zo spoločného úseku pre všetky trate a krátkom zjazdíku sa púšťam do „najtuhšieho" boja celého dňa. Slnko neúprosne pečie, terén sa nepríjemne dvíha a sústavné nadájanie sa len ionťákom tiež nebol ten najlepší nápad. Rýchlejšie by som šiel aj peši, ale nejaká doteraz nepoznaná hrdosť mi nedovolila zosadnúť, keďže terén nebol už za mojou pomyselnou hranicou prudkosti. Trápim sa ja do kopca, keď tu zrazu bolo zhora počuť prichádzať auto. Najprv som z toho nebol nadšený, ale po dôkladnom prehodnotení situácie som využil tento moment na krátky odpočinok, dokým auto neprejde okolo.

Bezpečnosť je predsa prvoradá. Po tomto strete som tajne dúfal v ďalšiu obdobnú pomôcku, pretože „nakúpené” som mal statočne. Žiaľ tá neprichádzala a tak som si musel pomôcť, ako som vedel. Na hrboľatých úsekoch do prudkého kopca predsa nie je bezpečné ani piť počas jazdy a tak som si robil napájacie prestávky, aj keď som nebol smädný. Z týchto mojich hrátok ma vytrhol až džavot poblíž. To musí byť občerstvovačka! Zrazu som objavil stratené sily. Na moje sklamanie to bol len čulý pracovný ruch v osade U Bielych. Ešteže sa terén narovnal, lebo už som mal fľašky takmer prázdne.

Po prudkom odbočení vpravo nasledoval jeden parádny úsek až po osadu Ondrušovce. Vplyvom únavy si detailne nespomínam, čo všetko obnášal, čo však viem presne, že tam moje brzdy dostali „napapať” napodruhé. K strate účinnosti sa pridal aj ohlučujúci zvuk, ktorý musel robiť rámus po celých Kysuciach. Ak sa náhodou v tomto regióne nachádzajú medvede, tak na chvíľku majú Kysučania pokoj. Aby som trochu zahnal hanbu z neželaného ozvučenia, tak sa v osade pýtam regulovčíka na výskyt najbližšej občerstvovačky. Z nasledujúceho prudkého zjazdu do Ochodnice si pamätám len na kopu tlačenia a jednu peknú výhľadovú lúku plnú veselých turistov. A aby som nezabudol, aj niekoľko varovných tabúľ o nebezpečnom úseku.



Po tomto adrenalínovom zážitku sa už poberám v ústrety druhej občerstvovačke. Tradične dopĺňam ionťákové elixíry, už tradičnú kokosovú tyčinku a ako bonus aj banán. Žemličke z trochu neznámych príčin opäť odolávam. Následná asfaltka bola na kysucké pomery až príliš mierna. Ako si tak „na pohodu” pretáčam nohami, pri obdivovaní okolia spozorujem, že sa za mnou približuje jeden cyklista. Aj by som zrýchlil, ale pražiace slnko mi toho veľa nedovolí. Už sa pripravujem na predbehnutie, keď tu zrazu zisťujem, že to je moja stará známa, jediná súťažiaca na dlhej trati. Terén sa už medzičasom zmenil na lesnú cestu a my sa ešte snažíme ísť každý vlastným tempom až na hrebeň Javorníkov.

Prekrásna hrebeňovka Javorníkov


Po dosiahnutí hrebeňa som sa nesmierne tešil na vyše 6 kilometrový hrebeňový úsek, ktorý mi bol známy z prejazdu hrebeňovky Javorníkov. Ešte doteraz si pamätám, ako som vtedy výšľap k rozhľadni na Marťáckom kopci zdolal v sedle biku. Paradoxne počas pretekov sa mi podobný úspech nepodarilo dosiahnuť. Smutne tlačiaci bicykel už ani neviem koľkýkrát popri sebe obdivujem, ako si to moja budúca parťáčka dáva ľavou zadnou v sedle. Celý hrebeňový úsek je jedno výhľadové terno. Jediné, v čo som tajne dúfal bolo, aby sa tu vyskytoval nejaký fotograf, ktorý by nám zaznamenal podobne krásnu fotku, ako sa nachádza na titulke webovej stránky organizátora pretekov. Žiaľ, tento môj sen ostal nenaplnený, utešoval som sa tým, že možno tu nejaký bol, len idem príliš neskoro. Po štýle jazdy „každý chvíľku ťahá pílku" sme nakoniec na konci hrebeňa s mojou cyklokolegyňou vytvorili tandem.



Legendárna občerstvovačka


Už takto zgrupení prichádzame na poslednú občerstvovačku pod kaplnkou u Čulákov, kde panuje úžasná nálada. Ochotné dámy nás ponúkajú všetkým, čo na stolíku našli. Tu vidím priestor na degustáciu dlho obdivovanej žemle. Po naliatí studenej vody za krk od jednej z dám, za čo jej mimochodom patrí moja veľká vďaka, zacítim na chrbte môjho verného poloprázdneho spoločníka. Skôr ako priestor na okamžitú degustáciu vidím priestor na jeho naplnenie. Beriem teda žemličku sebe aj parťáčke a až doma zisťujem, že mi tam pribudli aj nejaké tyčinky. Dámy, boli ste fantastické, vďaka za všetko!



Z každého rožku trošku


Ťažko sa nám opúšťa tento skvelý priestor, ale nastal čas pobrať sa ďalej. Ešte opojený atmosférou si všímam, ako sa mi hore kopcom kolegyňa vzďaľuje. Fakt, že má toho „nadupaného" omnoho viac, je neodškriepiteľný. Pomaly sa s ňou lúčim a opakujem si, aby som jej nezabudol dať v cieli žemľu. Na moje prekvapenie naše odlúčenie netrvalo dlho, po dlhšom lesnom zjazde ju mám opäť na prednom kolese. Stanovil som si ďalší cieľ, vydržať jej tempo až do cieľa. To už sa dostávame na perfektný lesný singel idúci chvíľku hore, chvíľku dole. Nezabudol som si na ňom samozrejme pripomenúť, ako chutí tlačenie bicykla.

Po trailovom dobrodružstve sa ocitáme na lesnej ceste dosť poznačenej ťažbou. Využili sme však výhodu posledných pretekárov, vyjazdenosť stopy, a tak na každé jedno blato existuje už aj decentne ujazdená obchádzka. Úsek to našťastie nebol dlhý a ani sa mu nepodarilo pokaziť zážitok z doterajšej parádnej trasy. Chvíľu lúka, chvíľu les, niekde v diaľke šteká pes.



To už sa nám na ľavoboku otvára výhľad na Neslušu a cieľ. Šípky nás však smerujú k neslušskej vodnej nádrži. Prudší zjazd a krátka takmer rovina sú ukončené, obzvlášť v týchto klimatických podmienkach, oku lahodiacou vodnou plochou. Radšej rýchlo odtiaľ preč, aby človeka nezačali prepadať myšlienky na schladenie. Príjemné vodné potešenie vystriedal nepríjemne prudký lúčny výjazd. Ten už však v snahe naplniť nový cieľ, vediac o vrchárskych kvalitách mojej spolubojovníčky, idem opäť v červených číslach.

Mysliac si, že je to posledné stúpanie, tam už takpovediac nechávam pľúca. To bol ale nápad! Po chvíľkovom narovnaní terénu sa sklon opäť dvihne a ja už nemám kde brať. Na moje šťastie je už toto stúpanie priateľnejšie a nejak ho z posledných síl vydupem. To už len v následnom zjazde sledujem, ako sa rúti kolegynka do cieľa. V tom momente zabudnem na brzdy, inak opäť dávno plne funkčné, a v posledných metroch trate sa na ňu docvaknem. Spoločný prejazd cieľom už len dal pečiatku za týmto krásnym kysuckým zážitkom.



Víťazná spolujazda


Žemľa v cieli poctivo odovzdaná, všetky ciele šťastlivo splnené a po opláchnutí seba aj bicykla som sa smelo mohol zúčastniť vyhlásenia výsledkov v neďalekom amfiteátri. S hrdosťou sa tam idem pozrieť na dekorovanie víťazov a obzvlášť víťazky dlhej 57 km trasy, ktorou sa stala moja parťáčka Žaneta Schelling, s časom 05:08:19. V mužskej kategórii bol na tejto trati najrýchlejší Juraj Karas, s obrovským náskokom a fantastickým časom 02:39:19. Srdečná gratulácia všetkým víťazom a organizátorom obrovská vďaka sa skvele zorganizované preteky. Kompletné výsledky si môžete pozrieť na tomto odkaze a záznam dlhej trasy je k zhliadnutiu tu.

Zdroj fotografií: Miroslav Ondrúšek, Janka Tichá
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up89thumb_down comments 18 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Reportáž: Bahenný kúpeľ pre Kráľa Šumavy play_arrow

Reportáž: Bahenný kúpeľ pre Kráľa Šumavy

Príbeh o kúpaní na konci leta, pleťovej maske, sirupe zo žabieho slizu, výbere lepšej stopy a iných zaujímavostiach :D.
Reportáž: Ako som prvýkrát okúsil MTBIKER Hornonitriansku sériu play_arrow

Reportáž: Ako som prvýkrát okúsil MTBIKER Hornonitriansku sériu

Preteky v rámci Hornonitrianskej enduro série som absolvoval prvýkrát v živote. Bol som zvedavý, ako to bude celé zorganizované a aký budem mať z víkendu v Bojniciach pocit.
Členky mám na kašu, ale pokračujem. Robo zdolal 1000 míľ na bicykli. play_arrow

Členky mám na kašu, ale pokračujem. Robo zdolal 1000 míľ na bicykli.

Vbehli sme do lesa. Bol tmavý, hustý, stratili sme cestu. Predierali sme sa malinčím a konármi. Zapadalo slnko, nevedeli sme sa odtiaľ dostať. Tu sa jeden potkol, tu zadrapol, nálada išla okamžite dole.
keyboard_arrow_up