Reportáž: Kaktus Bike Bratislavský MTB Maratón - soľ nad zlato

Perfektné počasie, kvalitná konkurencia a najmä ja, Moravák a Janka Keseg Števková, taký bol môj záver sezóny v Bratislave.

Posledné týždne fungujem už viac-menej v udržiavacom režime, vynechal som plánovaný maratón v Rajeckých Tepliciach a tréning nebol, čo sa týka času stráveného na dvoch kolesách, ideálny. Preto som sa snažil aspoň niekoľko výjazdov odjazdiť v intenzívnejšom tempe, keď som dostal opušťák na bike u svokrovcov. Nevedel som ale, na čom budem pri 4-hodinovej záťaži, práve taký som si dal cieľ pre 80 kilometrovú trať Bratislavského maratónu.

Príprava na preteky

Pretekový týždeň bol celkom extrém, pondelok kočíkovanie, utorok turistika na dve hodinky, stredu krátka turistika do jednej hodiny, obe so synom v detskom nosiči, pomedzi to všakovaké rodinné povinnosti a na bicykel som sa dostal až vo štvrtok po siedmej hodine večer s nočným vlkom Palom. Dali sme klasický „nočník” v Karpatoch vo dvojici. V lese ma prekvapilo už prítomné značenie a bez váhania sme prebehli záverečný singláč.

Preteky boli presunuté neobvykle na nedeľu a ostal priestor ešte na jeden krátky výjazd v piatok na cesťáku, opäť za tmy. No paráda, tak uvidíme. Sobota s rodinou, bez biku. Večer som si pripravil cestoviny a traťovky na ráno, napadlo mi zužitkovať jeden tip od užívateľa DudySVK, ktorý reagoval na moje trampoty s kŕčmi, ktoré som spomínal v predošlom článku. Tebe chýba soľ, tak som zmiešal 5 g soli so 60 ml jablkového džúsu a zbalil som to medzi gély a magnézium. Radšej som to ani neochutnal, nevedomosť je sladká.

Deň D

V nedeľu ráno som ešte dal dokopy šúchajúci kotúč, fúkol tlaky, ktoré bežne jazdím a hor sa na druhú stranu kopca. Na rozjazd 11 kilometrov a 250 výškových metrov, tak akurát. Registrácia expresne rýchla a už som aj bol pripravený na štart. V predných radoch boli snáď všetky zvučné mená slovenskej MTB scény, nakoľko sa jednalo o majstrovstvá Slovenska. Ja som sa dostal asi do druhej rady smrteľníkov, ani neviem ako. Ale s ohľadom na úzky a ostrý úvod asfaltkou som vôbec neprotestoval.

Hlavne s rozumom

Štartový výstrel mi opäť raz spôsobil mierny infarkt a už sa letelo, úvod je proste šrot do kopca, netreba to prepáliť, lebo za to zaplatíte. Práve po prvom stúpaní sa vyprofilovala moja nová maratónska rodina. Vďaka pozícií, z ktorej som štartoval som vedel, že predo mnou budú pretekári z inej ligy, tak som sa vôbec za nimi nehnal a ostal som v kľude. Skupinka sa rôzne preskupovala a miešala, ale nikto sa rovnako nehnal do úniku. Takto sme sa krútili až po Slnečné Údolie, rozostúpení ako na gumenom špagáte. V prvom singláči nešťastne spadol biker jazdiaci pár minút pred nami, zdravotníci boli na ceste a niekoľko jazdcov mu už pomáhalo. Našu skupinu to rozbilo, mňa samotného aj psychicky a už som bol sám v dlhom zjazde s heslom - hlavne opatrne. Chalanisko bude ale v poriadku, tak mu želám skoré uzdravenie.

Snaha o návrat

V Malých Karpatoch máme veľmi málo dlhých stúpaní a tak aj Pezinská Baba je pre nás riadny kopec, aj keď má ledva 5 km. Už v úvode sa mi podarilo dohnať moju skupinu, teda to, čo z nej ostalo. Moravák, chalanisko, ktorého som hákoval aj pred mesiacom v Stupave a vedel som, že je ideálny „tempomat" a Janka Keseg Števková, majsterka SR v maratóne. Na konci stúpania som bol už s celkom slušným náskokom, ktorý som ale postupne stratil.

Propozíciám som sa veľmi nevenoval a tak som ostal prekvapený, že na Babe nebola občerstvovačka, vody málo a pred nami ešte 2 miestne „prasačiny", kde nie je hanba potlačiť bike. Po tom, čo sa mi podarilo po prvý raz vyšliapať ten hnusný jarok v úvode stúpania na Babu, nás čoskoro čakala grcanica na Konské Hlavy a stojka pod Somára. Dostal som sa teda do situácie, že nemám čím zapiť tú chuťovku, ktorú som niesol ako tajnú zbraň. Ale zároveň som vedel, že je čas, kedy ju naozaj budem potrebovať. Tak som to šupol, pokrivil tvár a hor sa k nevyhnutnému.

Oba kopce sa mi podarilo zvládnuť v sedle, aj keď tep šiel nad úroveň 190 a najmä pod Somárom bolo treba hľadať stopu aj pomedzi mnoho tlačiacich bikerov z kratšej trasy. Ten úsek je dosť náročný aj keď som tam sám a nemám v nohách 2 hodiny na pretekoch. Po prelezení horizontu som si myslel, že sa mi podarilo konečne trhnúť Moraváka, ale v následných zjazdoch sa mi opäť dostal na zadné koleso. Mne sa zas podarilo dobehnúť Janku, ktorá na občerstvovačke dostala do ruky bidon a nebolo jej, môj náskok zo stúpania na Babu som teda stratil dlhšou pauzou na doplnenie zásob.

Traily a hore na hrebeň

Trasa sa po rozbitom zjazde na Košarisko ťahala späť na hrebeň, najprv úzkym a miestami rozbitým trailom a následným výšľapom, kde sme sa znova roztrhali, úplná telenovela. Z hrebeňa to bolo rýchle a navyše smerom ku mne domov, ale odolal som a aj napriek nedostatočnému značeniu, kde to nielen Moravák prepálil, som odnavigoval Janku na správnu cestu, veď som predsa domáci. Moraváka som teda už definitívne nevidel. Inak volá sa Michal, tak snáď sa neurazí. A nás čakalo záverečných 18 kilometrov plných singláčov. Tu som mal naozaj obavy, nakoľko už bicykluje skoro každý a v nedeľu býva lesopark plný. Kým sme zdolávali zákruty, som hypnotizoval výškomer, aby naskakovali metre rýchlejšie, už som mal toho naozaj dosť a sústredenosť už bola určite horšia ako v úvode.

Rozuzlenie a záver

Posledných 5 kilometrov do cieľa a Janka mi nastúpila v dvoch po sebe idúcich stúpaniach. Jej tempo som nebol ochotný akceptovať a tak som ostal bojovať sólo. Svoje som ale musel udržať, môj časový limit sa blížil. V podvedomí som mal neutíchajúce obavy z kŕčov, predsa len som tie kopce stále šiel na anaeróbnom prahu. Čas ale plynul, nebol priestor na pokles morálky, aj napriek hlodaniu v hlave som sa snažil zostať v kľude. A hádajte čo? Neprišli! Do cieľa som to dokrútil za 3 hodiny a 54 minút, na parádu.


Po pretekoch som zistil, že mi zrejme povolila páska, tlak v zadnom plášti som mal 0.88 bar, ráno som ho fúkal na 1.6. Našťastie som bol lenivý zastaviť a kontrolovať koleso, aj keď som mal opakovaný pocit, že chytám ráfik. Určite by som začal stresovať a nestihol by som svoj cieľ. Pre mňa to bol perfektný záver sezóny a myslím, že to z mojej strany nešlo odjazdiť lepšie. So svojím výsledkom som teda nadmieru spokojný. Najmä, ak zoberiem do úvahy, koľko energie ma stálo udržať si formu, aj napriek nie úplne ideálnym podmienkam.


Víťaz Tomáš Višnovský trať preletel za 3 rovné, a Janka skončila pár sekúnd predo mnou a vyhrala ženskú kategóriu, obom gratulujem k titulu majstra SR. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze a môj záznam na Strave.