Tip na výlet: Cez Čičmany na Fačkovské sedlo alebo takmer cez tri sedlá

V lete sa pre povinnosti moje bicyklovanie zúžilo hlavne na dochádzanie do práce. Konečne sa však podarilo dosiahnuť to, aby do seba zapadli všetky ozubené kolesá a naskytol sa priestor na dlhší výjazd v doteraz neprebádanom prostredí.

Z Poruby vyrážam popod horu do Chvojnice a ďalej do Tužiny. Zatiaľ ide o transportnú etapu po asfalte rôznej kvality. Za obcou Tužina sa začína dolina známa cestným aj horským cyklistom. Dá sa ňou prejsť až do obce Gápel. Túto trasu spomínal aj Imroman v článku Slovenské Pyreneje – okruh, kde sa nebudete ani chvíľu nudiť.

Najprv známa cesta

Ja však tesne pred koncom doliny s veľmi zaujímavým posledným stúpaním odbáčam vpravo. Lesnou cestou s príjemným profilom najprv stúpam lesom. Na konci sa profil na chvíľu zmení a po mierne kamenistom zjazde sa dostávam na lúky s krásnym výhľadom na okolité kopce a hory. Opäť sa začína stúpanie, ktoré končí v sedle Javorinka. Toto miesto je známe aj ako hranica Trenčianskeho a Žilinského kraja, no rovnako ju pretína červená turistická značka Pochodu SNP. Bol som tu už veľakrát a aj teraz stretávam SNP-čkárov, ktorí sa rozhodli absolvovať túto trasu. Vymeníme si nejaké postrehy, poprajem im bezproblémový pochod ďalej a spúšťam sa do ikonickej obce Čičmany. Zjazd dolu je široká cesta plná voľných kameňov a ovčieho trusu. Vedie popod miestne lyžiarske zjazdovky, momentálne využívané ako štartovacie miesta pre paraglidistov.

Tradičná kapustnica a neznámy terén

Málokedy sa stane, že si v miestnom penzióne nedám výbornú kapustnicu. Keďže je čas na obed, tak padne vhod. Kým konzumujem, okolo prechádzajú desiatky cyklistov, hlavne „žiletkárov”. Samozrejme, nechýbajú ani motorkári a turisti. Typickí návštevníci Čičmian. Po doplnení energie sa vydám cez obec, obzerám si miestne domčeky, ktoré som videl už veľakrát a rád ich uvidím znovu. Presne, ako to stojí na tabuli na konci obce.


Prechádzam obchádzkovou asfaltkou nad obcou, kde si ešte vyfotím výhľad s Kľakom na pozadí a vnáram sa do Čičmianskej doliny. Vzduch tu príjemne chladí, čo mi dobre padne. Asfaltkou sa presúvam na miesto, ktoré vyzerá ako veľké parkovisko. Nachádza sa na pravej strane cesty v smere od Čičmian. Dolina, do ktorej vedie najprv asfaltová cesta, sa nazýva Žilinská.


Odtiaľto sa začína pre mňa neznámy terén, ktorý som si naštudoval aspoň na mapách. Dolina sa zatiaľ javí ako rovinka. Dobrým znamením je, že stretávam pár „električkárov" a cykloturistov. Spolieham sa teda, že po ich stopách sa dostanem pod Fačkovské sedlo. To bola však chyba, pretože oni prešli iba na koniec asfaltovej cesty. Ja sa na tom istom mieste otáčam o 170° a začínam stúpať po štrkovej ceste do kopca. Spočiatku cesta vedie lesom, no po chvíli sa vynáram na starom rúbanisku. Aspoňže cesta a výhľady do okolia kompenzujú ten žalostný stav lesa.


Cestička má stále stúpajúci charakter. Postupne sa otvárajú výhľady na Fačkov a časť Rajeckej doliny. Štrkový, ujazdený podklad iba občas preruší kaluž blata. V jednej si všimnem stopy malého macka a vzápätí aj jednu veľkú, tak pridám na otáčkach a pre istotu pískam. Terén sa začína zvažovať a z pravotočivej tiahlej zákruty počujem zvuky. Neskôr rozpoznám ľudskú reč, ba čo spev. Oproti ide tiež cyklista a pre istotu si spieva. Tak sa pozdravíme, vymeníme informácie o „chlpáčoch” a každý ideme svojou cestou.

Do druhého sedla

Zjazdujem v pohodovom tempe po príjemnej zvažnici a rovno predo mnou sa na mňa usmieva vrchol Kľaku. Dolu kopcom sa ide dobre aj na HTčku. Počujem hluk áut, čo je jasným znamením, že sa nachádzam blízko hlavného ťahu cez Fačkovské sedlo. Je to naozaj tak a cez mierny horizont pred hlavnou cestou dobrzďujem. Chvíľu váham, či sa vydať hore po asfaltke, alebo niečo skúsiť. A tak som skúsil. Prešiel som cez cestu a spustil sa dolu. Po približne 30 metroch je odbočka z hlavnej cesty doprava a trasa sa stráca kdesi v útrobách doliny priamo pod majestátnym Kľakom. Teraz prechádzam priamo pod ním. Z tejto perspektívy ho vidím prvýkrát.


Slnko slušne „pripeká” a tak mi namočenie sa v blízkom potoku príde ako super nápad. Super nápad, až kým do vody nevkročím a nezistím, že je maximálne ľadová. Tak sa len ošpliecham a schladím nohy. Osviežený vyrážam po ceste plnej voľných kameňov priamo pod Kľak. Prechádzam okolo krásnych chatiek až na začiatok lúky, kde sa však cesta stráca. Akosi prehliadam nenápadnú cestičku vo vysokej tráve. Vraciam sa naspäť. Žiaľ, toto nie je tá správna cesta, a tak musím kus potlačiť. Netrvá to veľmi dlho a terén je opäť zjazdný. Možno keby sa tu jazdilo častejšie…

Sedím opäť v sedle, posilnený banánom. Malo to aspoň nejakú výhodu. Cesta sa naozaj často nepoužíva. Je čiastočne zarastená. Les okolo je hustý, nepoznačený ťažbou. Čakám, spoza ktorého stromu sa na mňa vyrúti medveď. Okolo kaluže si všímam stopy. Je to hlavne raticová zver a to ma trochu upokojí. Pozerám do lesa, keď to vhupnem do blata. Na moje potešenie, niekto do neho na bicykli vhupol tiež a zdá sa, že nedávno. To ma tiež upokojí a tak si spokojne krútim ďalej. Spomedzi stromov už presvitá lúka a otvorený priestor. Nepochybne sa blížim k Fačkovskému sedlu, k hríbiku „Staré cesty 835 m n. m.". Tesne pred hríbikom vbehnem do kvetov, odkiaľ sa vznesie roj včiel. Moja nočná mora, no napodiv, včielky úplne ignorujú, že sa ich bojím a pokojne odlietajú.

Tretie sedlo?

Keď som už tu, hovorím si, že možno by som mohol prejsť až do Vríckeho sedla. Bolo by to fajn, takto dať sedlo Javorinky, Fačkovské a Vrícke na jednom výjazde. Púšťam sa teda po cyklo/bežko trati. Tá je značená iba drevenými šípkami, ktoré v hustej vegetácii nevidno veľmi dobre. Cesta je skvelá, akurát som podľa šípok v protismere. Stretávam však iba jeden pár cyklistov, ktorí sa pozdravia a idú ďalej. Takto sa hodnú chvíľu držím šípok. Cestička má v tomto protismere pekný klesavý charakter, spestrený občasným stúpaním. Hovorím si, že na záver mi takýto terén vyhovuje. Z času na čas sa stromy rozostúpia a odkryjú výhľad na Vyšehrad 823 m n. m. a v pozadí Malý a Veľký Grič nad Handlovou.


Čoraz viac zjazdujem, až sa dostávam na nejakú lesnú križovatku, kde sa neviem zorientovať. Nakoniec objavím šípku pripevnenú na akomsi torze starej V3S. Ukazuje však presne do protismeru a tak neviem, odkiaľ kam. Vydávam sa inštinktívne vpravo. Omyl. Cesta sa zvažuje stále nižšie a je mi jasné, že Vrícke sedlo nedám.


Schádzam teda do obce Kľačno. Ako som sa dozvedel doma, zišiel som Kľačianskou dolinou. Odtiaľto ma čaká už len cesta do Nitrianskeho Pravna, Malinovej a popod vlek naspäť do Poruby. V sumáre som prešiel necelých 67 km a niečo okolo 1 260 výškových metrov (trasu nájdete na tomto odkaze). Dúfam, že nabudúce trafím už aj na to Vrícke. Biku zdar.

Podeľ sa so svojimi zážitkami

Dostal si tiež chuť napísať článok? Výborne, už teraz sa tešíme na zaujímavý text a pekné fotky. Písať môžeš, o čom chceš, podeliť sa dá s tipom na výlet alebo so zážitkami z pretekov. Užitočné pre ďalších bikerov sú tvoje skúsenosti s produktami z nášho shopu, napíš si svoj test bicykla, oblečenia, trenažéra alebo iného cyklovybavenia. Nech všetko funguje ako dobre namazaná reťaz, tu sú užitočné informácie k písaniu článku.