Maratona dles Dolomites 2021 - to najkrajšie, čo Taliansko ponúka

Prvá júlová nedeľa v Dolomitoch po dvoch rokoch opäť patrila cyklistom a mne sa podarilo byť pri tom.

Celé to začalo pred pár rokmi, keď som sa o tomto podujatí prvýkrát dopočul. Ide o jednu z najväčších cyklo akcií v Európe. Koná sa pravidelne od roku 1987 s výnimkou ročníka 2020, ktorý bol kvôli Covidu zrušený. Za posledné roky sa na akciu hlási 30 000 a viac cyklistov, kapacita je obmedzená na približne 9 500 účastníkov.


Keď si odrátame sponzorské miesta a pod., dostávame sa k zhruba 30 % šanci prejsť losovaním. Na mňa sa však usmialo šťastie a na jeseň 2020 som vyhral štartovné cez instagramovú súťaž od jedného z partnerov Maratony – talianskej značky cyklooblečenia so škorpiónom v znaku. Radosť vystriedali pochybnosti, či sa vôbec taká veľká akcia bude môcť konať. Nejak som to neriešil, dovolenku v tom období by som si dal tak či tak. Na jar začali prichádzať pravidelné maily od organizátorov. Maratona sa bude konať, otázne sú len opatrenia. Paráda, môžem bookovať ubytko.

Dočkal som sa

Na miesto konania som prišiel pár dní vopred, niečo málo pojazdil, pohikoval a hlavne som si zvykol na nadmorskú výšku (ubytovanie bolo v Canazei v 1 400 m n. m. a hneď za domom stúpanie na passo Pordoi 2 239 m n. m.). Dva dni pred pretekmi si spravím výlet do Maratonskej dedinky po štartové číslo a poobzerať stánky s novinkami talianskych cykloznačiek. Organizátorom som už vopred nahral môj očkovací preukaz, takže všetko išlo aj pri takom množstve ľudí rýchlo a bezproblémovo. Štartovací balíček bol veľkorysý, okrem povinnej jazdy ako je bidon, tyčinka, gél a kopa reklamných letákov potešili kvalitný dres s motívom Maratony a takisto vesta.

...je to výborne zorganizovaný event v tom najkrajšom prostredí s neskutočnými výhľadmi a atmosférou.

Sobotný večer trávim prípravou bicykla, jedla, výbavy a lamentovaním nad predpoveďou počasia, ktorá už niekoľko dní hlási zrážky zrovna na deň D. V noci toho veľa nenaspím, rozmýšľam nad budíkom nastaveným na 4:15. V tichosti rýchle raňajky, natiahnuť dres a šup do auta. Pozitívna správa na Instagrame organizátora – pršalo v noci, cesty stihli trocha preschnúť a ďalšie zrážky sa očakávajú až okolo obeda. Na štart je to cca 30 km, ale je to cez 2 sedlá, čo je asi hodina cesty autom. To nechávam kamošovi, aj tak nie je kde parkovať, naťahujem návleky, ľahkú vestičku (bolo cca 12 stupňov a miestni harcovníci sa na štart presúvali v maliarskych overaloch ).

Od miesta, kde som vysadol, to mám 5 km dole miernym kopcom, postupne sa oddeľujeme podľa štartového čísla do štyroch štartových blokov, každý štartuje 100 - 200 m za tým predchádzajúcim. Kritériom na účasť v skupine je odjazdený čas v predchádzajúcich ročníkoch. Prvá skupina bola asi 1 000 cyklistov, ja som sa dostal vďaka vyhratému štartovnému do tej druhej a postavil som sa cca doprostred balíka. Do štartu ostáva pol hodina, pokecám s ľuďmi okolo, niečo ešte „dzobnem" a ako sa blíži čas výstrelu z pištole, balím vestičku do dresu.

Poďme na to

6:30 zaznel štartovací výstrel a 5 818 cyklistov sa dalo do pohybu. Zaujímavé na Maratone je to, že každý si počas jazdy zvolí, ktorú z troch tratí si vyberie. Keď už som sem šiel až zo Slovenska, tak som sa rozhodol, si to užiť naplno a ísť dlhý variant – 138 km/4 230 m. Začiatok trate po Corvare sa šiel po širokej ceste, balík bol pomerne kľudný, ja som si trocha prišliapol, aby som sa zohrial a dostal sa viac dopredu. Hneď za Corvarou začína prvé stúpanie na passo Campolongo 5,8 km/353 m/6,1 %. Balík sa tu začne nadelovať, obieham známe tváre z instagramových profilov a snažím sa dostať čo najviac dopredu, aby som zjazdoval ideálne sám alebo v malej skupinke. Hneď v prvej zákrute vidím borca, ako vylieza spoza zvodidiel a kým si uvedomím, čo sa deje, dostávam aj ja šmyk na „fungel" novom mastnom asfalte. Našťastie to ustojím lepšie, ako nešťastník predo mnou a na nový asfalt si po zvyšok dňa dávam pozor.


Nasleduje pre mňa najkrajšia časť trate - sedlá passo Pordoi 9,2 km/638m/6,9 %, ktoré stráži pomätník legendáreho Fausta Coppiho a passo Sella 5,5 km/436 m/7,9 %, ktoré je s 2 244 m n. m. najvyšším bodom trate. Pelotón je už poriadne nadelený, v stúpaniach si strážim wattmeter a snažím sa ísť rozumné tempo. Pod passo Sella ma premotivovaný Holanďan takmer vytlačil do „škarpy", za odmenu mu pod vrcholom ujdem a užívam si zjazd osamote.


Krátke oddychové stúpanie na passo Gardena 5,8 km/250 m/4,3 % a už sa klesá naspäť do Canazei. Legendárna Sella Rodna je za nami a pretekári z krátkej trasy tu majú cieľ (55 km/1 780 m). Ostatní si zopakujú prvý kopec, na vrchole ktorého nás po 2:45 h čaká prvý bufet. Kvôli Covidu je nutné odložiť bicykel do stojanu, nasadiť rúško, obslúžiť sa, doplniť bidony a konzumovať niekde obďaleč alebo v sedle. Tu ma dobieha Holanďan, ktorý sa mi ospravedlňuje za svoju pozičnú jazdu a asi do 10 sekúnd sme najlepší kamaráti. Zjazd do Arabby už preschol a tak sa neopakujú problémy s novým asfaltom.


Najbližších 25 km je viac-menej oddychových. Aj keď šetrím sily, pomaly preskakujem skupinky. V žiadnej nie je ochota pravidelne striedať a pomôcť si v tejto zvlnenej pasáži. Po čase ma to vždy prestane baviť, odskočím im z čela a celé si to nerozumne prejdem za svoje. V tejto časti sa oddeľujú borci na strednej trati (106 km/3 130 m), s ktorými sa opäť stretneme o 2 sedlá neskôr.

Začína to bolieť

Blíži sa najťažšie stúpanie dňa – passo Giau 9,9 km/922 m/9,3 %. Je to boľavá skoro hodinka, občas sa ozýva náznak kŕčov ale dobrý priebežný čas ma poháňa dopredu.

Pelotón je už poriadne nadelený, v stúpaniach si strážim wattmeter a snažím sa ísť rozumné tempo.

Ujedám z tyčiniek, ktoré si veziem v drese a teším sa na druhý bufet, ktorý je práve v sedle. Niekde pod vrcholom obieham jedného zo štyroch Slovákov, ktorí tu štartovali (týmto pozdravujem ). Prehodíme pár slov a každý si ideme po svojom. Na vrchole opäť manévre s rúškami a nepochopiteľným dopĺňaním bidonu, kedy bolo zakázané podať bidon obsluhe, ale počas dolievania si ho musel pretekár držať sám. Samozrejme som skončil pooblievaný ionťákom. Bufet bol inak dobre zásobený – od žemličiek cez ovocie až po proteínové tyčinky. Jediné, čo mne chýbalo, boli gély. Počítal som s nimi, v kopcoch sa mi najlepšie konzumujú.


Krásny zjazd smerom na Cortinu celý čas šliapem na ľahkom prevode, aby som z nôh vytriasol náznaky kŕčov. Vyzerá, že sa mi to darí a posledné veľké dvoj-stúpanie začínam s dobrými nohami – ak sa to tak dá po 4,5 h a 3 300 nastúpaných metroch nazvať. Passo Falzarego a passo Valparola na seba bezprostredne nadväzujú, spolu je to 11,5 km/665 m/5,8 %. Pomerne príjemný rovnomerný profil, kde sa dá ísť vysoké tempo a mne to v danej chvíli celkom sedí. Väčšina ľudí okolo už má dosť, stretávam borca, ktorý dostáva také kŕče, že s krikom doslova padá z bicykla. Pre istotu sa poriadne napijem ionťáku a valím ďalej. Tretí bufet preletím bez zastavenia a podanú colu spolovice vypijem a spolovice sa ňou oblejem. Od vrcholu stúpania zostáva do cieľa cca 20 km a ja v hlave prepočítavam, či som schopný splniť cieľ, ktorý som si dal – dokončiť to pod 6 hodín = v budúcnosti štart v druhej skupine.

Endorfíny sú najlepší doping

Zjazd sa ide naplno, premávka je hustejšia, nakoľko so strednou traťou už ideme opäť spolu. Obieham, čo sa dá, zjazd som v minulosti už išiel a celkom dobre som si ho zapamätal. Prechádzam miestami, kde sme štartovali a snažím sa udržať čo najlepšiu rýchlosť a stopu do pravotočivej zákruty, za ktorou začína čerešnička na torte. Mür dl Giat 3 70 m/46 m/12,4 %/max 19 %. Popri ceste je množstvo fanúšikov, atmosféra ako na Gire ale ja ju nevnímam. Kľučkujem medzi nešťastníkmi, ktorí v kŕčoch zosadajú z bicyklov a snažím sa nezastaviť. Vo výsledkoch sa potom dočítam, že sa mi tu podaril 33. najlepší čas z tohto dňa, čo ma celkom potešilo.


Do cieľa to už nie je ďaleko, čas na Garmine vyzerá sľubne, toto si nenechám ujsť. Zapínam časovkársky mód a letím do cieľa. Pre pobavenie som ešte skúšal nájsť súpera do šprintu ale nikto nevyzeral, že by o to mal záujem. Cieľom prechádzam v čase 5:50 maximálne spokojný – moving time 5:38 (blbé bufety). Môj záznam nájdete v sekcii Výjazdy. Fasujem medailu, čip mením za parádnu šiltovku, bicykel parkujem na futbalové ihrisko a idem sa „nadlábnuť" na pasta party – bohatý obed – predjedlo cestoviny a hlavný chod kvázi steak zalievam zaslúženým pivom. Pasta party údajne býva pekným zakončením Maratony, ale tento rok jej neprajú Covid opatrenia a ani začínajúci dážď. Beriem bicykel a utekám za kamošom do auta. Ideálne načasovanie. Po ceste na ubytko už výdatne prší.


Celkovo som skončil 230. z asi 2500 štartujúcich na dlhej trati. Vo vekovej kategórii 30-39r 44.

O rok znova?

Maratonu všetkým vrelo odporúčam – je to výborne zorganizovaný event v tom najkrajšom prostredí s neskutočnými výhľadmi a atmosférou. Za všetko asi hovorí fakt, že teraz netrpezlivo čakám, kým spustia prihlasovanie na ďalšiu edíciu, aby som si mohol splniť ďalší cieľ - 5:20. Tak neváhajte a snáď sa v dolomitských sedlách vidím s viacerými z vás.