Tip na výlet: Okolo Magury – verzia „cez dediny”

Môj obľúbený okruh, peknými dolinami a oficiálnymi cyklotrasami. Teda väčšinou…

Ochladilo sa. Jeseň prišla akosi zhurta. Je osem hodín ráno, môj typický čas, kedy štartujem. Tentokrát však štart posúvam, vonku sú len 3 °C. O hodinu je 4,5 °C a to už je v pohode… . Z Poruby vyrážam popod bývalý lyžiarsky vlek smerom na Chvojnicu. Je to lesná cestička s príjemný profilom. Končí napojením na asfaltovú cestu smerujúcu do spomínanej Chvojnice – značená je už žltou.

Dedina ešte viac-menej spí. Neviem, koľko je tu stálych obyvateľov, ale „vygooglim” to pre vás – 250 stálych obyvateľov. Obec je skôr známa ako chatová oblasť a cez sezónu tu je rušno. Symbolom obce je kostol, postavený v roku 1935 až 1936 z lámaného kameňa – žiaľ v čase tohto výjazdu sa tam konala omša, bolo tam veľa áut a ľudí, tak som sa nezastavil.

Cesta asfaltkou ubieha pomerne svižne. Od začiatku obce po jej koniec tu nastúpam cca 350 výškových metrov. Tesne pred koncom sa otvorí výhľad na Alpy.


Na konci obce, resp. asi už za ňou sa nachádza známy horský hotel. Jeho okolie lemujú bežkárske trate, využiteľné aj pre cyklistov. Žiaľ za posledné roky sa tu veľa nelyžovalo, resp. som o tom nepočul. V minulosti tu ale bol napríklad aj MTB cyklomaratón „Okolo Magury”, ktorý organizovali ľudia okolo Milana a Romana Barényiovcov. V lete sa tu však dá občerstviť a posedieť na terase. Hotel býva obsadený zväčša detskými tábormi. Mimochodom, záverečné stúpanie k hotelu je vždy zárukou vysokých tepov. Ja však tesne pod najstrmším stúpaním odbočujem vľavo – stále po žltom C-čku.

Dolinou do sedla Obšiar

Odtiaľto už vedie klasická lesná cesta. Je to príjemné stúpanie, ktoré sa kľukatí lesom. Občas sa cez výsek naskytne výhľad do doliny, inak cesta vedie v tieni stromov. V lete je to príjemným osviežením mimo horúčavy. Tunajšie lesy patria medveďovi a je možné vidieť stopy či trus križujúce lesnú cestu. Ja však nestretávam žiadneho chlpáča, iba jedného cyklistu, valiaceho sa už smerom dolu.


Po chvíli sa napája cyklotrasa na modrú turistickú značku a spoločne vedú k turistickému smerovníku „Pod Obšiarom”. Tu sa spája s červenou turistickou značkou. Ja však stále pozerám na žlté céčko. Kúsok ďalej sa nachádza sedlo Obšiar s malou kaplnkou, vysielačom a smerovníkmi. Cyklotrasa vedie priamo dolu do obce Čavoj, volím lesnú cestu vedúcu vpravo od cyklotrasy. Je to z dôvodu, že ten zjazd po cyklotrase je strmý a rýchlo stratím výškové metre.

Mojou cestou sa postupne lesom a technickým zjazdom po kamenistom teréne dostanem do časti Čavoja - Biela Voda. Otočím sa o 90 stupňov a pokračujem do dediny. Dostávam sa opäť k smerovníku cyklotrás a volím tentokrát modrú.

Cez lesy a dediny

Z Čavoja je to peknou cestou popod horu kúsok do susedného Temeša. Trasa ma vyvedie k futbalovému štadiónu, po ľavej strane sa nado mnou týči Temešská skala, obliekajúca sa do jesenného kabáta.


Cesta je pomerne dobre značená a C-čka sú pekne viditeľné, takže pokračovanie cez obec nie je problematické. Opäť vchádzam do lesa a terén sa raz dvíha, raz klesá.

Občas prekvapí kaluž blata, či zatúlaný dobytok.

Takto vyzerajú zhruba dve tretiny trasy, tá posledná je už zjazd lesnou cestou s pol metrovým rigolom až do obce Nevidzany. Odtiaľto ma čaká rýchly asfaltový zjazd do obce Liešťany, kde treba byť opatrný, lebo na križovatke to láka odbočiť doprava, no to by som sa dostal na hlavnú cestu. Treba tu pribrzdiť a odbočiť vľavo. Prejdem popri posledných rodinných domoch a vchádzam na poľnú cestu smerujúcu do Kostolnej Vsi. Je to obec na druhej strane Rudnianskej priehrady, kedysi vyhľadávané rekreačné stredisko. Priznám sa, že touto časťou prechádzam prvýkrát, zvyčajne odbočujem v Liešťanoch na hlavnú cestu a idem priamo do Nitrianskeho Rudna.

Cesta je len taká ujazdená, štrková. Po pravej strane sa nachádza priehrada a rekreačné chaty, na strane druhej obrovské a luxusné vily. Cesta sa mení na asfaltovú a končí 14 % stúpaním pri miestnom kostole. Odtiaľto sa spúšťam na hlavnú cestu Nitiranske Rudno - Bojnice. Idem ešte do Rudna na kávu a čaj, pretože teplomer len tak tak prekonáva hranicu 10 °C.

Po občerstvení sa vraciam späť do tohto bodu. Tu sa opäť mení farba cyklotrasy, a to na zelenú. Vedie priamo po hlavnom ťahu, čo sa nám vôbec nepozdáva. Preto schádzam doprava, pod hlavnú cestu a idem po slepej ulici až na jej koniec, kde pokračuje poľná cesta – takže až taká slepá nie je.


Táto cesta plynulo stúpa cez lúky až sa dostanem na známe dlžínske letisko – práškovacie, kde sa kedysi konali aj preteky, šprint na 400 m tuningových áut. Momentálne je letisko súkromné. Slúži na skladovanie balov sena. Cestu sem nám najprv spestrí stádo vysokej zvery a neskôr dobytok.

Po hlavnej ceste – ale len kúsok

Z letiska sa dostávam opäť na značenú cyklotrasu Nitrianske Rudno - Bojnice. Našťastie je čas obeda a nedeľa, tak je premávka minimálna. Táto cesta je známa všetkým lokálnym cyklistom. Má striedavý profil, nový asfalt, pekné výhľady do okolia a biedne úzku krajnicu. Táto cesta je plná segmentov, kde cestní cyklisti majú o čo bojovať.

Po ceste idem iba do obce Šútovce, kde pri miestnom pohostinstve odbočujem vľavo, medzi domy do mierneho kopca. Táto cesta ma dovedie kúsok za dedinu pod fajnové stúpanie. Jeho vrchol je na známom Šútovskom sedle, odkiaľ štartujú aj miestne traily  – Hornonitrianske stopy. Dávam si menšiu pauzu na vydýchanie a ďalej sa spúšťam dolu kopcom na Bohátku. Dnes nemám náladu už na jazdu po trailoch, preto volím najrýchlejšiu cestu domov. Z Bohátky sa pustím dolu na hlavnú cestu vedúcu do Kanianky, popri nej lesom vojdem do spomínanej obce. Tu už opäť volím hlavnú cestu. Na konci obce idem na Porubskú cestu, ktorá má 300 m, 6 % stúpanie a prevýšenie 18 metrov. Tu sa podľa zostávajúcej energie snažím vždy „doraziť a zabojovať” o segment… zatiaľ sa nedarí .

Ďalej ma čaká už len výšlap k domu a „odpískané”. Nakoniec to vyšlo na 47 km a 1 070 výškových metrov. Je to jeden z mojich obľúbených okruhov, hlavne v lete, keď sa dá schladiť v tieni lesov, či osviežiť „oroseným” na Nitrianskom Rudne. Mapku vrátane GPX súradníc nájdete na tomto odkaze.