Okolo slovenských regiónov: Tatry - keď vrchárska koruna nestačí

Výjazdy do Tatier mám veľmi rád, koniec koncov je to moje najobľúbenejšie pohorie. No obkrúžiť ich celé za jeden deň patrilo medzi moje dlhodobé ciele – niečo, čo by som zaradil k Everestingu, či zatiaľ nesplnenej jazde Trnava - Rysy.

Keďže sa jedná o okruh, máte široké spektrum možností, kde odštartovať. Niekto si bude chcieť odbiť Huty na začiatok, pre toho to bude napríklad Dolný Kubín, ak cestujete vlakom, ideál je Liptovský Mikuláš alebo Poprad. Ak sa sem dopravíte autom, tak to môže byť hocijaké parkovisko po ceste. Ja osobne som to ako takmer vždy spojil s nejakou návštevou a začínal som u kamaráta v Poprade. Ak trasu absolvujete v rovnako „hlúpom" termíne a čase ako ja (rozumej začiatok pracovného týždňa, ráno okolo 7:00), pripravte sa na ranné zápchy smerom na Kežmarok. Ja som si to bohužiaľ uvedomil až vtedy, keď som sa tempom slimáka posúval v kolóne, možnosť obiehania mizerná, nie je tu riadna krajnica.

Na výjazde z Popradu sa však situácia vylepšuje a ja sa starou známou cestou pomaly blížim ku Kežmarku. Tu prichádza prvý adrenalínový zážitok, keď nejaké auto predo mnou zrazu zastavuje, dve autá za ním náhle dobrzďujú a ja idem na brzdy tak prudko, že driftujem „dverami napred“ a mám pocit, že som vyzul plášť. Rýchla kontrola, zanadávam si na vodičov a pokračujem. Chvalabohu sa dostávam z hlavnej cesty na vedľajšiu smer Rakúsy. Nad Tatrami azúrová obloha, cesta už pokojnejšia, idem hore-dole, hore-dole, ako na hojdačke. Po napojení sa na hlavnú cestu smerujúcu do Tatranskej Kotliny mám kvôli krásnej scenérii pocit, akoby som mieril do Álp. Jo, a palec hore za cyklochodník.

V ústrety hraniciam

Škoda, že ten pekný cyklochodník končí už v Tatranskej Kotline, teda aspoň pre nás, cestných cyklistov. Nasledujúci úsek do Ždiaru je prírodou prekrásny, premávkou a úzkou cestou príšerný. Nezabudnite zapnúť svetlá! V tých neprehľadných zákrutách je to priam žiadúce. Cesta zároveň stúpa na príjemných zhruba 2 %, až kým sa nedostanete do Ždiaru, kde sklon ešte trošku pritvrdí. Sklon vás však veľmi trápiť nemusí, na obe strany cesty sa tu máte čím kochať – po ľavej ruke sú to majestátne vrcholy Belianskych Tatier, Havran a Žiarska vidla, napravo ždiarske chalúpky a Spišská Magura. No čistá radosť.


Po dosiahnutí vrcholu stúpania cesta klesá, aby vzápätí opäť začala stúpať, tentokrát smerom do Tatranskej Javoriny, známej najmä kostolíkom sv. Anny a loveckým zámočkom, ktorý tu dalo vystavať v 19. storočí pruské knieža Christian Kraft von Hohenlohe. Úprimne, pri tom výhľade na „Javoráky“ sa mu nečudujem, že si Javorinu tak obľúbil.

Rzeczpospolita polska

Naša cesta pokračuje smerom k hranici s Poľskom, kam je to odtiaľto na skok – míňam hraničnú kontrolu a s vypleštenými očami pozorujem kolónu smerujúcu z Poľska ku nám na Slovensko. Kolóna mala vo finále podľa môjho tachometra zhruba 2 km a dodnes nechápem, čo sa tam dialo, koniec koncov bol štandardný piatoček.


Ale späť k trase. Od hranice cesta stúpa (áno, už zas) a od začiatku ma fascinujú poľskí vodiči – vzhľadom na nie vždy príjemné strety s poľskými kamionistami u nás som bol dosť skeptický. Tentokrát však musím pred Poliakmi zložiť klobúk, alebo skôr prilbu, málokedy sa mi totiž stalo, že by za mnou auto nepribrzdilo, alebo ma aspoň neobehlo s dostatočným odstupom. Druhá vec, ktorá ma na prvej „cyklovačke“ v Poľsku prekvapila, bola kvalita ciest. Takmer celý čas som šiel cestami 3. triedy, no kvalita ciest tu bola na skvelej úrovni, minimálne oproti tomu, čo bežne zažívam na Slovensku.


Tretia vec, ktorá ma prekvapila (tentokrát úsmevne), boli „toi-toiky“ hádam každých 5 km. Asi najhorším zážitkom na celom výletíku k našim severným susedom bol prejazd Zakopanym. Poliaci sú síce fajn vodiči, ale jazdia na kadejakých smradľavých plechoviciach, a tak som si pár kilometrov odtrpel. Inak sa celý čas v Zakopanom točíte okolo Giewontu, poľského národného vrcholu. Spoznáte ho veľmi jednoducho, vyníma sa na ňom obrovský železný kríž, ktorý pred pár rokmi žiaľbohu poslúžil aj ako bleskozvod, a takisto podľa toho, že sa vám ho ani raz nepodarí odfotiť bez toho, aby ste mali v popredí nejaký dom, alebo elektrické vedenie.

Späť domov

Naproti Lysej Poľane je priechod Chochołów – Suchá Hora vyľudnený a nebyť tabule v strede poľa, ani by som si nevšimol, že už som na našej krásnej Orave. Vo Vitanovej odbáčam smer Zuberec a k slovu sa dostáva hádam najpokojnejšia časť celého výjazdu. Po celý čas stretávam skutočne minimum áut, užívam si privátnu cestu a snažím sa odhadnúť, spoza ktorého smreka by na mňa mohol vyskočiť maco a spraviť „BU!“. Za Oravicami zážitok umocňuje stúpanie, ktoré sa postupne uťahuje a v závere je to pekných 11 %.


Po „šľapavom" zjazde do Zuberca sa dostávam pod môj asi najväčší dnešný strašiak, stúpanie na horský prechod Huty. Raz som tadeto išiel v protismere, takže bohužiaľ viem, čo ma hneď zo začiatku čaká a moje očakávania sa napĺňajú. Našťastie ten úvodný bolestný úsek netrvá dlho.


Hore sa snažím zapadnúť do háku dvom cyklistom, ktorí ma obiehajú a tento pokus sa mi úspešne nedarí, holt nohy sa už vyprázdňujú. Aspoň na diaľku ma ťahali k vrcholu. Odtiaľ si už užívam skvelý zjazd do Liptovských Matiašoviec – maximálka 75 km/h, pekné zákruty a nula celých nula celých nula nula áut v mojom smere.

Finále

Z Hút sa opäť stáčam na východ a vykračujem do posledného úseku, do jazdy Liptovom. Daný úsek poznám a viem, čo ma čaká, keďže niektoré cesty tu jazdievam pravidelne a po iných som išiel aspoň raz v živote. Najprv však povinný stop’n’go kebab v Mikuláši (už sa u mňa stáva tradíciou si tu nejaký dať) a potom hurá, smer Poprad. Iba žeby nie. Pred Hybe mi do pravého kolena začína strieľať ostrá pichavá bolesť a ja začínam byť na vážkach, či to dokážem dokončiť, najmä s ohľadom na zvlnený terén, ktorý ma čaká až po Štrbu. Šliapanie zo sedla neprichádza do úvahy, pri každom zastavení sa musím poriadne odraziť, aby som koleno pri rozjazdoch príliš nezaťažoval. Nejakým zázrakom sa prebojovávam cez brdky v okolí Východnej a Važca.


Za Važcom smutne sledujem, ako ma závratnou rýchlosťou obieha týpek na časovkárskej koze v drese Bory (žeby tréning?) a odľahnutie prichádza až v Štrbe, keď viem, že do cieľa to bude už len mierne z kopca. Po príchode späť ku kamošovi zadeľujem saunu, no plánovanú cyklotúru na Zamagurie v ďalší deň musím zrušiť. Aspoň je dôvod sa vrátiť.


Celá trasa mi napokon hodila 210 km a 9 hodín času. Not great, not terrible, čo do rýchlosti mám čo zlepšovať, no zatiaľ som sa uspokojil s pocitom, že som obišiel celé naše veľhory. Trasa nie je extrémne náročná, ak to „vymáknete" s premávkou, jednoznačne bude čo obdivovať, či už historické pamiatky po ceste, alebo tie naše krásne tatranské končiare...

Podeľ sa so svojimi zážitkami

Dostal si tiež chuť napísať článok? Výborne, už teraz sa tešíme na zaujímavý text a pekné fotky. Písať môžeš, o čom chceš, podeliť sa dá s tipom na výlet alebo so zážitkami z pretekov. Užitočné pre ďalších bikerov sú tvoje skúsenosti s produktami z nášho shopu, napíš si svoj test bicykla, oblečenia, trenažéra alebo iného cyklovybavenia. Nech všetko funguje ako dobre namazaná reťaz, tu sú užitočné informácie k písaniu článku.