Reportáž: Slovakia Divide 2021 - najväčšie dobrodružstvo roka - 1. časť

Bez budíka sa budím o pol piatej. Od zimy ma trasie, spať sa nedá. Nesmelo sa začína rozvidnievať. Chvíľu uvažujem, kde to som, po pár sekundách mi to ale dochádza.

Nie je to ktoviečo, večer si líhať do mokrého spacáku a už vopred vedieť, že noc bude na prd. Je 8 °C a skrútený ako chrobák sa bojím čo i len kúsok pohnúť, aby som si aj to máličko tepla nevytriasol von. Vidím ale, že aj Matej je prebudený, tak sa premáham, treba sa nám rozhýbať a pokračovať, neprišli sme sem predsa vyspávať. Pomaly sa vykrúcam z môjho mokrého spacáku a šmátram po tretrách na lavici podo mnou. Nič tam však nie je. Obzerám sa na druhý stôl za sebou, vložky do tretier sú tam, tretier ale niet. Nejde mi to do hlavy, určite som ich dal na tú lavicu pod seba, aby tam trocha cez noc obschli.

700 km cez celú republiku s prevýšením 16-tisíc metrov? Určite!

Zmätený sa pýtam Mateja, či mi ich v noci vzal k ohňu vysušiť. Akosi nechápe moju otázku, pýta sa ma, čože to vravím. Opakujem mu, odpoveďou mi je výsmech a protiotázka, či som normálny, on moje smradľavé tretry nikam nebral. Zanadávam si poriadne a ešte raz mu vysvetľujem, že nemám tretry, tu som ich večer nechal, 50 cm od mojej hlavy, a teraz ich nemám! Znervóznený Matej prichádza k môjmu altánku a v lúči svetla z čelovky vidíme na lavici blatisté packy od nejakého lesného diabla, ktorý moje topánky uchmatol a odniesol preč.

Dochádza mi, že toto je seriózny prúser, veď sme uprostred lesa ďaleko od civilizácie, je chladno, mokro po večernej búrke a ja samozrejme žiadne rezervné topánky so sebou nenesiem, sme predsa na pretekoch. V rámci prípravy som si prečítal pár blogov a aj som od kamarátov dostal pár užitočných rád, ako sa vystrojiť, na čo si dať pozor, ale na to, že mi cez noc môžu zmiznúť tretry, ma nikto neupozornil. A tak som teraz tu, uprostred divočiny bez topánok, na svojich prvých bikepackingových pretekoch, Slovakia Divide. Ako som sa sem však dostal, a ako sa to celé vlastne začalo? Tak teda poďme na začiatok...

Cesta na prvé bikepackingové preteky

Koncom februára sa ma kamarát Jakub pýta, či som už počul o Slovakia Divide, nových bikepackingových pretekoch, ktoré u nás vznikajú. O podobných pretekoch som už čo-to prečítal a zvažoval som, že by som si to vyskúšal, toto podujatie je ale pre mňa novinka. Ihneď sa mi to pozdáva, veď kde inde sa do toho namočiť, ak nie doma, ešte zvlášť v tejto neistej covidovej dobe? Neskôr to spomínam kamošovi Matejovi, ten ma s rehotom hneď odstaví, akáže je to hovadina. 700 km cez celú republiku s prevýšením 16-tisíc metrov? Určite! Na druhý deň sa mi priznáva, že sa hneď prihlásil a vyplatil štartovné a mám si tiež švihnúť. Ja som ale na pochybách, mám blbé obdobie. Na skialpe som si nepríjemne podvrtol koleno a keď už som sa po mesiaci znova pomaličky rozhýbal, tak som sa nepríjemne „vysekal" na bicykli a zlomil si zápästie. Bolo jasné, že ďalší mesiac nebudem môcť jazdiť a na takéto podujatie by sa patrilo poctivo natrénovať.


Po návrate do plnohodnotného tréningu som si povedal, že smolu na najbližšie roky som si už vyčerpal, prihlásil som sa na SD a razom sa tak stáva mojou športovou udalosťou roka.

Som tu prvýkrát, snažím sa vychutnať si ten moment.

Na konci júna, čiže zhruba mesiac do štartu SD, sme s Matejom a Floriánom týždeň pojazdili v Dolomitoch, to bolo dobré sústredenie! Na bike som kúpil kapsy, naštudoval si „teóriu bikepackingu", trať, premyslel približnú stratégiu a v piatok už s Matejom sedíme vo vlaku s bicyklami smer Trnava. Po svojej osi sme sa odtiaľ presunuli do Modry, kde to ďalšie ráno má odštartovať. Vítame sa tu s Alešom, otcom podujatia, ako aj s ďalšími účastníkmi. Dostávame účastnícky balíček s parádnou šiltovkou, napchávame sa poriadnym jedlom, zalievame ho pivom a radlerom, debatujeme. Nocľah máme zarezervovaný v penzióne, chceme sa dobre vyspať, najbližších pár dní nám to totiž nehrozí.

Deň 1.

Spanie bolo perfektné, ani sa nám nechce opustiť izbu. Ale hneď, ako sa dostaneme medzi ostatných účastníkov a staviame sa za štartovú čiaru, som naladený a je mi jasné, prečo som tu. Idem si obzrieť našu krásnu krajinu v sedle bicykla zo západu na východ, odkázaný pár dní sám na seba. A keďže sú to preteky, tak sa podľa možnosti samozrejme trocha ponaháňať s ostatnými. Po Alešovom krátkom ale vecnom príhovore a spoločnej fotografii štartujeme. Hneď 20 m po štarte poniektorí zle zabáčajú doprava. Pôsobí to komicky, ale možno to tak malo byť, možno len šli ešte dobaliť výbavu. Po 300 m od štartu sa cesta zdvihla a opúšťame Modru. Dopredu zo sedla hneď vyrazil Jakub Mészáros a rýchlo sa nám vzďaľuje, ide asi tak o tretinu rýchlejšie ako my za ním, o chvíľu nám úplne zmizne z dohľadu. V prvom kopci sme sa všetci rozdelili do akýchsi skupiniek, ja idem s Matejom a Andrejom Vrabcom. Ideme pohodovo, sem-tam prehodíme pár slov. Zjazdujeme opatrne, po nočnom daždi je v lese trocha klzko.

Zahrievame sa

Prvé kilometre ubiehajú rýchlo, sme čerství a do debaty máme kopu námetov. Zhruba na 40. kilometri ale Andrejovi začína štrajkovať prehadzovačka, tak sa oddeľujeme. Po následnom zjazde nás čaká asi kilometrový úsek nehorázneho blata, sotva pretáčame kolesá, miestami tlačíme a len-len v tom maglajzi nenechávame topánky. O chvíľu aj v stúpaní obiehame prvého Jakuba, ktorý od blata čistí bike. Hneď nás ale dobieha a odchádza, ani sme spolu veľa nepohovorili.

Na poludnie, po 65 km sa dostávame do dediny Košariská, kde sa na chvíľu zastavíme v pohostinstve pri ceste, čapujeme radler, dopĺňame vodu a dobieha nás skupinka 4 ľudí. Prehodíme pár slov s Alešom, ktorý sem došiel svojich pretekárov povzbudiť a čoskoro sa už ťaháme hore k Mohyle na Bradlo. Som tu prvýkrát, snažím sa vychutnať si ten moment. Pokračujeme ale ďalej, čím ďalej je teplejšie. V dlhých asfaltových úsekoch do Višňového ťaháme s Matejom tempo, prestriedame sa na špici, ubieha to rýchlo. Na chvíľu sa pred nami ukazuje aj Čachtický hrad. Prichádza ale stúpanie po úzkom a miestami strmom lesnom chodníku, kde musíme bicykle aj tlačiť. Varíme sa, je hrozne dusno.

Do druhej polovice dňa

Je tma a my sme ako lekváre, kým sa vychystáme do dňa, tak prejde hodina.

Prichádzame do Nového Mesta nad Váhom a v prvej reštike vedľa cesty vidíme vedúceho Jakuba Mészárosa. Mám pocit, že na bike vysadá ihneď, ako nás zbadal a frčí za nami. My sa ale zastavujeme na námestí v obchode občerstviť sa tiež. Lejeme do seba džús a radlery, berieme so sebou nejaký syr a vraciame sa na trasu. Pred Kálnicou znova dobiehame Andreja Vrabca, ktorý napriek problémom s prehadzovačkou ide perfektne. V bikeparku Kálnica sa ale definitívne lúčime, s Matejom napití a najedení vyrážame v ústrety dnešnému najväčšiemu stúpaniu na Inovec.


Prvá polovica dolinou a následne po zvážnici ubieha fajn, vrcholové partie sú ale zákerné, znova bicykle tlačíme do strminy. Zjazd je ale za odmenu, užívame si ho, ako sa len dá. Po krátkom rovinatom úseku z Jarkov zase strmo, ale po asfalte, stúpame na Chatu pod Ostrým vrchom, kde sa necháme nabudiť kofeínom z kofoly. Po krátkej pauze ale zisťujeme, že sa ochladilo, chvíľu ma za jazdy trasie, skoro sa ale zahrievam. Darmo, leto už je v druhej polovici a večery už bývajú chladnejšie. Ešte za svetla ale prechádzame cez Petrovu Lehotu a dostávame sa do dedinky Omšenie, nad ktorou sa týči slávna Omšenská Baba. Ihneď tento kopec spoznávam, hoci som ho doteraz videl len na obrázkoch. V poslednej krčme v dedine nám nariaďujem zastaviť sa a doplniť vodu, zasoľujeme sa tiež čipsami a vyrážame do kopca.

Noci naproti

Spočiatku sa snažíme bojovať v sedle, cesta je ale strmá a vymletá, a tak je rozumnejšie tlačiť. Popod nohy sa nám navyše váľajú kamene, do kolies pletú konáre po ťažbe a padá noc, preklíname. Postupne sme sa však prebojovali z lesa von a morálka sa zase podvihla, napomáhajú tomu keksy v žalúdku a oddych v zjazde, kde si Matej ustiela v kriakoch. Nabehol na nejaký malý peň a z plášťa mu uniklo trochu vzduchu s tmelom, ešteže ten plášť nevyzul z ráfika. Po balvanoch v akoby koryte potoka zjazdujeme do Hornej Poruby, prechádzame cez Háj, Košecké Podhradie a asfaltovou cestou stúpame do Mojtína.

Za jazdy pozeráme tracker a vidíme, že sme prví, Jakub M. ostal na noc v lese nad Omšením. Je pred polnocou a my tak špekulujeme, kde sa tiež utáboríme. V mape vidíme za Mojtínom zaznačený prístrešok s prameňom, ideme tam. V altánku sa jeden vyspí na stole, lavice sú úzke a na zemi je prach so štrkom, ja sa teda skladám do mäkkej trávy vedľa altánku a Matej na stôl. Do tela ešte dopĺňame vodu a energiu, veci rozvešiavame po altánku, nech v noci trocha vyschnú (haha, to určite) a líhame si spať. Dnes sme prešli 185 km a nastúpali vyše 5 000 metrov, sme so sebou spokojní. Budík je nastavený na 4:00.

Deň 2.

Budím sa predčasne, z neba sa na mňa leje voda!

Žalostné utrpenie sa ale blíži ku koncu a my vychádzame na lúky pod Vyšehradom.

Pred spaním som pozrel predpoveď, pršať v noci nemalo, tak som usúdil, že sa môžem zložiť mimo altánok, aby som si zbytočne nezašpinil spacák. Opak bol ale pravdou, a tak som sa na zvyšok driemania predsa len stiahol do toho prachu, teraz už aj s mokrým spacákom. Unavený ale som, takže znova skoro zaspávam. Budík začal o štvrtej nekompromisne vykrikovať a my sme sa z našich kukiel začali pomaly vymotávať. Je tma a my sme ako lekváre, kým sa vychystáme do dňa, tak prejde hodina. A je zima.

Z predpovede vieme, že dnes má liať skoro celý deň a k večeru sa majú objaviť aj búrky. „Tešíme sa“ na to. Od nocľahu hneď zjazdujeme a mňa drgoce, oblečené mám svoje všetko, ale to nestačí. Zjazd po asfalte akosi prežívame a zahrievame sa v nasledujúcom stúpaní dolinou Radotiná, a kým vystúpame do sedla Samostrel, tak sme už celkom prebratí k životu. Po krátkom zjazde sa dostávame do Čičmian. Som tu prvýkrát v živote, a tak za jazdy obdivujem toto naše krásne kultúrne dedičstvo.

Dnes zmokneme. A nie raz.

Hneď na brdku nad Čičmanmi začína popŕchať a je nám jasné, že nejako takto to bude celý deň. Do Tužiny je dáždik celkom príjemný, vravím, že keby takto jemne pršalo aj celý deň, azda by mi to ani nevadilo. V Nitrianskom Pravne sa však rozpršalo naplno, toto už nie je až také príjemné, ihneď sme premočení. Okamžite sa zastavujeme pod strechou pri Jednote, našťastie už majú otvorené. Robíme malý nákup, džús a banán padne vhod. Lejak sa stupňuje a chvíľu čakáme v autobusovej zastávke. Matejovi závidím dlhé nepremokavé nohavice, ja som svoje v záujme ušetrenia pár gramov nechal doma (veď je leto!?) a teraz banujem. Rovnako tak návleky na tretry, či nepremokavé ponožky, náramne by sa hodili. Nuž ale už je tak.

Dážď neprestáva, takže pokračujeme, nemôžeme byť predsa až takí rozmaznaní. Stúpanie na Vyšehrad začína zaujímavo úzkym strmým turistickým chodníkom cez žihľavu. Kľajeme. O chvíľu dážď ustáva, tak zobliekame vetrovky. Vchádzame do lesa a cesta sa opäť dvíha strmšie. Hneď začína zase husto liať, obliekame vetrovky. Čoskoro sa lesná cesta mení na chodník husto zarastený žihľavou. Miestami zachádza do koryta potoka, kvôli kameňom, sklonu a blatu sa stáva nezjazdným, takže tlačíme.

Vyššie nás čaká cez chodník pár spadnutých stromov. Kľajeme viac. Radostiam ale nie je koniec, chodník opúšťa potok a dvíha sa do neuveriteľných sklonov, sotva sa dokážeme hore tým brehom s bicyklami po bokoch vôbec vyštverať, gravitácia nás po mazľavom blate nekompromisne ťahá späť dole. Je to tragikomédia. Kľajeme ešte viac. Nie nadarmo sa táto dolina volá Čertova. Žalostné utrpenie sa ale blíži ku koncu a my vychádzame na lúky pod Vyšehradom. Pršať prestalo, ale v tretrách už mám totálnu mokrotu. Vlaha z lúk sa znova vyparuje späť do atmosféry a tento výjav ma akosi upokojuje.

V kolotoči búrok

Po rozbahnených cestách, čo sú inak určite perfektné cyklotrasy, pokračujeme ďalej. Občas sa mlákam ani nedá vyhnúť, ani to nemá zmysel. V diaľke začína hrmieť - super! Znova sa obliekame, ihneď nás zlieva, po asi 10 minútach prestáva. Čosi-kamsi zaduní zase a opäť sa na nás leje voda. Takto sa to zopakuje ešte raz a za lejaka vychádzame z lesa na starú asfaltku vedúcu do dediny Sklené. Sme totálne premočení, viac sa už ani nedá. Veru, nie sme veľmi natešení. Na križovatke s hlavným ťahom do Kremnice zastavujeme a doslova žmýkame vodou nasiaknuté ponožky, rukavice, dres. Rozbiehame sa smer Turček a dúfame, že najbližší dážď nás čaká až v podvečer, nakedy sú avizované silné búrky.

Avšak myšlienka ani nestihne odznieť a zase raz začína pršať. Je to absolútne nehorázne, toto snáď ani nie je pravda, vravíme si a nervózne dupeme do pedálov, aby sme sa v dedine čím skôr skryli pod nejakou strechou. Čakáme pred potravinami, ktoré sú, keďže je nedeľa, samozrejme zatvorené. Je nám zima, ale v daždi sa nám už vôbec nechce ísť. Čakáme. Po chvíli dážď ustáva, dokonca sa objavujú slnečné lúče, takže pokračujeme.

My teraz tancujeme blízko ohňa a sušíme si gate, dresy a vetrovky a je nám úplne jedno, či tie veci ešte vôbec budú po pretekoch použiteľné...

Stúpame ponad vodnú nádrž a hore dolinou do Kordíckeho sedla a za jazdy na sebe sušíme všetko mokré. Prechádzame po zvážniciach, na ktorých sa v zime konajú legendárne preteky Biela stopa. Samozrejme, Matej tu už párkrát bežkoval a pospomína si na niekoľko zábavných príhod. Zjazd do Kordíkov nás vracia do našej slovenskej reality. Chodník je zničený od ťažby dreva a na dvoch miestach ho pretínajú nijak neoznačené oceľové laná, prvé si v zjazde sotva všímam... Ďalšími blatistými cestami a jedným zábavným trailom sa dostávame do Banskej Bystrice. Na trase sa nachádza Tesco, zastavujeme sa. Nakupujem syry, salámy, bagety, džús a niečo sladké a o kúsok ďalej sa skladáme v komunitnej záhrade.

Za nocľahom

Analyzujeme svoju pozíciu a trocha škodoradostne sa utešujeme, že dnešné počasie určite nahlodalo sebavedomie aj ostatným, nielen nám. Predpoveď počasia hlási večerné búrky o čosi skôr, než tomu bolo ráno. Snažíme sa odhadnúť, kam asi stihneme dôjsť a v mape vytipovať vhodné miesto na úkryt. Voľba padla na chatu Horalka s altánkom a vodou, čo by bol perfektný pľac. Prechádzame cez Môlču, Poniky, Ponickú Hutu a vstupujeme do masívu Poľany, do teritória našej najväčšej šelmy. Obloha sa však zatiahla oceľovočiernymi mrakmi predčasne, až máme pocit, že na nás nebo čochvíľa spadne.

Preventívne hľadáme altánky už v Martinovej doline, ale rozhodneme sa pokračovať a nepanikáriť vopred. Stúpanie pod Bukovinu je dlhé a vo výške zhruba 1 050 m v diaľke počujeme dunenie. Snažíme sa švihnúť si a ujsť nepriazni počasia ale po poslednom blízkom údere sa na nás lejak spúšťa plnou silou. Nadávame, no ale už nám nič nepomôže, po pár okamihoch sme kompletne mokrí zas a znova. Aby toho nebolo málo, dostávame aj masáž od ľadových krúpov. Prichádzame k chate Horalka, chýbalo nám len 5 minút, ale to je už jedno, zase sme beznádejne premočení. V jednom z dvoch altánkov je ohnisko s komínom, a tak Matej okamžite vyťahuje zápalky a zapaľujeme oheň. Dal na radu kamaráta Jula, že v lese so sebou vždy musíš mať zápalky, špagát a nožík. Obaja si veľmi dobre uvedomujeme dôležitosť tohto rozhodnutia.

Po pár minútach si lejak dáva krátku prestávku, aby sa čoskoro spustil v ešte väčšej intenzite. Leje neskutočne, ozajstná prietrž mračien. Cez krytý komín ohniska nám takmer zahasilo oheň, voda čliape dovnútra altánku z každej strany. Ostať v tejto situácii niekde vonku v lese by bol seriózny prúser. My teraz tancujeme blízko ohňa a sušíme si gate, dresy a vetrovky a je nám úplne jedno, či tie veci ešte vôbec budú po pretekoch použiteľné, teraz sa potrebujeme ohriať a vysušiť čo najviac, ako sa dá.

Zadymený v mokrom spacáku

Žerieme keksy, syry a salámu a kujeme ďalší plán. Je nám úplne jasné, že dneska ďalej nepokračujeme a na noc ostávame tu pod strechou, aj keď je ešte skoro, veď sme dorazili len o šiestej. Po necelej hodine totálny lejak ustáva, normálne ale prší naďalej. Ako–tak vysušení a zohriati sa chystáme na spanie, stále ale ešte nie je tma. Budíky teda velím nastaviť na 1:00 v noci.

Ja sa beriem do vedľajšieho altánku zložiť sa so spacákom na stôl, Matej ostáva v altánku s ohniskom. Spať mi hneď nejde, premýšľam nad dnešným dňom, prešli sme len slabých 123 km, ešte teda nie sme celkovo ani v polovici. Na tvrdom drevenom stole zaspávam. Mobil ma budí o jednej. Podľa sluchu usudzujem, že stále prší, tak ho posúvam o hodinu, uvidíme. O druhej stále prší a únava ma premáha spať ďalej a neblúzniť o nočnej jazde v daždi, tak už budík ani nenastavujem a rýchlo zadriemem...