Tip na výlet: Gravelom vo vojenskom obvode Záhorie

Lákal by vás legálny výlet do zvyčajne uzatvoreného vojenského priestoru, ktorý je plný zachovalých ciest s unikátnou prírodou? Vitajte vo Vojenskom Obvode Záhorie!

Vojenský obvod (VO) je od roku 2012 pre verejnosť sprístupnený vo vybrané časy a za podmienok, ktoré sú k dispozícii na tomto odkaze.


Typicky väčší výlet dokážete absolvovať len cez víkend, nakoľko v pracovné dni býva VO prístupný len počas pár hodín v rámci popoludnia. To však až tak nevadí, lebo medzi časťami VO sa aj tak treba presunúť štátnymi asfaltkami a tie sú práve cez víkend voľnejšie a teda bezpečnejšie.

Popisovaný okruh som sa snažil „optimalizovať“ pre gravelový bicykel, čo znamená, že okrem nevyhnutných prepojov som sa snažil trasu voliť hlavne po nevyasfaltovaných povrchoch, resp. asfaltkách s horšou kvalitou no a samozrejme po gravelových (spevnených a nespevnených pieskovitých cestách). No a tých posledne menovaných je tu jedným slovom: VEĽA.

...nefotiť, neliezť, (ne)všímať si...

Doležité – jazdiť môžete po ktorejkoľvek zo spomínaných ciest v dovolenom čase – pokiaľ nevstúpite do vojenských zakázaných priestorov a samozrejme iných, všeobecne zakázaných oblastí – súkromné pozemky, prírodné rezervácie/chránené areály a podobne. Strelnice sú výrazne označené tabuľkou/piktogramom, plus samozrejme sú vyznačené aj na mapách. Preto odporúčam používať navigačné, v dnešnej dobe široko dostupné technické prostriedky, alebo aspoň papierovú mapu a hlavne nováčikom v tejto oblasti neodporúčam vyslovene túlať sa naslepo.


Štandardné značenie cyklotrás číslami (ako aj inde na Slovensku) vo VO neexistuje, preto pre orientáciu silne odporúčam využiť popis jazdy v aplikácii Strava, prípadne Ridewithgps. Plus samozrejme voľne dostupné mapy, napr.: mapy.cz alebo cykloserver.cz/cykloatlas. Pre uľahčenie orientácie budem popisovať dôležité orientačné body trasy. Okruh je prirodzene len jedným z množstva alternatív, má skromnú ambíciu poslúžiť ako istý typ vodítka pri plánovaní cyklistických výletov vo VO.

Štart

Ako najvhodnejšie miesto štartu považujem Malacky (výborná dopravná dostupnosť) a začať trebárs na parkovisku pri kaštieli. Prvých 6 km vyjdeme z Malaciek po ceste II. triedy č. 143 smerom na Rohožník. Cesta bola nedávno zrenovovaná, je krásne hladká, s modernými prvkami a hlavne pre nás cyklistov relatívne bezpečná – so širokou krajnicou. Po spomínaných cca 6 km odbočujeme vľavo, na užšiu, ale zachovalú asfaltku – už bez áut, obklopenú lesom.

Konečne vojenský obvod!

...tento raz už po nefalšovanej gravelovej ceste, smerujúc na Studienku – cez osado-samotu Nivky

VO Záhorie je vo väčšine pokrytý nádherným borovicovým lesom, prerušovaným občas listnáčmi (fotogenické sú hlavne brezy) a niekde predchádzajúci do lúk/čistín, umožňujúcich pekné výhľady. Borovice tu rastú na unikátnej piesčitej pôde, dedičstve z čias, keď povrch ešte býval morským dnom. Občas môžete vidieť dokonca menšie piesočné duny. Osobne mám dojem, že sa tu dokonca menej rúbe a viac zalesňuje, ako vidím v iných častiach Slovenska – akoby to malo starostlivejšieho pána. Ako píšem, presne takouto gýčovitou krajinkou ideme – ľahko zvlnenou lesnou asfaltkou na sever, vľavo míňame mokraď PR Orlovské vŕšky a križujeme frekventovanú cestu 590 Malacky-Studienka, pri Červenom Kríži.


VO je okrem cyklistov využívaný aj hubármi, zberačmi lesných plodov, pešími turistami, korčuliarmi – vo všeobecnosti platí, že ich koncentrácia sa zvyšuje s blízkosťou hlavného mesta. Parkovisko pri Červenom kríži býva v teplejšej časti roka zvyčajne plné áut, my však smerujeme krásnym presvetleným borom ďalej na sever, popri ďalšom CHA Mešterova lúka – po pravej ruke.

Konečne gravel!

Lesná asfaltka končí pri nadjazde nad D2, a pokračuje poriadne rozbitou betónovo-asfaltovou (ne)cestou, ktorou sa tangenciálne obtrieme o Veľké Leváre, prekrižujeme riečku Rudavu a znovu sa nadjazdom cez D2 vnoríme do lesa...tento raz už po nefalšovanej gravelovej ceste, smerujúc na Studienku – cez osado-samotu Nivky.

Inak, riečka Rudava je podľa prírodovedcov už posledná slovenská nížinná nezregulovaná rieka a to aj vďaka

Neveľké prevýšenia, ale pravidelné, skôr také malé „jedovky”.

vojenskému obvodu. Tuná pri Levároch je už z nej doslova kanál, ale budeme ju križovať ešte viackrát a jej čaro si vychutnáme neskôr. Prvú štvrtinu dnešnej trasy dosahujeme v malebnej dedinke Studienka (alias Hasprunka), kde je ideálna príležitosť na občerstvenie. V miestnej krčme mávajú Plzeňské a cez víkendy v teplejšej časti roka zvyknú variť výborný divinový guláš.



Treba však ale zdvihnúť kotvy a pokračovať. Poriadne sa oprieť do pedálov v takom správne gravelovom prašnom úseku sa ponáhľame ku križovatke pod Studienkou/pri Chválove a odbočujeme vľavo, zase na lesnú asfaltku. Kvalita týchto lesných asfaltiek je poväčšine veľmi dobrá – niet divu, že aj cestní cyklisti si tu „stavajú" cestné okruhy a spojky po štátnych cestách a užívajú si krásy a bezpečie VO bez áut.

Ďalšou dedinkou „na severe“ bude po prekonaní lesnej závory a okolitej „slepičárni“ malinký Mikulášov, kde odbočíme vpravo na štátnu cestu III. triedy, smer Plavecký Mikuláš. Opatrne prejdeme cez nízky Bozajvŕšok (oficiálny názov) a po cca 3 km od Mikulášova odbočíme doľava - no proste stále na sever. Pre zaujímavosť, cesta Mikulášov - Plavecký Mikuláš sa počas strelieb vo VO uzatvára, na oboch koncoch cesty je na to špeciálny semafor...a my cyklisti si tu dáme pozor aj na pretekárov na motorkách a športiakoch, ktorých pekná príroda a pekná cesta tiež láka.

Konečne piesok!

Po nevyhnutných 8 km, mimochodom kvalitného asfaltu, sa konečne dočkáme aj povestného záhoráckeho piesku.


Cesta sa mení na spevnenú kamenistú, ale občas ju môže prikryť nános piesku. Cesta je tu aj pekne vlnitá. Privítajú vás tu neveľké, ale pravidelné stúpania, skôr také malé „jedovky”. Zmienil som sa už, že VO nemá plochý povrch? Nie? No, nemá. Treba rátať, že 100 km dlhý okruh hodí pokojne tých 500-800 výškových metrov. Nie veľa, ale Žitný ostrov to tiež nie je. Prešli sme opäť cez Rudavu. Že ste si to nevšimli? Nuž, čoby nie, len je to skôr potôčik, ktorý pramení pár kilometrov odtiaľto.

Úspešne zozjazdujeme na najsevernejší bod výletu a v podstate i celého VO a dosahujúc cca polovičku porcie trasy – pri chate Horný Šranek - poza osadu Záhorie sa začneme vracať na základňu. Tu už je to orientačne trochu zložitejšie – netreba odbočiť ani vľavo na Borský Mikuláš, ani vpravo na vojenskú osadu Záhorie a ani neskôr vľavo na Senicu/Hlboké, ale treba trafiť vyhradenú spevnenú cestu. Určite pomôže stiahnuť GPX súbor do navigácie. Ploty sú niekoľko stoviek metrov po oboch stranách cesty, míňame rôzne vojenské objekty s pripevneným výslovným zákazom fotografovania, ale čochvíľa už lesom smerujeme na juh.

Apropo, keďže ste vo vojenskom obvode, vojenských objektov uvidíte pomerne dosť – veže, bunkre, terče, rôzna krajinotvorba a rôzne neviemčo, no stále platí: nefotiť/neliezť/(ne)všímať si.....

Pomaly sa blížime k pozoruhodným škótsko-tmavým rašelinovým rybníkom Prievaly, predtým však ale dvakrát neodbočíme doľava smerom na Cerovú, ale držíme sa tvrdošijne v lese a odbočíme, až keď zbadáme lesknúcu sa čiernu hladinu rybníkov. Okrem rybníkov tu vidíme aj tiahnúce sa Malé Karpaty, so zrúcaninou hradu Korlátko a vrtule nad Rozbehmi. Rybníky sú napájané Rudavou, presnejšie Myjavskou Rudavou, keďže Rudava tu bifurkuje (rozdvojuje sa) na spomínanú Myjavskú, tečúcu na sever a Rudavu „noname“, tečúcu na juh. No a tú druhú budeme ďalej sledovať.

Konečne obed!

No ale ešte predtým si snáď už zaslúžime aj obed. Ako vhodné miesto mi pripadá pivovar Šandorf, kde nájdete chutné teplé jedlo ako aj rôzne druhy piva.


Do Prieval vystúpame od rybníkov poľňačkami poza nikdy neprevádzkovanú železničnú trať a po obede sa opatrne odkotúľame z Prieval štátnou cestou č. 501 pár km do Plaveckého Petra.

Konečne ideme späť!

No a prečo by sme sa zase nevrátili k našej Rudave, všakže? Činíme tak v (Plaveckom) Petri, kde z 501-ky odbočíme doprava a rozbitou asfaltkou sa dostaneme k ďalšej rozbitej úzkej asfaltke – kopírujúcej už tok Rudavy. Ešteže máme tie gravely a nie cesťáky! Tuná sa za pekného počasia ponúkajú excelentné výhľady na okolitú krajinu, lemovanú Malými Karpatami.


Cca 3/4 trasy je za nami a aby sme sa opäť dostali do lesov VO, musíme bohužiaľ opätovne absolvovať pár kilometrov po už známej ceste Mikulášov - Plavecký Mikuláš. Tento raz v opačnom smere, čiže na najbližšej križovatke odbočujeme doprava na Mikulášov a po opatrnej cca 3 km jazde sa vnárame späť do lesov VO. Ono, toto sú také riedke lesy (skôr planiny), s kopou solitérnych stromov, ktoré sú z pohľadu krajinkára veľmi pôsobivé.


Odvlnovkujeme sa lesnou asfaltkou touto príjemnou krajinou až ku križovatke Červený kríž (II) – pozor, toto je iný Červený kríž, ako bol v úvode výletu!


Pri kríži odbočujeme doprava po spevnenej ceste (proti toku Rudavy) malebnou zníženinou popri nej. Na záver netreba minúť kratší singletrail, na ktorý sa dostaneme opäť z cesty smerom doprava – prechodom cez Rudavu sa s ňou na dnes rozlúčime. Nachádza sa tu aj hladinomer, prevádzkovaný SHMÚ. Rozbitou starou asfaltkou vystúpame pasienkami popri kravičkách do Sološnice, obdivujúc Plavecký Hrad po ľavej ruke.

„byť vláčny, nechať sa unášať pieskom a počúvať bicykel“

V Sološnici nie je veľmi iná možnosť, ako sa dostať do ďalšej dediny, t.j. Rohožníka, ako po štátnej ceste 501. Cesta je cez pracovné dni veľmi frekventovaná a to hlavne kvôli známej cementárni v Rohožníku. Víkend je omnoho menej vyťažený a po cca 6 km za Rohožníkom znovu križujeme železnicu a vnárame sa do lesov. Dobrá správa – kvalitný asfalt uvidíme až v Malackách. Dovtedy bude pod kolesami len spevnená cesta a z času na čas piesok.

Čaká nás však malebná a bezpečná krajina a okrem iného obrovská lúka nazývaná Kuchynské Obecné, keďže sme za dedinou Kuchyňa a kúsok od príslušného vojenského rovnomenného letiska. Finišujeme cestami postavenými popri riečke Malina a na nej vystavaných Pálffyovských rybníkoch. Postupne míňame druhý, tretí a štvrtý... Prvý je dnes od ruky. Obchádzame rozsiahlu zvernicu celkom nečakaným singláčom popod D2 a popri Maline sa vraciame do Malaciek ku kaštieľu.

Parametre trasy - rekapitulácia a odporúčania

• Dĺžka: cca 112 km
• Prevýšenie: necelých 600 metrov
• Čas v sedle: cca 6 hodín
• Náročnosť: stredná
• Vhodné pre: gravel, MTB
• Odkaz na výjazd
• Odkaz na GXP súbor

Ako som spomínal v úvode, tento tip na výlet má slúžiť skôr ako inšpirácia alebo vodítko na objavovanie krás tohto regiónu. Trasy môžete aj rôzne kombinovať, napr.:

• Pri silnom S/SZ vetre sa odviezť s bicyklom vlakom až do Kútov a odtiaľ to „zozjazdovať “ kam treba, trebárs až do BTS.
• Alebo pri S/SZ smere vetre ísť na sever lesom (kde fúka isto menej) a späť napríklad s vetrom priamo v chrbte popri Morave.
• Alebo alternatíva č. 2, keď je ráno ešte chladnejšie, ísť popri Morave alebo popri Karpatoch vystavený slnku a späť, keď je už teplejšie, vracať sa lesom, kde už toho slniečka je medzi stromami pomenej, čo poobede, až sa oteplí, vadí menej.
• Alebo alternatíva č. 3, ktorou sa dá pekne spojiť časť etapy vo VO s nejakým úsekom v priľahlých Malých Karpatoch.

Osobne mám rád výjazdy vo VO počas neskorej jari a skorej jesene – proste keď je v milovaných horách príliš chladno na zjazdy. Vtedy Záhorie ponúka potrebné teploty, väčšiu stabilitu počasia a koniec-koncov návrat na základňu, ak zmoknete, je tu rýchlejší, ako keď sa to stane niekde v horách a čaká vás mokrý zjazd 500 výškových metrov takmer bez pedálovania a základňa je vzdialená ešte ďalšie 2-3 hodiny.

Vo VO je však krásne v každom ročnom období. Jazdievam tu už viac ako 3 roky, najazdených tu mám cez 1 500 km, ale stále je tu čo objavovať. Beriem to ako bezpečný priestor s obrovským cyklistickým potenciálom, blízko hlavného mesta, ktorý je napriek tomu stále málo využitý…

Možno sa ešte hodí pár postrehov a rád na jazdu v piesku pre začiatočníkov - z vlastnej skúsenosti:

1. Až jazda v piesku ukáže, aké „dobrodenie“ z hľadiska jazdného odporu je asfaltový povrch – ak máte wattmeter, isto to môžete priamo a presne kvantifikovať, ale aj majitelia meračov tepu isto spozorujú, že pri rovnakom tepe môže ich rýchlosť klesnúť na 2/3 tej pôvodnej alebo aj menej.
2. Ak si vytvoríte vlastnú trasu a nepoznáte VO, takmer naisto spoznáte čaro pieskových ciest. Je už len na vás, či daný zapieskovaný úsek prekonáte vedľa bicykla, alebo ako cyklokrosár s bicyklom na pleci, alebo sa vrátite a skúsite inú cestu ...
3. Zapieskovanosť ciest sa dynamicky mení..., čo bolo pred týždňom zjazdné, už dnes nemusí platiť. Na Záhorí hodne fúka, piesok sfúkava zo svahov, ak je horúco a sucho, navieva sa to celkom rýchlo. Tu to nikto príliš neudržiava.
4. Optimálne je vybrať si na jazdu po pieskovej ceste čas po daždi, ktorý povrch pekne zhutní. Ešte lepšie je, keď pred vami prešla iná pneumatika – čím ťažšieho vozidla, tým lepšie. To potom frčí!
5. K samotnej technike jazdy v piesku: zistil som, že je výhodné „byť vláčny, nechať sa unášať pieskom a počúvať bicykel“ – menej poeticky:

• zaraďte si vhodný prevod (ani ľahký, ani ťažký) - na úsek, ktorý chcete prekonať
• prehodiť sa pochopiteľne dá, ale môže vám to privodiť nestabilitu vedúcu pre pieskového začiatočníka k pádu
• pedálujte primeranou a stálou kadenciou
• seďte na zadnom kolesa – zaťažte ho, potrebujete preniesť naň váš výkon, ale veľmi neodľahčujte ani predné koleso, aby ste nestratili trakciu a koleso neustrelilo, čo znamená istý pád
• nepanikárte! To, že zadné koleso sa občas šmýka/ustreľuje, je pri jazde v piesku v podstate normálne a očakávané – a ako zistíte aj zábavné
• nerobte žiadne prudké zmeny – ani kadencie, ani smeru, ak vás to bude šmýkať - rozhodne sa nestavajte, situáciu by ste len zhoršili
• korekcie smeru robte jemnučko, skôr nakláňaním bicykla ako otáčaním riadítok
• pripravte sa na pády, na piesku sú v podstate neškodné, keďže sa jedná o malé rýchlosti a do piesku. Okrem jednej výnimky – náveje sypkého piesku na asfalte v zjazde – tuná fakt pozor, môžete ísť hravo 30-50 km/h a pád tu isto zabolí
• pripravte sa aj na to, že pri jazde v piesku spotrebujete kvantum energie a teda okrem spomínanej techniky potrebujete hlavne kondíciu
• čo sa týka techniky bicykla – pomôžu aj podfúknuté (a v poriadnom piesku poriadne podfúknuté ) a čo najširšie bezdušáky, skôr psychicky môžu pomôcť voľné ploché pedále alebo aspoň obojstranné SPD pedále – aby ste v prípade pádu ešte nemuseli riešiť vypínanie pedála a len sa ľahko opreli nohou o zem, teda vlastne o piesok
• posledná vec: na Záhorí sú také hlboké a tak suché sypké piesky, že ich (pravdepodobne...) neprejde ani MVDP ani na podfúknutom fatbiku – proste zmierte sa s tým, že niekedy sú nohy viac ako kolesá

Dôležité: pred „pieskovaním“ si dobre namažte a následne - po čase – poriadne a viackrát utrite reťaz do sucha! A po jazde zase dôkladne očistite celý pohon bicykla.

Skoro nič nedokáže tak efektívne opotrebovať pohon bicykla ako prach a piesok, ktorý si už za pár desiatok km jazdy v piesku nasypete a neočistíte a potom s tou brúsnou pastou pekne odjazdíte ďalšie stovky kilometrov.