Rozhovor: Laco Branický - bikepacker telom aj dušou

Keď sa povie bikepacking, v hlave mi zasvieti jediné meno – Laco Branický. Chalaniska, ktorý má na bicykli pobehanú veľkú časť Európy, sa mi podarilo trošku vyspovedať.

Vybrať lokalitu, zbaliť sa do brašní, naložiť ich na bike a vyraziť. Celé to znie jednoducho, no z vlastnej skúsenosti viem, že nakoniec je z toho riadna drina. Preto majú v mojich očiach všetci bikepackeri obdiv.

Laco, na začiatok sa nám prosím predstav – kto si, odkiaľ si a čo robíš, keď práve nebicykluješ po svete?
Jednou vetou by som sa charakterizoval ako obyčajný zvedavý človek, ktorý neobsedí doma na riti. Vždy ma lákalo spoznávať nové cesty, nové kraje, nové miesta. Už ako malý som prebicykloval všetky dediny v rodnom Levickom okrese, pričom som si značil, kde všade som bol. Teraz som to iba rozšíril na zvyšok sveta, lebo som zistil, že sa na bicykli dá dostať naozaj ďaleko.

Aktuálne žijem v Bratislave, kde pracujem v klasickej práci za počítačom v office. Keď zrovna nebicyklujem, snažím sa zaznamenať moje cesty formou článkov na vlastnom webe, kde okrem mojich diaľkových ciest pridávam aj krátke tipy na cyklovýlety v okolí Bratislavy.


Z tvojej Stravy ťa vnímam predovšetkým ako cestného cyklistu. Aké boli tvoje začiatky s cyklistikou?
Áno, cestná cyklistika bola vždy mojou srdcovkou. Prečo práve cestná? Keď sa nad tým teraz zamyslím, je to asi preto, že v okolí Levíc som zas toľko lesov a trailov nemal, takže som prirodzene jazdil po cestách, hoci na horskom biku s ligotavým nápisom Admiral. A tiež je to tou mojou túlavou povahou. Na ceste sa človek dostane ďalej, vidí viac, precestuje väčší kus sveta.

Moje začiatky boli na plastovej žltej motorke – odrážadle, keď som mal dva roky. K cyklistike ma priviedol starký, ktorý ma brával na cyklovýlety po okolí, najprv na detskej sedačke, neskôr som fučal za ním na vlastnom bicykli, ťažkej, starodávnej, železnej konštrukcii bez prevodov. Následne prišiel spomínaný horský bike a potom som si dal od biku na pár rokov pauzu. Späť k aktívnemu bicyklovaniu ma priviedol dobrák, ktorý mi v roku 2015 spred práce ukradol starý horák. To bol zlom, keď som si povedal, že si konečne kúpim vysnívaný cesťák, kým nie som ešte starý ujo. Odvtedy jazdím denne.


Prečo ťa zlákal práve bikepacking?
Ak sa k radosti z bicyklovania pridá túlavá povaha, už veľa netreba. V roku 2016, v novembri, som si spontánne zbalil veci a vyrazil na prvú dlhú cestu do Ľubľany. Vtedy mi tá 4-dňová výprava prišla úplne epická. Bola to drina, pretože som ťahal za sebou ťažký cyklovozík s kopou blbostí a takisto už bolo chladno a daždivo. Schudol som 5 kg, ale neskutočne ma to chytilo. To čaro slobody, neistoty, poznávania a aj námahy. Hneď v lete som vyrazil na ďalšiu cestu, už oveľa dlhšiu, zo Slovenska na Mont Ventoux a postupne sa z toho stal životný štýl a závislosť.


Mal v tom prsty aj niekto iný, respektíve máš nejaký svoj bikepackingový vzor?
Nie, nemám. Ja vlastne celkovo nemám žiadne vzory. V živote ani v cyklistike. Vždy si tak nejako idem svoje. Napríklad ma paradoxne ani nebaví sledovať iných cyklistov a iných cestovateľov. Nečítam cestopisy. Nie som ten typ, čo si prezerá Instagram na gauči a sníva. Keď sa mi nejaký kút sveta páči, radšej sa tam rovno vyberiem.

Aké štáty si už na bicykli stihol navštíviť?
Nedávno som to počítal, bolo ich tuším 22. Mám vymenovať? Ale je to stále ešte iba Európa. Stále je tu čo objavovať a niekedy som sám prekvapený, aké skvelé miesta sa dajú nájsť doslova pár hodín od domu. Aj v rámci Európy mám ešte veľa „bielych" miest, kam by som sa rád pozrel. Zatiaľ najďalej som bol v Gruzínsku, no a už dlhodobo by som rád skúsil Maroko, prípadne Kirgizsko.


Máš za ten čas nejaké konkrétne miesto, kam by si sa určite chcel vrátiť a prirástlo ti k srdcu?
Každá krajina má niečo do seba, všade je nejaké miestne špecifikum, prečo sa ju oplatí znova vidieť a okrem toho, bolo by veľmi deprimujúce povedať si, že to tu vidím naposledy a už sem nikdy neprídem. Napríklad v Taliansku sú to mestečká na pobreží a parádne stúpania v Alpách, v Dánsku divoké pobrežie Severného mora, v Gruzínsku majestátne hory Kaukazu, v Bulharsku zabudnuté pláže, v Čechách pivovary. Ale špeciálne rád sa vraciam do Macedónska a na Ukrajinu. Obe krajiny ma veľmi chytili za srdce prírodnými krásami, aj milými ľuďmi. A tiež takým pocitom spokojnosti, ktorý zažívam vždy, keď sa tam vyskytnem.


Obísť nejakú krajinu určite zaberie kopec času. Aká bola tvoja najdlhšia naplánovaná trasa a aká je tvoja najväčšia porcia kilometrov za deň?
Najdlhšie trasy z pohľadu kilometrov som šiel minulý rok do Rumunska a pred štyrmi rokmi po západnej Európe, obe mali asi 3 500 km. Ale celkovú vzdialenosť veľmi neriešim. Vždy je to skôr o tom, koľko mám času a ako ho najefektívnejšie využiť, aby som danú krajinu spoznal čo najlepšie a stihol vidieť všetko, čo chcem. Obvykle chodím na cca 2-3-týždňové výpravy a vtedy sa dá stihnúť tých 2 000-3 000 km. Samozrejme je rozdiel ísť na dobrý asfalt západnej Európy a na kamenisté horské cesty v Gruzínsku. Inak sa hltajú kilometre na Dunajskej cykloceste a inak v Albánskych Alpách.


Na jeden výjazd som maximálne dal 572 km z Bratislavy do Bašky na ostrove Krk v Chorvátsku. Trvalo to 27 hodín a bolo to na „šupu" bez spánku. Ale to bol už extrém, ktorý si netúžim vôbec zopakovať. Miestami to bolo až riskantné, ísť takto nevyspatý v noci v zjazdoch. Na dlhodobé výlety si plánujem tak 150 – 200 km denne, čo sa dá celkom s prehľadom stihnúť a aj vidieť krajinu.


Sila. Z toho celého mi však vyplýva ešte jedna, dosť logická otázka – kde berie pracujúci človek toľko času na objavovanie sveta?
Musím využívať čo najefektívnejšie všetky sviatky a víkendy. Napríklad, ak si vezmem 5 dní dovolenky, mám v praxi 9 dní s víkendom pred aj po. A ak vyrazím už v piatok poobede, aby som sa povedzme dostal vlakom na miesto štartu a naspäť idem až v pondelok skorým ranným vlakom, mám čistých 9 dní. To už sa dá obehnúť kus sveta. Ak sa do toho pritrafí nejaký sviatok, ušetrím na dovolenke. Je to celé o plánovaní. Stále vychádzam zo základných 25 dní, ktoré mám zo zákona a nejaký ten deň dokážem vďaka dobrému zamestnávateľovi ešte „urvať" navyše.

Z toľkých pochodených krajín máš určite mnoho zážitkov, vieš nám opísať niečo bizarné, prípadne šialené, čo si stihol na cestách zažiť?
Máš pravdu, zažil som veľa nečakaných situácií a s odstupom času najradšej spomínam, paradoxne, na tie nepríjemné. Napríklad asi najväčší stres som mal, keď ma na Ukrajine vytiahli v noci zo spacáku traja chlapíci so samopalmi a viedli ma niekam po hrádzi popri rieke Tisa. Nevysvetlili mi, kam ma vedú a ani prečo. Prvý bol celkom milý, druhý nepríjemný a tretí to kryl celé zozadu. Chvíľu som si situáciou nebol istý, ale nečakane to celé zachránil kôň. Stál naprieč úzkou cestou a nechcel uhnúť, hoci sa ho ten malý nepríjemný snažil zo všetkých síl odtlačiť. Ako tam tak traja „trapošili" okolo toho flegmatického zvieraťa, pochopil som, že títo ma určite nepredajú niekam za hranice. Kôň sa uhol, až keď som mu zasvietil rovno do tváre cyklosvetlom. Vtedy sa ľady prelomili a chlapíci začali byť priateľskí. Vysvitlo, že sú to pohraničníci, ktorí sú na ten úsek hranice citliví, kvôli pašerákom cigariet.

Pár vyhrotených situácií som zažil s pastierskymi psami v Gruzínsku a Turecku. V Gruzínsku som s nimi musel celkom drsne bojovať, aby som prešiel. Krik, kamene, ale aj tak dostala brašna na bicykli nejaký ten kusanec.

A samozrejme mal som množstvo veľmi príjemných stretnutí s domácimi ľuďmi. Napríklad v Gruzínsku ma k sebe pozval pastier oviec. Pohostil ma, vytiahol fľašu pálenky a za hodinu sme boli najlepší kamaráti. Ráno odišiel pásť ovce a mňa, cudzieho človeka, nechal v jeho dome dospávať samého.


Ja osobne tvrdím, že pri každej extrémnej akcii je hlavným predpokladom úspechu dobré mentálne nastavenie. Stalo sa ti niekedy, že to tvoja hlava nedala a musel si to otočiť? Prípadne, ako zvykneš bojovať s krízou?
Nie, nikdy. Nevravím, že krízy neprichádzajú, ale nikdy som nepremýšľal, že by som nejakú expedíciu vzdal. Navyše, ja som celkom divný a tie zlé podmienky si obvykle dosť užívam. Jasné, sem-tam vyhodnotím riziko ako priveľké a upravím plán. Napríklad v tej spomínanej situácii so psami v Gruzínsku som sa síce prebojoval cez tie prvé, ale keď som videl pred sebou päť ďalších salašov, povedal som si, že to riziko mi nestojí za to, aby som videl nejaké jazero. Alebo niekedy oželiem nejaké mesto, ak vidím, že tam vedú len nebezpečné cesty plné áut. Ale to sú len detaily. Aj keď je zima, prší, som hladný, som unavený a mám chuť zahodiť bicykel do poľa, stále si poviem, že to mohlo byť aj horšie. Mohol som napríklad sedieť v office.


Akí sú šoféri v zahraničí, keď to porovnáš so Slovenskom?
Lepší aj horší. A tiež ja sa posúvam vo vnímaní toho, čo ešte som schopný „prekusnúť“. Kedysi mi prišli vodiči na Ukrajine ako neriadené smrtiace zbrane. Potom som šiel do Gruzínska a Ukrajinci boli zrazu úplne fajn. Od posledného leta, čo som zažil Rumunov, mi aj tí Gruzínci prídu ako neškodní amatéri. Aktuálne u mňa Rumuni jednoznačne vyhrávajú rebríček najhorších šoférov.

Na druhej strane, absolútna topka sú Dáni, ale napríklad aj Maďari. Veľa ľudí na nich nadáva ako na vodičov, ale ja sa na ich cestách fakt cítim bezpečne. Veľa robí aj to, ako sú cesty vybudované a aká hustá je doprava. Na toto napríklad trpia tí Rumuni, keďže majú cesty plné áut a bez krajnice. Ťažko sa to potom porovnáva s Dánskom, kde ste vďaka cyklocestám v hustej doprave minimum času.


Keď som sa chystal na svoj Everesting, motiváciou mi bol Imroman a určitou „logistickou silou“ práve ty – pamätám si, že ešte večer pred akciou som s tebou riešil posledné detaily. Každý Everesting je kapitola sama o sebe, ale predsa len, bol ten tvoj v tvojich očiach niečím špeciálny?
Ten môj bol špeciálny možno práve vďaka logistike. Poňal som to totiž tak trochu ako bikepackingový výlet. Naložil som si spacák a vybral som sa prespať 50 km od domu na vrchol kopca. Ráno som začal jazdiť, veci som ale nechal skryté hore, a večer som opäť prespal na vrchole kopca v spacáku.

Navyše som sa ešte večer pred Everestingom nečakane skamarátil s prevádzkarmi bufetu na kopci. Keď som tam prišiel, mali rozložený ohník, nad ním guláš. Zjedli sme, vypili, a dlho do noci vykecávali. Oni sa potom išli vyspať dosýta a ja na štyri hodiny. Jednoducho príprava ako od fitness trénera.

Na druhý deň mi celý čas ochotne čapovali pivo, vyšiel na mňa ešte aj guláš. Čiže som ten Everesting vôbec nebral ako nejaké utrpenie, ktoré by bolo o hlave a o epickom výkone. Skôr to bol príjemne strávený slnečný deň s gulášom a pivom. Hoci priznám, že už tých pár posledných opakovaní po zotmení bolo predsa len s trochou sebazaprenia.

Robíš okrem cyklistiky nejaké ďalšie športy, alebo sú pre teba dve kolesá alfa a omega?
Iba veľmi príležitostne si zabehám alebo zaplávam. Sem-tam nejaká tá turistika. V zime sa pokúšam robiť doma nejaké core cvičenia, ale tak, ako mám pri bicykli nekonečné odhodlanie, pri týchto cvikoch sa musím iba nútiť. Uvedomujem si, že to nie je úplne dobré nastavenie z tréningového pohľadu, ale čo už.


Čo by si poradil ľuďom, ktorí začínajú s bikepackingom?
Nečakajte na ideálne podmienky a vyrazte. Aj pre mňa je niekedy ťažké prekonať komfortnú zónu, ale akonáhle sa vykašlete na všetky veci, prečo to nejde a vyrazíte na cestu, zistíte, že je to zábava a budete si to užívať. Ak nemáte skúsenosti, alebo si úplne neveríte, ako zvládnete spať vonku, či koľko dáte kilometrov, tak vyrazte iba do okolia na jednu, či dve noci. Oťukať sa. A určite „nematurujte" veľa nad bicyklom a inou výbavou. Mne na cesty stačí bicykel za 200 €. Opraviť si viem tak maximálne defekt. Nejaký ten spacák a karimatku má doma každý. Časom si dokúpite, čo potrebujete, podľa vlastných skúseností.


Lacovi ďakujem za rozhovor a prajem ešte veľa šťastných kilometrov a množstvo objavených miest. Od svojej cesty do Ljubljany podnikol už množstvo výjazdov, o ktorých si môžete prečítať na jeho stránke alebo Facebooku – píše pútavo a takisto zábavne. Z času na čas si ho tiež môžete vypočuť na besede a z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že to stojí za to.