Jazda po rovine náročnejšia ako kopce?

Ten jazdí len po rovine, veď to nič nie je. To treba kopce, aby jazda bolela a čím viac, tým lepšie. Podobných prirovnaní nájdete množstvo, no skutočnosť môže byť odlišná.

Tie najťažšie jazdy, prípadne preteky môžu byť práve na rovine. Náhľad do reality mi umožnil pred rokmi wattmeter a ako prvé mi udreli do očí 2 veci...že jazda po rovine rozhodne nie je ľahká a že podvedome „zvesiť“ nohy je veľmi prirodzená ľuďská vlastnosť. Detailnejší pohľad v jednom zo starších článkov s patričným názvom, teda Čo vám prezradí prvá jazda z wattmetrom. A ešte predtým, než som mal merač výkonu

Jazda je tak náročná, ako si ju spravíte

, mi tú realitu ukázalo pár výjazdov s Tomášom Višnovským. Nikdy mi nešlo do hlavy, prečo cez horizont stúpania začne pridávať a v zjazde ešte prišliapne, že ledva uvisím. No lebo klesajú watty...a hneď pochopíte, že najlepší spôsob, ako nastúpiť súperom na pretekoch, je cez horizont, teda keď sa kopec láme.

Vo svojej podstate je záťaž pre telo rovnaká, no pocity pri jazde v kopci a na rovine môžu byť odlišné. Navyše, ak pochopíte realitu, tak si uvedomíte, že jazdiť dobre v horách môžete aj vtedy, keď žiadne široko ďaleko nemáte. Ale prečo sa potom jazda v kopci zdá niekomu náročnejšia? Odpovede na podobné otázky som dal do videa v trochu „interaktívnej“ forme a nižšie v článku sa ešte pozrieme na pár detailov.


Hneď doplním, že vnímanie námahy je rovnako subjektívne, no u mňa sa dá podloziť aj „číslami“. Nižšie sa pozrieme na 2 úseky vo videu, obidva na výkone okolo 300 wattov a s dĺžkou 15 min. Ako prvá ide rovina, kde som išiel s priemernou rýchlosťou 35,6 km/h, priemerný výkon 302 wattov a priemerný tep 168 úderov za minútu.


A pocity? Rozhodne sa mi výkon držal lepšie vtedy, keď som nebol zaľahnutý, prípadne trochu fúklo oproti. Jednoducho sa dostavil prirodzený odpor, ktorý som inak musel udržiavať. Ako? No jednoducho treba ísť rýchlejšie. Tých 300 wattov nie je môj limit, no držať stabilný tlak na pedál ku koncu úseku bolo pre mňa náročnejšie a s väčším úsilím pre „hlavu“. Človek potom lepšie pochopí, prečo top šprintéri alebo aj klasikári trénujú za motorkou, aby dostali rýchlosť do nôh.

Poďme na kopec, ktorý tvorilo obľúbené Rakytie. Jeho charakteristikou je aj pár rovnejších úsekov, ktoré zase striedajú strmé pasáže. V číslach 7,7 percenta priemer v dĺžke cca 4 km.


Počas 15 minút som dosiahol priemernú rýchlosť 13,4 km/h, priemerný výkon 310 wattov a pri rovnakom priemernom tepe 168 úderov za minútu. Čiže aj keď sa jednalo o druhý interval v poradí (čiže tep by mal vystreliť rýchlejšie), výkon sa mi držal pocitovo oveľa ľahšie a pri rovnakom tepe ešte o kúsok vyšší. Najlepšie bolo cítiť rozdiel, kedy sa strmá pasáž zlomila do roviny a zase späť. Doslova som bol rád, keď bol kopec prudký a mohol som spomaliť. Navyše, ako prešlo tých 15 minút, stlačím „kolo“ na budíku a pokračujem stále takmer 5 min nad 300 wattov až hore...nie preto, že musím, ale jednoducho sa nijako nepremáham a ide sa mi pocitovo veľmi dobre. Na podobnom výkone sa snažím v podstate jazdiť aj kopce v rámci dlhých maratónov.

Žiadna mágia

Za všetko môže vo veľkej miere fakt, kde človek pravidelne jazdí, trénuje a „mačká“ svoj doraz. U mňa je 99 % výjazdov v smere hore/dole. Jednoducho z dôvodu, že ma baví kombinácia kopec nahor a trail za odmenu nadol. Nepretekám na ceste, málokedy idem nad 30 km/h, nedriem na rovine a v aero polohe. Viem, z tréningového hľadiska zrejme chyba, ale čo už narobím, keď ma najviac baví dostať sa na MTB niekam hore nad všetko ostatné. A keď už sadnem na žiletku, tiež idem najradšej vymetať nejaké tie lesné asfaltové stúpania. Aj preto sú moje najlepšie „výsledky“ na šialenostiach, ako je maratón HERO a pod, kde sa „plahočím" do strmého nekonečného kopca a potom pustím v technickom zjazde nadol. Párkrát opakovať a cieľ...

Ak sa bavíme o pretekoch, ktoré vidíte v TV, tak kopce (alebo kocky v prípade Paris-Roubaix) sú jednoducho šanca, ako niekoho „odpárať" z háku a využiť ku tomu svoje prednosti – teda nízku hmotnosť, vysoký výkon alebo oboje dokopy.

Keď zostaneme u „hobby“, vždy platí, že jazda je tak náročná, ako si ju spravíte. A keďže sme stvorenia z princípu „lenivé“, rovina nám umožní ľahšie zvesiť nohy a ísť s menšou námahou stále pomerne svižne. Najmä dovtedy, kým nepochopíme realitu. A dajte do komentára vedieť, ako to máte vy...