Reportáž: ŠKODA MTB maratón Rajecké Teplice – môj nečakaný výlet

Niekedy veci nejdú podľa plánu a všetko sa postupne sype ako domček z kariet. Buď sa môžete naštvať, alebo prispôsobiť a nakoniec z toho môže byť celkom dobrý deň. No a platí to aj o pretekoch...

Maratónska sezóna nám skutočne naberá obrátky a ako som spomínal aj v nedávnom reporte z českej Šely, je u mňa aj takým návratom ku koreňom a akciám. Nástupcom bývalého „Fatranského“ maratónu, ktorý si MTB harcovníci určite pamätajú, ešte keď sa jazdilo cez Polom, alebo dokonca predtým v Rajeckej Lesnej, je už nejaký rok práve akcia v Rajeckých Tepliciach. Tá síce končila moju pretekovú sezónu 2021 v septembri, ale presun späť na jar z nej spravil v podstate otváračku, ako bolo zvykom predtým. Zároveň odštartovala aj tohtoročnú sériu maratónov ŠKODA BIKE OPEN TOUR, ktorej ďalšou zastávkou bude už túto sobotu po dvojročnej pauze maratón v Levočských vrchoch.

Navyše Luboš, alias Terry ma uistil, že v prípade dažďa, teda blata nebudú tie záverečné lúky, ktoré posledné 2 roky kazili trochu radosť z jazdy nejednému pretekárovi, vrátane mňa. Ale viac nájdete v mojom minuloročnom reporte. No zmena termínu prospela, hlásia síce nejaké prehánky, no nič strašné a inak je sucho.


V noci sa budím na to, ako leje a keď ráno vidím mokré cesty, siahnem nakoniec po Lectorovi, nech pošetrím trochu tie ložiská na fulle...navyše je mi jasné, že asi to nebude úplne môj deň. Možno si ešte spomínate na článok „Čo ma naučila minulá sezóna“. V nej bolo pekne vidieť, že dobre poskladané preteky ma dokážu posúvať dopredu. Začal som v podstate 2 časovkami, teda Liptov Ride a Jarný Šprint, potom Šela a išlo to pomaličky pekne hore. Lenže prišiel nový faktor s názvom jasle/škôlka. Rodičia určite vedia, o čom je reč a dieťa proste začne domov nosiť kadečo, než si vybuduje imunitu. Takže už viac ako týždeň bojujem so „šušňami" a pekný plán „budovania“ ide trochu dole vodou. Už to doznieva a uvidíme...

Vyrážam tradične ráno z domu na biku, pekné rozjazdenie a nemusím budiť môj support tím, ktorý príde neskôr pozrieť na trať. Nad Lúčanskou Malou Fatrou je tma, asi ako pohľad na Mordor z Pána Prsteňov, no počasie sa má postupne zlepšovať. Navyše fúka a terén napokon rýchlo obschne. Čaká nás nejakých 80 km s prevýšením 2 200 metrov, pričom základom je okruh v kopcoch, ktorý ide dlhá trať 2-krát. Na výber je samozrejme polovičný variant, rovnako kategória gravel, či úplne hobby verzia v dĺžke 18 km. Bolo vidieť, že ľudia sa už na preteky tešia, plné parkovisko, celkovo cca 600 účastníkov a na dlhej takmer stovec.


Luboš mi vzal aj číslo (ešte raz vďaka), šupnem k nemu veci do auta a môžem sa ísť v podstate postaviť na štart. O 9:00 sa vydávame smerom na Stránske v balíku a začína tradičný poštartový kolorit. Teda ustáť prvotné tempo a nájsť si to svoje, čo platí aspoň u mňa. Čo mi hneď napadne, že na úvod roku majú všetci naokolo nejakú dobrú formu.

Tak, konečne máme prvý veľký kopec, idem si svojich cca 300 wattov, aj keď zo začiatku kopec ľudi odskočí, po chvíli vidieť, že už sa nevzďaľujú. Takto pokračujeme až hore, pričom spomínam najmä na rok 2018, kedy som mal svoju „životnú“ formu a vyletel ho s najlepšími – snáď sa mi k nej ešte niekedy podarí dostať. Prehupnem sa do dlhého zjazdu po zvážnici a keďže aspoň z kopca formu nestrácam, o pár miest si polepšujem. Tu mi napadá len jedna vec. Áno, trať nie je technicky nijak náročná, rozhodne by jej prospel aspoň nejaký singel na „osvieženie“ a treba sem prísť s hlavou nastavenou na raketovú „zvážnicovú“ naháňačku.


Začíname druhý kopec, množstvo ľudí okolo, Laco Bráz má dobrú náladu, no ja príliš na žarty dnes nie som. Tie dutiny človek neoklame, snažím sa, nech si tep sadne nižie, no ten má opačný plán. Dám aj ďalší kopec v tempe, ale na vrchole sa rozhodnem, že plán v druhom kole už upravím a nebudem to siliť. Skúsil som, no cítim, že telo na to nie je ešte pripravené. Môj support tím bude čakať na začiatku slučky, tak aspoň k nim ešte potiahnem v tempe.


Ale ešte mi nedá jedna vec...tým, že mám ako HT, tak aj FS a oboje teraz pravidelne striedam, mám celkom dobré porovnanie. A táto trať je presne dôkazom, že výhoda celoodpruženého biku nevyskočí len v technickom teréne, ale ešte viac v teréne, kde treba sedieť na zadku a tlačiť do pedálov. Ono žiadny zo zjazdov nie je strmý, takže treba šliapať a keď vás neustále „kope" do zadku terén v tej rýchlosti, začnete okamžite myslieť na lahodný zvuk „odfukujúceho“ tlmiča. V technike človek použije teleskop, odtlmí v postoji aj väčšie rázy, najmä ak je tam aj nejaký systém, ako má práve Lector. No „letecké" dni po rozbitej zvážnici sem určite nespadajú alebo som už naozaj vymäkol.

Deň blbec

Môžete tomu hovoriť Murphyho zákony, zhoda náhod, deň blbec alebo nejaké iné prirovnanie. No ten deň rozhodne nesadol ani môjmu podpornému tímu v podobe Lenka, mama, pes a Imroman 2. Možno viete, čo obnáša vychystať malé dieťa so sebou niekam na dlhšie von, veci okolo, dieťa nechce ísť, potom chce jesť atď...proste blázinec. Takže môj dopredu poctivo nachystaný balíček s jedlom, ionťákom, gélmi atď. ostal samozrejme doma. Keď prichádzam na osvedčené miesto, vidím len mamu s mladým, ako mi dáva úplne inú

Áno, trať nie je technicky nijak náročná, rozhodne by jej prospel aspoň nejaký singel na „osiveženie“ a treba sem prísť s hlavou nastavenou na raketovú „zvážnicovú“ naháňačku.

fľašu a jednu müsli tyčinku so slovami: „Iné nemáme, nepýtaj sa viac“. Ale zastavujem a dozvedám sa, že Lenka išla autom naspäť do Žiliny pre veci a ešte sa vlečie kdesi v kolóne. Mladý mrzutý a ešte aj ten pes má sračku. Volám, že sa nič nedeje a nech sa už neponáhľa...dnes to proste nikomu nevyšlo. Ale prepínam „výhybku" v hlave a pokračujem do druhého kola. Už na pohodu, doslova...tepy pekne okolo 150, čo je hranica aeróbnej zóny a pokračujem do 2 dlhých kopcov. Vidím, že tepy pri nižšom výkone dokážem držať konštantne dole, takže mimo intenzity to nie je zlé, vytrvalosť sa hodí. Postupne ma obieha kopec známych a kamarátov, neraz sa pýtajú, či je všetko OK, čo si samozrejme cením a aj takto ďakujem.


Uzatváram slučku, mám už nejakých 2 000 výškových metrov a cca 20 km do cieľa. Pred oddelením trate je znovu bufet, kde je opäť rodinka. Nálada už oveľa lepšia, zastavujem a z mladého vylezie jednoduché konštatovanie: „tata je špinavý“. Za všetko môže asi jeden úsek po ťažbe, proste taká maratónska klasika.

No a čo tie povestné lúky v závere? Ako naschvál sú v úplne dokonalom stave. Vážne, lepšie už byť nemohli, pretože ranný dážď zabezpečil, aby sa toľko neprášilo, no vietor všetko vysušil na parádu. Len s úsmevom spomínam, ako počujem šuchotanie obalených plášťov cez zadnú stavbu, cedím pomedzi zuby blato a nie veľmi lichotivé slová na tému „družstevného záveru“ na konci sezóny 2021.

Nakoniec prechádzam cieľom v čase cca 4 hod a 15 minút na nejakom 54. mieste. V rámci dlhej trasy zvíťazil nestarnúci Karel Hartl za 3 hod a 17 minút a medzi ženami asi môžeme to isté povedať o Janke Keseg Števkovej. Jej trať trvala 3 hod a 59 minúť.

Výsledky všetkých kategórií nájdete na tomto odkaze a záznam v aplikácii Strava.


Na všetkých tratiach sa dokopy zúčastnilo cca 600 ľudí a v zázemí panovala naozaj dobrá atmosféra. Lenže sa jednalo o kúpalisko a miestny správca bol jemne nekompromisný (zvolil som jemné slovo), takže sme museli so psom z areálu...tak som rozložil improvizované zázemie pri našom vane, strážil psa a rodinka si ešte mohla užiť program. Zrejme tušíte, kto mal z tých balónov a „humbuku" najväčšiu radosť.


Deň síce nezačal ideálne, no nakoniec dobre skončil. Lenka si to strihla domov na biku, aby nechýbal deficit pohybu a zase kopec spoločných zážitkov. Nakoniec práve o nich sú podobné akcie, niekedy ich máte z dobrého pocitu v pretekoch, niekedy z úplne iného súdka...to je asi ten život. Užívajte sezónu...

Zdroj fotografií: welovecycling.sk, autor, Lenka Imrichová