400 ultra – na hranici možností?

10 dní pred štartom. „Počuj, urgentný telefonát. Chceš ísť tú 400-ku? Asi sa uvoľnia dve miesta." V tej chvíli som veľmi nerozmýšľal. V chaose v práci rýchlo vyplňujem prihlášku a platím štartovné.

Až keď nastal kľud, mi to došlo. Ty si teraz čo urobil? Ty kam chceš ísť? Na druhý deň bolo moje meno na štartovnej listine a mňa sa zmocnila mierna nervozita.

Organizátor pretekov Jakub Jaroš píše „Za závodem „400 ultra“ stála myšlenka uspořádat závod, který by byl na hranici ultra a bikepackinkové akce. Závod, který by opravdu nebylo jednoduché absolvovat a který by byl tak dlouhý, aby ho byl závodník schopen zajet případně na jeden zátah bez spánku." A to ma dosť nadchlo.

Cieľ?

Ale tento rok som nemal v pláne žiadne preteky. Chcel som sa len tak poflakovať po republike. Našťastie to poflakovanie malo aspoň objem. Ani zďaleka som nemal takú formu ako minulý rok pred Spišských 333. Cieľ bol teda jasný - doraziť do cieľa.

Keby som aj musel odstúpiť, tak či tak sa musím dostať do cieľa.

Deň pred odchodom ešte nemáme auto, ktoré by nás tam odviezlo. Nakoniec berieme dodávku z autopožičovne. Všetko sa komplikuje, naťahuje. Ledva stíhame večernú prezentáciu. Na druhý deň chceme mať kľud a čas si všetko nachystať. Zázemie je v ATC Mostek. Spoločenská miestnosť, v ktorej sa dá prípadne aj prespať, vonku stany so sedením, kde sa dá kľudne najesť a taktiež v noci prespať. Keďže Stano zajednal chatku ešte na jeseň, keď sa prihlasoval, pridávame sa k nemu. Vraciam sa v čase, ale matrac je príjemne tvrdý a dobre sa mi na ňom spí, čo je základ. Nasledujúcu noc spať nebudem.


Trasa je veľmi zaujímavá. Mix úplne všetkého. Sľubuje 400 km a 9 000 v. m. Povymetáme Krkonoše, Jizerské, Lužické hory, České Švajčiarsko, Labské pieskovce, Kokořínsko-Máchův kraj, Český raj, Nová Paka. Tak tú keď uvidím, viem, že do cieľa nie je ďaleko. Na trase je určite čo vidieť, čím sa kochať. Časový limit je 60 h, takže sa z toho dá spraviť pekný bikepackingový výlet. No my chceme naplniť myšlienku pretekov a dať to nonstop. Aj keď kvôli tomu nám veľa pekných miest zostalo zahalených tmou a nevideli sme ich. Z fotiek sa môže zdať, že to bola nuda. Asfalt a štrkové cesty. Tých bolo síce dosť, ale našli sa aj technickejšie úseky. Na tých sa fotograf pevne držal rajdov a nefotil. Stojky, ktoré by bol problém vyšliapať aj za čerstva. Parkrát sme potlačili smerom hore a raz aj dole.

Deň štartu

Je ráno a mne sa nič nechce. Treba spraviť milión drobností. Premáham sa. Natieram bagetky masťou, balím vestu na prasknutie. Hlavne nezabudnúť nič dôležité. Pri balení si začínam uvedomovať význam – bez podpory. Trasa je jeden dlhý okruh. Keby som aj musel odstúpiť, tak či tak sa musím dostať do cieľa. Jediný, kto by ma mohol odviezť, je so mnou na trase. To pridáva na nervozite. Poďme už radšej jazdiť.


Je odštartované a môžme sa na chvíľku ponoriť do sveta,

Navyše stúpania sú mierne, cesty asfaltové, štrkové, občas panel.

v ktorom máme iné starosti, ako tie bežné. A to hneď pár kilometrov po štarte. Píše sa trinásty kilometer tohto príbehu. Užívam si jazdu poľňačkou, keď tu zrazu sykot. Cítim mlieko na lýtku. 80-tka klinec v týždeň starom Ikone robí dve diery. Stopka, rýchlo knoty, nafúkať. Chalani sten-tntcrew a mijat ma čakajú, aj keď ich posielam preč. Vraj je ešte len začiatok a majú čas. Nikam sa neponáhľajú. Od tejto chvíle ideme spolu. Nasleduje stíhacia jazda. Veľmi nerád počujem to slovo na začiatku 400 km trasy. Postupne predbiehame, čo nás obišlo.


Krkonoše sa blížia. A hneď stojka hore. A nie posledná. Za Špindlerovým Mlynom masaker. Časť bez hanby tlačím. Do cieľa je ďaleko a určite nie je posledný. Aha, ďalšia stojka, opäť tlačím. No už nech sme odtiaľto preč.


Konečne Harrachov, prekračujeme Jizeru a ideme hore do Jizerských hôr. Tu dobiehame jedného bikera, ktorý sa k nám pripája. Pokračujeme vo štvorici. Má nabalenú podsedlovku a tak slušný handicap, ale drží sa. Plánuje niekde 3h spánok. Odpája sa od nás až vo Švajčiarsku. Do cieľa prichádza približne 3,5h po nás. Na prejazd cez Jizerku som sa veľmi tešil. Navyše stúpania sú mierne, cesty asfaltové, štrkové, občas panel. Krásne prostredie. Po Krkonošiach celková pohoda a čas na oddych.


Zjazd vedie po jednom singli zo Singltreku pod Smrkem, tak sme si aj trošku zablbli. Ale aby sa nepovedalo, tak rozlúčka s Jizerkami nebola zadarmo. Tlačenie pod Špičák. Začína tu byť akosi priveľa turistiky. Prechod k Lužickým horám mala byť pohoda. Zvlnený terén. No najviac ma dostali kilometre úzkej asfaltky s kvalitným povrchom a alejou. Nádhera.

Neplánovaná prestávka

Prejazd popod vrtuľky a už to prichádza. Okrem tmy, stúpania na Hvozd aj búrka. Nad obcou Petrovice zastavujeme. Zdá sa nám, že začína poriadna diskotéka. Pozeráme radar a dlho neváhame. Otáčame naspať do dediny a zakempíme v krásnej autobusovej zastávke aj s knižnicou. Do pár minút leje.


Dobré rozhodnutie, ktoré nám zachraňuje suché zadky. Pozeráme livetracking. Prvý je dávno za Hvozdom, ďalší sa schovali pred búrkou na vrchole. Niekoľko ľudí okolo v prístreškoch. Väčšina je ešte v Jizerských horách. Priebežné poradie nevyzerá vôbec zle, no do cieľa je ešte ďaleko. Dobíjam Garmin, žujem bagetky, mažeme reťaze. Do 20 minút je po búrke. Ďalšia sa na nás nechystá, tak pokračujeme. Prestávka prekvapivo pomohla.

Čakal som stuhnuté nohy, ale nie. Ide sa mi dobre. Len som sa priobliekol s tým, že po búrke sa ochladí. Nestalo sa tak. Noc je teplá, navyše po daždi je strašne vlhko. Na Hvozd tlačíme aj to, čo by sme za sucha jazdili. Všetko je mokré, šmykľavé tak, ako aj my. Na vrchole sa nezdržujeme. Aj tak sa v tom mokrom teréne tempo spomalilo. Pri prezeraní trasy som vedel, že máme ísť cez hornú terasu niekam. Ale kam? Samé šutre. Je problém nájsť chodník. Opatrne znášame.

Smola sa lepí na päty

Šmýka sa a posledné, čo potrebujem, je prísť k úrazu kdesi na nemecko-českej hranici. Celý zjazd z Hvozdu je rozmočený. Padnutý strom, bažiny, akýsi jarok. Okolo mňa sa zrazu motajú ďalší podľa toho, komu sa ako podarí trafiť stopu. Na seba dávam väčší pozor ako na bike. Tomu sa pri znášaní zošmykne z jedného kameňa zadné koleso a narazí do druhého. Pekná šupka. Asi pedál. Až pri preradení zisťujem, že to bola prehadzovačka. Za jazdy skrutkou na páčke nastavujem lanko tak, aby mi dobre radilo ľahké prevody. O najťažší som prišiel. To nie sme ani v polovici, ktorá je pre mňa v Hřensku. No to musíme prejsť najprv Českým Švajčiarskom. To akosi neprichádza. Vravím si, že mám asi okno a už sme dávno za ním. Pozerám na stav km a nie. Stále hore – dole. Frká od podlahy po daždi. Motám do prehadzovačky konár. To už nemôže byť ani pravda. Našťastie bez následkov, ale už sa začínam báť ísť ďalej. Čo zase príde. Prišlo Švajčiarsko.

Pri pohľade na hodiny mi je jasné, že meškáme. Valíme roklinami. Aj tak nič nie je vidieť. Len občas svetlá osvetlia pieskovce blízko cesty, do toho mrholí. Zvláštna atmosféra. Uvedomujem si, že tadiaľto v noci už asi nikdy nepôjdem a celkom si to vychutnávam. Tu definitívne zostávame sami traja a až do cieľa nikoho nestretneme. Vychádzame na asfalt, z ktorého sa odparuje voda. Prechádzame cez chumáče pary v zjazde do Hřenska - najnižšieho bodu trasy, približne v jej polovici. Očakávame, že už sa to musí rozbehnúť. No nestalo sa tak. Bohužiaľ aj výškovo sme len niekde za polovicou. Kde naberieme tie zvyšné, zisťujeme hneď na výjazde z Hřenska. Tiahle asfaltové stúpanie uprostred noci, ktoré asi nemá konca. Stúpame k Labským pieskovcom s výhľadom na nočný Děčín, do ktorého následne aj klesáme. Switchbacky o 2 v noci som nečakal. Ale aspoň to bolo bez turistov. Nečakal som ani asfaltovú mordu z Děčína. Asfalt stúpal kamsi k nebu, bolo stále strašne vlhko a mňa poriadne „vylialo". Mokrý, akoby som zmokol. Kilometre pribúdajú pomaly a vody nikde.

Prišli suchoty

Vedel som, že bude dlhý úsek bez vody,

Gratulácia patrí naozaj každému, kto dorazil do cieľa.

ale veril som, že niečo na trase bude. Nebolo. Od 3 v noci do 6 rána hľadáme vodu. Všetko zatvorené, všade mŕtvo. Cintorín s vodou žiaden. Hľadanie navyše zaberalo zbytočne čas. A tu vyzerá, že by mohla byť voda. Zastaviť, pozrieť sa a nič. Zbytočné zastávky odďaľovali čas, kedy sa reálne dostaneme k vode. Začínalo to byť zúfalé. Zachránil nás koloniál o 6 ráno, ktorý práve otvorili. Pýtam sa pani, čo tu mali v noci. Lebo v okolí bolo dosť popadaných stromov, cesty zapadané haluzinou. No vraj to prišlo zrazu. Blesky, vietor, vodu akoby niekto hodil, všetko lietalo. Vravím si, ako dobre sme obišli a snáď to nikoho nechytilo v teréne.


Ale to sme už boli v Deštné. Mali sme za sebou svitanie, príchod ochladenia so silným studeným vetrom, zopár kríz ale aj krásne ráno počas prejazdu Kokořínskem, ktoré sa u mňa radí k naj momentom na trase. Na niečo som možno zabudol. Túto časť mám trošku zahmlenú. Veľa asfaltu, jedna dedina za druhou. No to nasledujúce si pamätám. Hrady. A tie sú na kopcoch. Tak ideme jeden za druhým. Houska, rozhledna Vrátenská, tlačenie pod Bezděz.


Ale aby sa nepovedalo, prišli roviny. Nekonečné. Cez lesy. Trasľavé cesty bez konca. Tu niekde ma to vážne prestalo baviť. Nemám najťažší prevod. Aby som chalanom stíhal, hrám sa občas na duracelka. Dosť mi to nahlodalo morál. To, že to nestihneme do 24h, už bolo jasné. Aspoň ten vietor fúkal do chrbta a hnal vpred. Napriek tomu kilometre nabiehali strašne pomaly. Za Mnichovym Hradišťom ďalší hrad – Valečov. A samozrejme na kopci. Sme v Českom Raji. A keď už sa blížime k hradu Podkost, ktorý nie je na kopci, tak po piesku. Kto jazdil po Záhorí, vie. V skupinke sa začína ozývať frflanie. Naberáme poslednú vodu a obrazne povedané, valíme popod Trosky k poslednému vážnemu stúpaniu na Tábor. Píšem vážnemu. Lebo posledné nebolo ani zďaleka. Rovinu by sme čakali márne.

Jeden brdok za druhým

Ale objavila sa Nová Paka. Ten virtuálny bod, od ktorého je to do cieľa už len kúsok a pár stoviek výškových. Stano má viac síl, ale očividne nechce trhať partiu. S Mišom sa trápime každý po svojom. Každý trpí inak v inom čase. Ale postupne sa sunieme k cieľu. Ten už nemôže byť ďaleko. No už aj 3 km sa mi zdajú ako večnosť. Hlavne, keď je to jeden brdok za druhým. V okolí žiadna rovina nie je. Tento už je posledný. Alebo ešte dva? Možno aj tri. Bolo mi jedno.


Ako sa vraví, každé trápenie raz skončí a my vidíme Mostek. Krátky zjazd do kempu a vytúžený cieľ. Jakub Jaroš nám osobne podáva ruku a gratuluje, tak ako každému, kto dorazí do cieľa. A strašne sa z toho teší. Je vidieť, že preteky organizuje hlavne pre radosť. Dostávame medailu finishera a otázku, či chceme pivo alebo limču a samozrejme guláš k tomu. Chvíľku váham. Nie som si istý, či vo mne zostane. Ale nakoniec spadol do brucha a niekde sa stratil.

Začínajú hodiny jedenia a pitia. No predtým v prvom rade sprcha, lebo určité partie tela dávajú o sebe intenzívnejšie vedieť. Po sprche samozrejme zase jedlo. A po jedle oddych. Lahnem si na posteľ s vetou – vyskúšam, čo to spraví. Do minutý bolo po mne. Budím sa o dve hodiny a idem sa pozrieť, čo sa deje v cieli. Postupne prichádzajú ďalší. Z niektorých sú úplné trosky a je vidieť, že si siahli pekne hlboko. Gratulácia patrí naozaj každému, kto dorazil do cieľa.


Druhý ročník 400 ultra mal rovnakého víťaza ako minulý rok a to Daniela Polmana, ktorý bol v cieli za 21h 13m 07s. Naše trio obsadilo nakoniec 9 až 11 miesto v čase 25h 56m 43s. Výsledky nájdete na stránke 400ultra.cz a odkaz na Výjazd tu.