Z kancelárie na Enduro World Series - 6. časť

Zúčastnil som sa svetového pohára v endure. Skončil som na 110. mieste. Takto sa to stalo.

Ako už viete, kolo EWS v Petzene bolo rozdelené do dvoch dní. Prvý deň sa jazdil PRO stage, len zjazd, bez výšľapu. O tom, aké to bolo, sa dozviete v predošlej epizóde.

Skončil som na 115. mieste so zhruba dvojminútovou stratou na víťaza (Jesse Melamed), s časom 15 minút 12 sekúnd. Viete, že to nebola sranda. Naozaj, takú bolesť v nohách, rukách a pľúcach som ešte nezažil. Čo je ale dôležité, neskončil som posledný. 115. miesto nie je dobré z hľadiska čísla ako takého. V perspektíve, kedy sa hobby jazdec celú jar pripravuje, aby si zajazdil s profíkmi, je to dobrý výsledok (zo 172 jazdcov). Treba si uvedomiť, že na EWS vám neprídu jazdci, ktorí si chcú preteky užiť a zajazdiť si s kamošmi, tak ako u nás na Slovensku. Takmer celý rebríček je tvorený profi alebo poloprofi jazdcami.

Stres je preč

Musím povedať, že keď som zvládol túto jazdu, ktorá bola najťažšou akú som kedy zažil, opadol zo mňa všetok stres. Dokázal som to. Do druhého dňa som tak šiel nadmieru spokojný. Bol som jednoducho nadšený, užíval som si to. Perfektne som sa vyspal. Nestáva sa často, aby sa pred pretekmi človek dobre vyspal, ja som ale spal ako drevo. Ráno mi moji spolubývajúci pomohli s raňajkami, ďakujem Marek a Dávid . Perfektný deň. Pochystal som si veci a naposledy som vyrazil na miesto konania. Už som si zvykol na to, že všade okolo na parkovisku boli jazdci, ktorých vidím obyčajne len na videách alebo fotkách v časopisoch. Stretávam sa s Maťom Knapcom, ktorý mi dá niekoľko rád ohľadom toho, aká by mala byť dnes stratégia. Dnes nás totiž čakajú 4 RSky a niečo okolo 1 000 metrov prevýšenia. Ešte sa zastavím v stánku Shimano, kde mi nastavia brzdy a v stánku FOX, kde chalanom poďakujem za nastavenie pruženia. Nasadzujem prilbu a s dobrým pocitom a bez stresu vyrážam.

Myslel som na celú cestu, na tréningový proces, na všetku tú bolesť, únavu, obete, peniaze, čo som do toho vložil.

Čo vás na EWS veľmi prekvapí, je organizovanosť. S veľkým množstvom jazdcov a toho, čo sa udeje, je to obdivuhodné. Keď nás odštartovali, presúvali sme sa asi 20 minút po rovných cestách k miestu, kde nás vyzdvihla dodávka. Tou sme mali ísť na slovinskú stranu pohoria. Celá cesta nám zabrala asi 30 min (jeden smer). A teraz si predstavte, že celkovo bolo na štarte asi 300 jazdcov. Neevidoval som žiadne problémy. Úctyhodné. Myslel som si, že nás ráno čaká asi 500 výškových metrov na prvý kopec. Dodávka nás však vyložila tesne pod vrcholom a tak bol celý presun na štart úplne pohodový.

Štart do druhého dňa

Pri príchode na štart som začal byť opäť nervózny. RS 2 bude bolieť. Niežeby včerajšia 15-minútová jazda dole kopcom nebolela, ale na RS 2 je podstatne dlhý, mierne sklonený kopec. To jednoducho viete, že si zamakáte. Tento trail sa asi v Jamnici jazdí často, lebo množstvo koreňov, ktoré obsahoval, je naozaj šialené. Ako keby mal človek v rukách zbíjačku. Nejdem sa rozpisovať o tom, aká bola jazda, keď sa na to môžete pozrieť sami. Tu sú hlavné body, aby ste vedeli, čo sledovať:

• 1:30 začína sa „dupať" do pedálov
• 3:36 po dvoch minútach pedálovania o život dobieham kamoša z Islandu. Prehovorím na neho: „coming in RIGHT“ a obieham ho zľava....
• 4:15 kľúčová sekcia. Však prečo nie, keď má človek po šprinte tep asi 190
• 5:10-5:45 táto sekcia mi naozaj vyšla
• 6:50 cieľ, toto mi naozaj nevyšlo

Výsledný čas 7:01, 109. miesto na RSke. Toto, aj napriek pár chybám a evidentným spomaleniam, bol najlepší výsledok víkendu. Zrejme preto, lebo trať bola extrémne fyzicky náročná. Po „pekle“, ktorým som si prešiel počas tréningu s Mišom Kolářom, som bol pripravený presne na toto, teda dlhé trate spolu s občasnými šprintami. To najhoršie z dňa je zrejme za mnou. Presúvame sa na RS3.

Slovinské singletraily

Júnové slnko v kombinácii s asi 30 stupňami nespôsobovali príjemné pocity v plnej chráničovej zbroji. Tešil som sa na občerstvovačku. Sme na EWS, tam sa budú stoly prehýbať, nie? No nie, servírovali vodu a melón, tož, všetko občerstvenie počas celých pretekov. Naplním si fľašu a ide sa na RS3.

Táto RSka je príjemná, neobsahuje žiadny šprint, príliš technický terén. Pre mňa a môj XXL Nukeproof Giga je ale akási „stiesnená“. Trail obsahuje viacero zákrut, kde mi to nejako nevychádzalo. Šlo sa mi tu nejak divne, o čom svedčí aj to, že kamoša z Islandu som dobehol až na samom konci. Tu je jazda, ku ktorej nemám nejaké zásadné highlighty:


Výsledný čas 4:33, 124. miesto na RSke. Najhoršie umiestnenie v priebehu víkendu. Poznámka pod čiarou: kvôli tejto RSke som začal rozmýšľať, či som si nemal kúpiť menší bike. Po tomto traile nasledoval krátky, ale pomerne strmý výšľap na RS4. Musím priznať, že RS4 bol krásny trail. Vytvorený bol azda len pre tieto preteky, obsahoval čerstvé pasáže cez mach. No krása. Problémom bolo, že keďže tento trail bol pomerne nový, jeho línie sa menili s pribúdajúcim počtom jazdcov, ktorí ho prešli. V nedeľu boli niektoré zákruty posunuté aj o pol metra mimo. Išlo sa mi však dobre, bol som pozitívne naladený z predošlých trailov, ktoré mi relatívne dobre vychádzali. Z videa je na pár miestach vidno, aké krásne stopy mi vyšli. Z jazdy som bol relatívne nadšený. Tu je video:

• 0:44 pozrite si, ako blízko som bol k stromu...
• 1:23 začiatok sekcie „mokrý sen“ každého enduristu, bolo to ako surfovať v mäkkej lesnej pôde

Výsledný čas 2:36, 115. miesto na RSke. Vzhľadom na dĺžku RSky je poradie v nej úplne nepodstatné. Poradie sa vytvára na dlhých RSkách, kam som sa práve chystal. Je to práve tento moment, kedy som organizátorov preklínal. Poslednú občerstvovačku sme mali 2 RSky a 1 výšľap dozadu, teraz máme pred sebou hodinový presun po rozpálenom údolí, na pravé poludnie, bez vody. Naspäť do strediska v Petzene som dorazil mierne unavený. Mal som však ešte dosť času do štartu poslednej RSky. Nafúkal som si kolesá, napil som sa, najedol som sa, vypýtal som si RedBull a vyrazil som na štart.

Tak a ešte raz hore

Znova ten hrozivý pohľad. Kabínka lanovky stúpajúca takmer kolmo popri svahu ohromnej hory. Stúpa a stúpa, už som ale vedel, čo asi zahŕňa zísť dole 1180 výškových metrov. Je ale ohromné vedieť, že to, čo akurát nastúpate, musíte zísť zároveň dole. RS5 obsahovala rovnaké pasáže ako RS1 na začiatku a konci trailu s jemnými zmenami. Kompletne iný bol ale stred trailu. Stred trailu bol veľmi podobný trailom na Malinom Brde, NZ a NZ2.

Trail tu obsahoval prachovo-kamenistý podklad. Čo bolo ale zásadne odlišné, bola strmosť trailu. Bolo to naozaj strmé, no čo bolo horšie, trail na pár miestach obsahoval jamy. Túto jamu si predstavte asi ako metrový drop prírodného charakteru v zákrute, alebo rovinke, pričom takáto jama nemala žiadny dobrý dopad. Človek cez jamu musel prejsť, pričom dal doraz na tlmičoch, ale aj na rukách. Hlavou som si skoro vždy narazil do riadítok. Jednoducho povedané, tento trail nechcete ísť, keď už máte za sebou skoro celé preteky a máte toho už naozaj dosť. Pred štartom mi toho v hlave behalo veľa. Myslel som na celú cestu, na tréningový proces, na všetku tú bolesť, únavu, obete, peniaze, čo som do toho vložil. Myslel som však aj na ľudí, vďaka ktorým som sa tu dostal a ktorí ma podporovali. Na štarte RS5 som tak trochu precítil okamih. Času však nebolo veľa, bolo treba ísť pretekať. Tu je jazda:

Myslel som si, že keď pomalou jazdou navrchu pošetrím sily, budem vládať dole.

• 0:05 dá sa povedať že si to užívam, keď si na štarte spievam. Hneď nasleduje klasický petzenský začiatok cez ostré skaly.
• 1:23-3:15 začína sekcia „tisícich zákrut“. Inak je vidno, že idem poriadne pomaly, to som si hovoril na štarte, aby som sa neunavil. Mal som však ísť rýchlejšie.
• 5:00 dobieham kamoša, nemá sa kde uhnúť
• 5:40 odpájame sa zo starého trailu na strminu
• 6:30 začala sa sekcia jám
• Následne sa trail vlní v strmom svahu, tu bolo veľmi ťažké držať si rýchlosť.

Opätovne, nakoľko bol trail dlhý, GoPro mi ho rozdelila na dve videá. Tu je spodná pasáž:

• 0:20 tu som si už necítil ruky, tieto strminy som šiel ako handra
• 1:00 napájame sa na starý trail
• 1:15 padol som!!!
• 1:40 po páde šprintujem hore kopcom, čo to dá
• 2:34 skoro som minul odbočku na novú pasáž, čo sa včera nešla
• 3:07 stále som dokázal ísť kreatívne stopy. Tu na vnútro ako Sam Hill
• 3:30 mal som pocit, akoby sa mi zadrela brzda
• 4:15 šprintujem naposledy smerom k finišu
• 4:58 dobieham ďalšieho týpka

Výsledný čas 14:08, 123. miesto na RSke. Teraz by mala asi nasledovať veta typu: zvládol som to! Odjazdil som EWS, som šťastný. Ja som bol ale poriadne nahnevaný. Sám na seba. Moja stratégia na poslednej RSke vôbec nevyšla a zrejme som tu stratil dosť času, čo ma teoreticky stálo dobré umiestnenie. Ide o to, že mne dlhé RSky sedia. Myslel som si, že keď pomalou jazdou navrchu pošetrím sily, budem vládať dole. Ale kdeže, v strede trate ma paradoxne zradili ruky. Nie nohy alebo predlaktia, odišli mi tricepsy. Od stredu trate som nedokázal ohýbať ruky (ako keď robíte kliky). Bol to naozaj problém, chcel som zabrať, ale nešlo to. Šiel som ako handra. Koniec pretekov mal tak trpkú príchuť.

Z kancelárie na EWS: Vyhodnotenie

„Podtrženo, sečteno": skončil som na 110. mieste. Keby napíšem nejakú výhovorku, napríklad že keby sa nestane to a to, mohol som byť v top 100, určite by ste sa mi nečudovali.

Začalo to snom, čírym presvedčením, že je niečo možné.

Ale o to nejde. Výsledný čas 43:31, strata na víťaza Jesseho Melameda 5:35. Prebojovanie sa do top 100 mi ušlo o 30 sekúnd. Hovoril som s Tomášom Tóthom, vravel, že na prvý štart slušné. Píše mi aj tréner Mišo Kolář, že super. Zatiaľ si to asi neuvedomujem, ale asi je to dobré. Na pretekoch som nepadol nijak zásadne, nemal som technický problém. Férovo som si to rozdal so svetovou špičkou. Toto je to, kam som momentálne schopný zájsť. Špičkový výkon v mojom podaní.

Je veľa vecí, o ktorých by som mohol napísať, že som ich mohol spraviť počas týchto pretekov lepšie. Uvedomme si, že celkový čas bol cez 43 minút. Pri takomto čase vám žiadne zásadné stratégie nepomôžu. Jediný spôsob, ako tento výkon zlepšiť, by bolo viac jazdiť takýto typ pretekov, prípadne viac počúvať Maťa Knapca. Ďakujem mu za všetky rady, neskutočne mi pomohol počas tréningov, ale aj počas samotných pretekov.

Je to tu, séria je na konci. Začalo to snom, čírym presvedčením, že je niečo možné. Na konci je dôstojné 110. miesto na svetovom pohári. Voči najlepšiemu jazdcovi na svete som pomalší o 8,6 %, teda cca 10 % (strata na víťaza/môj celkový čas). A to je definitívna odpoveď. Dal som do toho všetko a priblížil som sa presne o toľko. Celý tento proces si budem pamätať do konca života. Tento počin je snáď najhodnotnejšia vec, akú som v živote spravil. Amen.

Teraz by mala nasledovať kapitola o tom, ako ďakujem všetkým a za všetko. Sezóna 2022 však nabrala po mojej účasti na EWS veľmi zaujímavý smer. Na konci to bola najlepšia sezóna, aj výsledkovo, akú som kedy mal. Dosiahol som istý výsledok, ktorý si nesmierne cením. Preto sa tešte ešte na jednu, naozaj konečnú epizódu.