Hrebeň Levočských vrchov – šotolina okorenená krásnymi výhľadmi

Asi márne by sme na Slovensku hľadali hrebeň, ktorý je tak upravený, dobre zjazdný a pritom ponúka tak krásne výhľady. Vitajte v Levočských vrchoch.

Levočské vrchy boli ešte v roku 2009 miestom, kam sa „bežný smrteľník“ už takmer 60 rokov nedostal. Až zrušenie VO Javorina v roku 2010 odkrylo všetky poklady, ktoré sa tu skrývajú. Časť z nich nám už stihol opísať Glevo vo svojej sérii o vrcholoch tohto pohoria… No doteraz nikto nespracoval prejazd hrebeňom.

Odkedy som začal jazdiť v okolí Popradu, boli Levočské vrchy na programe dňa pomerne často. Od testovania bicyklov, cez pretekanie, až po klasické presuny k mojej babči – vždy som si skrátka nejakú cestičku našiel. Len ten hrebeň sa mi stále akosi vyhýbal…

Až raz nastal ten správny deň a ja som sa dokopal k tomu, aby som sa odviezol vlakom do Starej Ľubovne. V ten deň som hrebeň absolvoval s miernymi obmenami – poctivo som sledoval značku a v závere som sa dostal do solídnej žihľavy. Už vtedy mi však bolo jasné, že sa sem vrátim s kamerou a že to bude na jeseň.


A teraz zopár slov k trase. Hrebeň Levočských vrchov bude asi skôr neoficiálne označenie, nikde sa mi nepodarilo dopátrať k oficiálnemu začiatku a koncu hrebeňa. Ja by som za koncové body označil asi najskôr vrch Ihla a na druhej strane Krížový vrch. V zásade ale stačí po celý čas sledovať červené C.


Ako to na hrebeni vyzerá? Hoci bol vojenský obvod zrušený, Vojenské lesy danú oblasť stále obhospodarujú. A to po všetkých smeroch – netýka sa to len ťažby dreva (ktorá je tu asi masívnejšia, než by bolo pekné), ale aj údržby ciest. A tak na hrebeni Levočákov nájdete takmer po celej dĺžke upravenú šotolinu. Niekedy doslova až „diaľnicu“, kde by sa určite bez problémov obišli aj dve autá.


Ďalším plusom je naozaj široká spleť nielen šotolinových a asfaltových ciest, ale aj starých zvážnic. Ako spomínam vo videu, toto územie nie je zákonom chránené, a tak tu platí zákon o lesoch. V skratke – zvážnica je váš kamarát, hoci na vlastné riziko (najmä, čo sa ťažby týka).


Druhá vec, s ktorou treba počítať, je, že zvážnice už zďaleka nemusia byť v tak dokonalom stave ako značkovaná cyklotrasa. Dôkaz je aj na videu, keď sme sa zrazu brodili trávou takmer po ramená, pričom satelitné snímky sľubovali niečo iné. Chcel som tým povedať, že hrebeň sa dá prejsť ešte „poctivejšie“, teda nevynechávať menšie brdky, prihodiť Ihlu alebo Čiernu horu… Fantázii sa medze nekladú. My sme to však chceli ponechať v takomto, relatívne jednoduchom variante.


Ako som však spomenul, Levočáky sa navštíviť určite oplatí. Či už to budú vrcholy, chaty, zimný prebeh hrebeňom alebo letná jazdička, sklamaní nezostanete. A to predovšetkým vďaka tomu pomeru (ne)náročnosti trasy, prostredia a v neposlednom rade nádherných výhľadov na srdce Spiša…

Trasu nájdete v sekcii Výjazdy.