Stojí ten adrenalín vôbec za to?

Sezóna 2024. Sezóna, keď som konečne po rokoch mal dosiahnuť to, čo som v jazdení vždy chcel. Tak prečo to neklaplo?

Odkedy som začal jazdiť MTB, vždy ma bavil ten adrenalín a pocit, keď som dosiahol nejakú novú métu, keď som prekonal sám seba a svoj strach. Vzhliadal som ku gravity jazdcom a aj keď mi bolo jasné, že nikdy nedosiahnem ani len desatinu profi levelu, chcel som mať skill, aby ma na trati nič neprekvapilo a nemusel som prekážky obchádzať „chicken linami“.

horská cyklistika, mtb
Už prvýkrát v Kálnici som si dal za cieľ niekedy poskákať trať Big Vito. Kto nepozná, tak je to legendárna trať v Kálnici s veľkými skokmi. Od mojej prvej návštevy sa počas rokov trochu pomenila, ale cieľ ostal rovnaký. Hovoril som si, že ak toto niekedy zvládnem naskákať čisto, tak ma už žiadny skok neprekvapí.

Prvé roky, ako asi každý začínajúci biker, som strávil postupným posúvaním svojich limitov, zoznamovaním sa s rôznym typom terénu a zisťovaním, že v skutočnosti je všetko väčšie, strmšie a náročnejšie ako na YouTube. Považujem sa za rozvážneho človeka a nerobím veci štýlom „vyskúšam a uvidím“. Preto mi dlhšie trvalo, kým som sa na niektoré veci odhodlal, no zároveň sa mi aj vyhýbali vážnejšie zranenia.

mtb, horská cyklistika, jazdecmtb, horská cyklistika, jazdec

Najväčší zlom v jazdení nastal, keď som práve v Kálnici stretol partiu z okolia, kde bývam. V partii, do ktorej som sa dostal, boli všetci lepší skokani ako ja, no rozdiel nebol priveľký. Dokázal som väčšinu tratí pojazdiť spolu s nimi a na pár skokoch som pocítil silu „hecu“. To mi odomklo hlavu a začal som jazdiť väčšie veci, nielen v Kálnici. Partia dobre naladených ľudí vie spraviť s psychikou divy.

skupina horských cyklistovpár horských cyklistov

Samozrejme, nebolo všetko iba ružové, no stále sa mi väčšie zranenia vyhýbali a ostávalo to maximálne pri odreninách a zlomených komponentoch. Z každého pádu, z každého nedoskočeného skoku, krízovky či zničeného komponentu som sa poučil. Analyzoval som, prečo sa to stalo, čo som spravil zle a išiel som ďalej.

Medzi motorkármi sa hovorí: „Nie je otázka, či padneš, ale kedy sa to stane.“ A platí to na 100 % aj pri cyklistike. Mojou úlohou bolo pomaly sa zlepšovať, zbytočne neriskovať a používať hlavu. Myslel som si, že takýmto postupom sa vyhnem ťažkým zraneniam, používal som chrániče a všetko vyzeralo, že funguje.

bicykel po pádezranený cyklista

Pred dvoma rokmi sa mi narodil syn. To vo mne ešte viac prehĺbilo zmysel pre opatrnosť. Nie však natoľko, aby som s jazdením sekol. Tiež už nemladnem a aj keď 32 rokov nie je žiadny dôchodcovský vek, pociťoval som vnútorný tlak, ktorý mi hovoril: „Buď teraz, alebo nikdy“. Preto som začal sezónu 2024 s mindsetom, že tento rok Big Vito padne.

V blízkosti môjho bydliska je zopár miest, kde sa dá pekne naučiť skákať. Akonáhle boli po zime podmienky, povedal som si, že začnem trénovať, rozhýbavať sa a postupne sa pripravím na sezónu. Akonáhle sa otvorila Kálnica, hneď som tam bol.

Ešte do polovice júna som stihol štyri plné dni jazdenia, a keďže teraz tam postavili pekné veci pre progres, všetky som si postupne odškrtával. Naberal som skill a na všetko som išiel pekne postupne. Nikdy som sa na biku necítil lepšie, všetko išlo správnym smerom.

mtb, horská cyklistika, jazdecmtb, horská cyklistika, jazdec

Na jún sme naplánovali viacdňový výlet na Dolnú Moravu. Prvý deň rozjazďovačka, nádherné počasie, trate v najlepšom shape, skvelá partia a zábava. Proste bikerská idylka, život gombička.

Druhý deň sa niesol v podobnom duchu. Na skákavej červenej trati som si to užíval a aj keď nie všetko čisto, cítil som, že to pôjde a kým pôjdeme domov, tak trať pokorím.


Pri pohľade na to, ako niekto jazdil na biku, mi zostalo nevoľno.
Prvý skok pohodička, druhý lahodička. „Aha, malá vlnka, skočím si ju.“ Odrazil som sa a pocítil som, že niečo nie je v poriadku. Nasledovalo stuhnutie, všetko sa spomalilo a už som vedel, že toto nedopadne dobre. Prišla rana o zem a prvé, čo mi prišlo na myseľ, bolo: „Rýchlo sa odprac na bok, lebo na teba Juro skočí!“

Našťastie sa tak nestalo – všetci stihli ubrzdiť a pribehli ku mne. Pamätám si, ako som sedel za stromom, držal si prekrížené ruky a skučal od bolesti. Prišla klasická hláška: „Skús s tým pohýbať, či to je zlomené.“ Bez šance, hlava mi nedovolila ani sa pohnúť. Keď opadol prvotný šok, lanovka ma zviezla dolu, navštívil som horskú záchrannú službu a už tam ma nečakali dobré správy. Stále som si ale hovoril, že to nebude také zlé a že za mesiac jazdím znova.

Nasledoval prevoz do nemocnice, kde som sa snažil situáciu s doktorom odľahčiť vtipkovaním. RTG však ukázalo zlomeniny oboch zápästí s tým, že pravé bude potrebovať napraviť a následne operovať. Pri slove „napraviť“ som ozelenel a doslova ma orosilo, hoci som sedel v klimatizovanej miestnosti. Ten, komu už zlomeninu napravovali, vie, aké to je. Ak to nepoznáš, buď rád a dúfaj, že to ani nikdy poznať nebudeš.

zranený cyklistartg ruky po páde na bicykli

Keď som sa vracal z nemocnice s rukami v gypse, vôbec ma netrápilo, čo bude so mnou, ale to, ako oznámim manželke, že mám obe ruky nefunkčné. Vedel som, že toto som pohnojil a nastal zlomový bod v mojom jazdení. Keby som bol sám a bezdetný, asi by ma to až tak nezasiahlo, no teraz to bolo iné.

Nasledovalo vybavovanie operácie. Chirurg ma už pred zákrokom upozorňoval, že to vôbec nie je dobré a ruka je roztrieštená na veľa častí. S bicyklom sa môžem rozlúčiť. Operácia prebehla bez komplikácií, no prišla ďalšia správa. Doktorovi sa to nepodarilo poskladať tak, ako by si predstavoval a mám sa pripraviť na trvalé následky. Na aké, to mi nepovedal.

Ako som ležal v nemocnici a zotavoval sa, krátil som si chvíle filmami a sociálnymi sieťami. Zistil som však, že Instagram nemôžem ani otvoriť, lebo ho mám plný bikového obsahu a pri pohľade na to, ako niekto jazdil na biku, mi zostalo nevoľno. Jednoducho som sa na to nemohol pozerať.


Ako vždy, rozmýšľal som, čo sa vlastne stalo. Veď to nebola žiadna ťažká prekážka. Obyčajná dvojvlna, ktorú by ste prešli aj na kolobežke. Popravde, doteraz neviem, čo sa stalo. Ako to ale býva, na 99 % to musela byť nejaká jazdecká chyba. Čo ma ale straší, je, že neviem aká. Jednoducho neviem, čo som spravil zle, takže neviem, čo mám opraviť a tým pádom sa to môže zopakovať znova.


Odvtedy ubehlo už šesť mesiacov, počas ktorých sa venujem intenzívnej rehabilitácii. Napriek úsiliu je moja pohyblivosť stále obmedzená. Táto skúška ma prinútila zamyslieť sa nad tým, či rizikový šport, akým je horská cyklistika, naozaj stojí za to a kedy je možno čas zamerať sa na niečo iné. Nie je to však také ľahké.

Bike je pre mňa, ako aj pre mnohých iných, viac než len šport. Je to životný štýl, výzva, adrenalín a cesta, ako sa spojiť s prírodou. Každá zákruta, každý zjazd prináša pocit voľnosti a adrenalínu, ktorý sa nedá porovnať s ničím iným. Avšak práve tento adrenalín môže byť dvojsečným mečom.

So stúpajúcou náročnosťou tratí rastie aj riziko zranenia. A čo viac, táto riziková rovnica sa časom mení – vek, fyzický stav, schopnosti a psychika už nemusia dovoliť to, čo by sme chceli, alebo čo by sme boli schopní ešte pred pár rokmi.


Hlavnou otázkou bolo, prečo to vlastne robím – a stojí všetko to riziko za niekoľko minút adrenalínu? Keďže som sa musel na dlhý čas vzdať bicyklovania, objavil som aj iné formy oddychu a pohybu, ktoré mi dávajú radosť bez toľkých rizík. Niečo tomu ale chýba.

Všetky rizikové športy prinášajú nielen nebezpečenstvo, ale aj šancu prekonať samých seba, čo je pre mnohých jazdcov neoddeliteľnou súčasťou ich identity. Počas rehabilitácie som si uvedomil, že horská cyklistika ma naučila vytrvalosti a schopnosti prijať neúspechy ako súčasť procesu.

Po polroku som na križovatke. Môj vzťah k horskej cyklistike sa zmenil, ale nezmizol. Stále ma láka predstava jazdy po trailoch, no dnes viem, že na prvom mieste musí byť moje zdravie. Toto zranenie bolo pre mňa fackou, keď som si uvedomil, že človek môže robiť všetko pre to, aby sa ochránil, no nikdy nemôže mať pod kontrolou každý jeden aspekt. Je v tom aj kus šťastia. Každý z nás musí nájsť ten balans, kedy ho to ešte bude baviť a kedy to už nebude stáť za to riziko.


Som presvedčený, že horská cyklistika stojí za to a rehabilitácie sa vyplatili. Mám pred sebou ešte dlhú cestu, no už teraz sa dokážem povoziť s kamošmi na lokálnych ľahkých trailoch a každým týždňom sa to zlepšuje. A to aj na počudovanie doktora.

Je mi jasné, že Big Vito už nikdy nepokorím, no s tým som sa už zmieril. Aj keď mi bude chýbať ten pocit adrenalínu a prekonávania svojich limitov, teším sa na ďalšiu kapitolu jazdenia a chcem sa zamerať na zážitky s rodinou a s kamošmi.

kamaráti horskí cyklistipár cyklistov

No a čo som týmto mojím „výlevom“ vlastne chcel povedať? Asi len toľko, že treba si ísť za svojimi cieľmi, robiť veci s rozumom a aj keď nás v tom niečo zastaví, netreba to brať ako koniec sveta. Vždy sa dá nájsť alternatíva a spôsob, ako sa posunúť ďalej. Dôležité je hľadieť dopredu. Veď ako sa hovorí: „Nič sa neje také horúce, ako sa navarí.“
Zdroj fotografií: archív autora
report_problem Našiel si v texte chybu?
FeroT 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela
Komentáre
Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela
Podobné články
Od základu: Ako si (ne)znechutiť cyklistiku?
Cyklistika a aj šťastie, ktoré vám tento šport prináša, sa vie veľmi rýchlo obrátiť na utrpenie.
Od základu: Čo s vami spraví dlhšia pauza od bicykla?
Dlhá pauza od bicykla môže znamenať aj zhoršenie techniky. Ako to zmeniť?
Ešte nikdy ste neskúsili bikepark? Napravte to v tejto sezóne – 9 rád, ako na to
To, že bikeparky sú určené iba pre extrémistov a zjazdárov, už dávno neplatí.
keyboard_arrow_up