Dym som nechal za sebou, teraz naháňam kilometre

Devätnásť rokov som fajčil – no potom prišiel bicykel a všetko sa zmenilo. Prečítajte si, ako vyzerala moja prvá stovka v sedle.

Ako človek, ktorý fajčil každý deň od svojich 15 rokov, ti hovorím, že to ide aj bez cigariet – a ide to jednoducho. Stačí len nájsť správnu motiváciu.

Začínam si všímať, že ľudia po tridsiatke prežívajú akúsi krízu stredného veku a začínajú meniť svoje návyky. Táto „kríza“ zasiahla aj mňa a jedného dňa v roku 2023 som si povedal, že skúsim bicykel.

Začalo sa to nenápadne – krátkymi výletmi po okolí. No časom sa to ubralo iným smerom a z hobby sa stal životný štýl. Mal som chuť sa zlepšovať. Chcel som jazdiť do vyšších a dlhších kopcov. Chcel som chodiť ďalej a rýchlejšie. No uvedomil som si, že niektoré neduhy – ako fajčenie či prejedanie sa – mi v tom bránia. A tak som sa po 19 rokoch rozhodol, že prestanem fajčiť. Doslova zo dňa na deň. A idem sa naplno venovať cyklistike.

Zmeny som pocítil prakticky už pár dní po tom, čo som prestal. Znížila sa mi tepová frekvencia a zrazu som dokázal „udýchať“ kopce, s ktorými som mal predtým problém. Je vysoko pravdepodobné, že veľa z týchto pocitov bolo placebo, no to mi neubralo na entuziazme. Preto som si ako správny nedočkavec už 10 dní po tom, čo som prestal, naplánoval svoju prvú stovku v živote.

Keďže som rodený Popradčan, momentálne žijúci v Žiline, trasa mojej prvej „stovky“ bola jasná – z Popradu smer Martin. Zbalil som si teda malý batoh a presunul sa vlakom do Popradu, kde som na druhý deň započal svoju prvú vytrvalostnú výzvu.


Trasu som si vopred naplánoval tak, aby som mal väčšinu prevýšenia v prvej polovici, pretože som očakával, že tam budem mať najviac síl. Okrem toho som chcel mať aj možnosť kedykoľvek sadnúť na vlak do Vrútok, ak by som to nezvládol.

Táto taktika sa vyplatila – zvlášť keď si pozriete výškový profil trasy. Keďže tento výjazd bol hlavne skúškou vytrvalosti, o výškové metre mi až tak nešlo. Každopádne, čakalo ma dokopy 149 km a 847 m prevýšenia.

Tak a vyrážame…

Deň som začal sacharidovými raňajkami a kávou a okolo deviatej ráno som sa vydal na prvú časť cesty. Moja prvá zastávka bola v cyklopredajni v Poprade, pretože som si zabudol pumpu. Zvažoval som, či ju kúpiť alebo nie, ale pud sebazáchovy a irónia toho, že by som pravdepodobne dostal defekt, ak by som ju nemal, ma prinútili pumpu kúpiť.

Po krátkej zastávke som bol späť na ceste a kilometre začali pomaličky ubiehať. Vo Svite som zistil, že tam prebiehajú preteky Škoda Horal MTB Maratón, tak som sa zastavil pozrieť si stánky. Nechcel som sa však príliš zdržiavať, pretože ma čakala cesta do Tatranskej Štrby, ktorá je povestná silným vetrom.

Ach, ten vietor…

S malou dušičkou som dúfal, že mi bude fúkať do chrbta… Žiaľ, toto prianie sa mi nesplnilo, takže som asi 8-kilometrový úsek zo Svitu do Štrby dupal proti vetru s priemernou rýchlosťou 17 km/h. Skoro som tam dušu vypľul, tak som si dal krátku pauzu na miestnej pumpe, kde som si kúpil „energeťák“ a pokračoval som smer Važec.

Prefrčali okolo mňa ako na aute. Ego mi nedalo, rozhodol som sa ich dobehnúť… Nedobehol som.

Vo Važci som sa na polhodinu zastavil pozrieť deda, ktorého som už dlhší čas nevidel a pokračoval som do najťažšieho úseku cesty – cez Východnú a Hybe na Liptovský Hrádok. Čakali ma výživné 12- až 18-percentné krátke stúpania, ktoré sa so zvyšujúcou teplotou zdali byť ešte ťažšie, ako v skutočnosti boli. Na moje prekvapenie som ani na jednom kopci netlačil. Po tomto úseku som bol so sebou nadmieru spokojný, čo ma len utvrdilo v mojom presvedčení, že prestať s fajčením som mal už oveľa skôr.

Ešte dodám, že pred Hybe som dostal mierny záchvat úzkosti, keď ma navigácia viedla tak blízko diaľnice, že som si nebol úplne istý, či som trasu naplánoval dobre. Našťastie som diaľnicu len „lízol“ a pokračoval som ďalej.

Cesta „dole“ kopcom…

S veľkými kopcami za chrbtom som začal postupne pridávať na rýchlosti a cesta mi príjemne ubiehala. Ani som sa nenazdal a bol som v Liptovskom Mikuláši, cez ktorý som v rýchlosti prebehol. Tu pridám vtipný zážitok – medzi Hrádkom a Mikulášom ma obehol párik Poliakov. Prefrčali okolo mňa ako na aute. Ego mi nedalo, tak som sa rozhodol dobehnúť ich… Nedobehol som.


Pri plánovaní trasy som zvažoval, či pôjdem na Ružomberok „spodkom“ alebo „vrchom“, no nakoniec vyhrala cesta „vrchom“, pretože som ešte nikdy nešiel okolo Liptovskej Mary. Cesta okolo Mary ale nebola to, čo som si predstavoval – vodu som videl asi tak raz, keď som sa zastavil v Sielnickej zátoke, kde som sa na chvíľu posadil a oddýchol si.

Cez kopec do Ružomberka…

Za Liptovskou Marou ma čakal ešte jeden výživný kopec, kde som zažil ďalšiu vtipnú situáciu – na vrchole som stretol cyklistu idúceho z opačnej strany, ktorý mal jazyk na rámovej rúrke rovnako ako ja. Kývli sme si a ja som sa spustil dole kopcom na Bešeňovú.

Smerom na Kraľovany je cesta dosť jednotvárna – plná áut, ale zato s peknými výhľadmi. Zastavil som sa v motoreste pri Šútove, kde som si na chvíľu vyzul tretry, v ktorých mi doslova umierali nohy. Po krátkom oddychu som sa vydal na posledný úsek do Martina, kde už to bolo po cestách, ktoré dobre poznám. Posledné kilometre mi preto ubehli veľmi rýchlo.

Ako som teda dopadol?

Nedostal som žiadny defekt, nemal som žiadnu mechanickú poruchu (až na spadnutú reťaz) a moja staručká Merida to zvládla úplne bez problémov. Musím ale povedať, že mám ešte na čom pracovať – veľakrát som zabudol jesť a myslím, že som aj málo pil, čo mi veľmi nepomohlo, hlavne v ťažkých úsekoch.

A čo čas? Na moje prekvapenie celkom dobrý – podľa Stravy jazda trvala 6 hodín a 24 minút čistého času s priemernou rýchlosťou 23,3 km/h. Celkový čas aj s prestávkami bol necelých 9 hodín. S výsledkom som spokojný.


Tento rok sa chystám dať túto trasu znovu, tentokrát však pridám ten 1 km, aby to bolo rovných 150. Chcem si zlepšiť čas, priemerku, ale aj celkový zážitok.

Cieľom tohto výjazdu bolo okrem iného aj potvrdiť si, že prestať s fajčením bol dobrý nápad. Rozumiem, že skončiť s tým tak, ako som skončil ja, sa nemusí podariť každému. Ale správna motivácia je to najdôležitejšie, pretože v minulosti som neprestal ani po naliehaní od rodiny, ani kvôli peniazom či zdraviu – ale prestal som kvôli sebe. A urobil som tak až po tom, keď dôvod prečo prestať bol silnejší ako chuť na cigaretu.

Skončiť s fajčením však bol len začiatok. Tento rok sa chcem dostať do formy nielen fyzicky, ale aj psychicky a bicykel je niečo, čo ma motivuje pohnúť sa ďalej a túto krízu stredného veku preklopiť na pozitívnejšiu, zdravšiu, ale hlavne zábavnejšiu druhú polovicu môjho života. Takže ak vás článok zaujal, môžete sa tešiť na ďalšie.