Ako sa „peklo“ stalo pre mňa vášňou

Tento článok je o tom, ako sa presvedčenie, že už nikdy viac, môže niekedy predsa len zmeniť. Opäť som úspešne absolvoval bikepackingové preteky a zvýšil som si skóre nad vlastným telom na 2:0.

Aktívnejšie som začal bicyklovať v roku 2020 (covid mi zmenil pohľad na svet). História môjho bicyklovania a môj prvý úspech na bikepackingových pretekoch v roku 2023 je popísaný v tomto článku (odporúčam prečítať si ho vopred, aby ste lepšie pochopili obsah tohto textu). Absolvovanie bikepackingových pretekov West Carpathian Challenge v roku 2023 bolo pre mňa extrémnym „zážitkom“. Po pretekoch som sa pevne rozhodol, že už nikdy v živote sa neprihlásim na niečo podobné.

Ako som zmenil názor

Od organizátora pretekov Maťa zhodou okolností bývam len 5 km. Keď už bolo „finišérske“ tričko West Carpathian Challenge hotové, tak som sa poň zastavil osobne (samozrejme, že som prišiel na biku ). Maťovi som za 2 hodiny porozprával celý môj príbeh – aké dilemy som prežíval v súvislosti s vlastnou morálkou, a tiež som mu povedal, aké predsavzatie som si dal po príchode do cieľa.

Vtedy ma Maťo „zničil“ jednou vetou: „Neboj, to je normálne, to isté povie veľa pretekárov.“ V tej chvíli som s ním vôbec nesúhlasil, hovorím si, že to určite nebolo normálne, veď to bol pre mňa brutálny extrém. Ale ako býva dobrým zvykom, začal som nad danou vetou uvažovať. Prečo to vlastne povedal? A nemal aj náhodou tak trochu pravdu?

Ďalšieho chrobáka do hlavy mi dali kamaráti, ktorí ma začali podpichovať, že ak sa neprihlásim sám, tak ma prihlásia oni. Takže nakoniec som sa nechal zlomiť a prihlásil som sa na ďalší ročník bikepackingových pretekov West Carpathian Challenge 2024.

Príprava na preteky

Nakoľko som nezabudol na „zážitky“ z ročníka 2023, padlo zásadné rozhodnutie – musím podstatne zlepšiť prípravu.

Pred pretekmi som si stanovil 2 ciele: najazdiť aspoň 2000 km a zredukovať „môj bedrový pás“ aspoň o 10 kg. Samozrejme, ako to už býva, tak „plány zožrala koza“. Prvý cieľ (2000 km) som splnil, ale s tou redukciou to dopadlo zle. Výsledkom bolo, že pred štartom som mal opäť konfekčnú veľkosť 2XL.

Pred pretekmi som okrem iného zorganizoval 3 horské bikepackingové výlety s kamarátmi: Trenčín-Stupava (260 km), Dukla-Detva (380 km) a Púchov-Stupava (230 km). Ten posledný bol dokonca rodinný, trasu nás absolvovalo 18 jazdcov (9 dospelých + 9 juniorov) a ja ako organizátor a „starý biker“ som dopadol „ako malý chlapec“.

Počas cesty cez Myjavu som na jednoduchej štrkovej ceste preletel cez riadidlá a ukážkovo som sa vyváľal. Bolo tam trochu krvi, odniesla si to prilba, ľavá ruka a zlámal som aj navigáciu. Samozrejme, že mi to „zdvihlo“ morálku, nakoľko to bolo len 3 týždne pred pretekmi…


Ale ako sa vraví: všetko zlé je aj na niečo dobré. Kúpil som si novú prilbu a výrazne som obmenil obsah mojej úrazovej lekárničky v prípade, že by som opäť absolvoval podobný „kaskadérsky kúsok“.

Základné pravidlá bikepackingových pretekov

Oproti víkendovým výletom po horách či cyklomaratónom majú bikepackingové preteky trochu „drsnejšie“ pravidlá. Štart pretekov je pevne daný. Rovnako aj trasa - pretekár ju nesmie meniť, a navyše nie je vôbec zabezpečená ani značená. Okrem živelných pohrôm sa štartuje aj v zlom počasí – každý účastník by sa mal pripraviť na dážď, blato, zimu, nočnú jazdu, aj na extrémne horúčavy.

Okrem zázemia v checkpointoch si kompletne všetko rieši pretekár sám (strava, tekutiny, nocľah...). Zakázaná je akákoľvek pomoc rodiny a známych, pomoc môže pretekár prijať iba od náhodných okoloidúcich, alebo od iných účastníkov pretekov (samozrejme, že to neplatí v prípade život ohrozujúcich situácií).

Základnou filozofiou pretekov je zvládnuť trasu vlastnou silou a šikovnosťou bez cudzej pomoci. Na úspešné ukončenie pretekov je určite nutná dobrá fyzická kondícia, ale bez správneho nastavenia „hlavy“ to nie je možné. Preteky sú viacdňové a čas beží nonstop, čiže do celkového času sa započítava aj prípadný nocľah a všetky prestávky.

Ako je to na trati?

Presnú trasu (GPX súbor) obdržia pretekári 10 dní pred štartom, aby mali čas na prípravu. Navigáciu si každý pretekár zabezpečuje sám. Od organizátorov dostane každý pretekár tracker, aby ho bolo možné sledovať a zároveň aj kontrolovať. Osobnú batožinu si každý pretekár rieši sám, podmienkou je však mať minimálnu povinnú výbavu: termofóliu, náhradné svetlo, píšťalku, sprej na medvede...

Ako som sa pripravil ja?

Nakoľko som preteky absolvoval pred rokom, vedel som, že to pre mňa nebude prechádzka ružovou záhradou. Bolo mi jasné, že pravdepodobne pôjdem sám, pričom som vopred počítal aj s nočnou jazdou. Ísť osamote v lese vyžaduje trochu mentálneho tréningu, nakoľko je možné predpokladať stretnutie s nejakým „zvieratkom“. Ísť osamote v noci v lese je už trochu iná káva, ale dá sa to zvládnuť.

Zbaviť sa strachu a vyriešiť všetky problémy je najjednoduchšie bez cudzej pomoci. Treba si však uvedomiť, že ak sa biker ocitne v noci v lese sám a stratí morálku, čo nasleduje potom? Skúsi zavolať rodine a kamarátom – pravdepodobne príde na to, že je bez signálu, čo zvýši jeho stav depresie. Po úspešnom nájdení signálu musí obvolať viacerých, aby našiel niekoho, kto má priestor a čas na „záchranu“.

Nakoniec človek príde na to, že aj záchranná akcia môže trvať niekoľko hodín, takže nastáva totálna depresia. Záverom je, že najjednoduchšie je všetky depresívne stavy prekonať vlastnou silou a úspešne sa dopraviť do civilizácie.

V prípade potreby je možné počas pretekov odbočiť z trasy. Bohužiaľ, je ale nutné sa v rovnakom mieste vrátiť na trať. Z dôvodu eliminácie „zbytočných kilometrov“ je ideálne všetko riešiť na trase. Aby som eliminoval čas hľadaním nocľahu či nejakého obchodu, tak som si pred pretekmi pripravil presný zoznam, kde čo nájdem.


Na základe skúseností z roku 2023 som sa rozhodol, že aj keď budem mať nejakú batožinu navyše, tak za žiadnych okolností nesmiem skončiť kvôli technickým problémom. Duplicitne som si zobral nahradný mobil, náhradnú navigáciu, náhradné baterky do prehadzovačky... Výsledkom bolo, že moja „stávka na istotu“ predstavovala 1 kilogram batožiny navyše.

Po kompletnom zbalení sa som prišiel na to, že na štarte som mal oproti bežnému hobby bikerovi asi 20 kg navyše (započítal som môj „bedrový pás“, batožinu a 3 litre tekutín). V minulosti bol na MTBIKERi článok o tom, čo urobia plus 2 kilá navyše do kopca – ja za seba môžem povedať, čo urobí plus 20 kíl navyše do kopca – je to drina.

Preteky WCC 2024

V ostatnom ročníku boli na výber 3 trasy:

• WEST CARPATHIAN ULTRA CHALLENGE = 1000 km. Jazdci štartovali o deň skôr, urobili si 400 km okruh a pokračovali po našej trase až do Lozorna.
• WEST CARPATHIAN CHALLENGE = 600 km. Jakubovany – Lozorno.
• WEST CARPATHIAN CHALLENGE BASIC = 300 km. Jakubovany – Ekorezort Vendelín (kde bol jediný checkpoint).

Ja som sa prihlásil na 600 km trasu. Viac info o pretekoch nájdete tomto odkaze.

Kvízová otázka

Predtým, ako začneme, vám predstavím moju najkrajšiu fotku z pretekov. Otázka znie: viete, kde som danú fotku vyhotovil?

a) na konci osady Košariská
b) stúpanie smerom na kopec Úval
c) začiatok Štefánikovej cyklomagistrály v Malých Karpatoch

Odpoveď nájdete na konci článku.

Deň č. 0, pred štartom (Unikátna atmosféra)

Z domu som vlakom odcestoval do Liptovského Mikuláša. Z vlakovej stanice do kempu Jakubovany ma čakal 15-kilometrový cykloprológ. Zaregistroval som sa a začal som sa pripravovať na preteky.


Počas večera do kempu prišlo asi 90 % jazdcov. Sedelo sa pri ohni, jedol sa guláš, pilo sa pivo a viacerí jazdci popisovali svoje ciele ohľadom predpokladaného príjazdu do cieľa. Bola tam unikátna atmosféra. Už len stretnutie s týmito jazdcami vo mne vyvolalo neskutočne pozitívne emócie.

Deň č. 1, Jakubovany – Oravská Lesná (Kardiozóna č. 7)

Tri, dva, jedna, štart – o 8:30 opúšťame kemp Jakubovany, cez Kvačiansku dolinu sa dostávame vo Veľkého Borového, následne Malatiná, Chlebnice, Krivá až do Tvrdošína.


Tento ročník Maťo (organizátor) upravil výstup na Oravskú Maguru. Keď som si trasu porovnal s ročníkom 2023, tak som zostal nadšený, nakoľko dĺžka výstupu bola dlhšia a na základe toho som predpokladal, že sklon bude podstatne menší. Realita bola taká, že som sa opäť pekne pomýlil.

Aj keď trasa bola po lúke smerom cez Javorový vrch, tak to bola pre mňa poriadna stojka. Tu som zažil prvý krst ohňom, mal som problém vôbec vytlačiť moju „telesnú schránku“ a bike. Tep srdca som cítil aj v končekoch vlasov a z 5 kardiozón som bol minimálne v tej s číslom 7.

Asi v polovici zjazdu, v rýchlosti okolo 50 km/h, mi pred bike vybehol zajac.

Na útulni pod Magurkou nás čakal neskutočný správca, mal pre nás pripravený sud piva a občerstvenie. Vedel o nás od organizátorov a snažil sa urobiť všetko preto, aby sme si doplnili jedlo a pitie – takýchto ľudí by bolo vhodné „naklonovať“ a rozmiestniť po celom Slovensku.

Z Magurky sme pokračovali smerom na Námestovo, Lokcu, Zakamenné a Oravskú Lesnú. Tesne pred nástupom na zelenú turistickú trasu za obcou Lokca mi baterka v zadnej prehadzovačke povedala „goodbye“. Prekvapilo ma to, nakoľko som na nej prešiel „iba“ 80 km. Ale povedal som si, že mňa nedobehne – v ruksaku som predsa mal ďalšie 2 baterky a aj nabíjačku. Tak ako pred rokom, aj teraz som prvý deň ukončil v hoteli v Oravskej Lesnej. Dodatočne musím ešte raz pochváliť správcu, aj keď som prišiel po záverečnej, tak ma na izbe čakala pizza a pivo. Až po pretekoch som zistil, že v hoteli spalo túto noc ďalších 5 jazdcov.

Deň č. 2, Oravská Lesná – Horná Mariková (Mimozemšťania + zajac s marihuanou)

Druhý deň sa nezačal celkom príjemne – ráno bolo menej ako 10 °C a začínalo pršať. Od hotela sme pokračovali smerom na hrebeň k lanovke. Vtedy prišlo ďalšie prekvapenie. Baterka v prednom ovládači elektrickej prehadzovačky mi oznámila, že má menej ako 25 %. Hovorím si, že je to v pohode, veď mám náhradnú baterku. Problém nastal v tom, že ani po 10-tich minútach boja som nedokázal odmontovať kryt, tak som sa nakoniec rozhodol, že to snáď baterka do cieľa nejako vydrží.

Počas toho okolo mňa prešli dvaja „mimozemšťania“. Ako som písal vyššie, jazdci, ktorí išli WCUC (1000 km trať), začali o deň skôr, ale až po okruhu 400 km sa pripojili na našu trať. Takže mňa na 120 km dobehli dvaja pretekári, ktorí síce už išli 2 dni, ale prešli 520 km. To snáď ani nie je možné, ja s vyplazeným jazykom prejdem približne 120 km a oni v priemere 260 km za deň. A až v cieli, podľa záznamu z livetracku, som zistil, že to boli jazdci na druhom a treťom mieste. Víťaz tadiaľ prešiel ešte o hodinu skôr…

Počas jazdy z Oravskej Lesnej do Krásna nad Kysucou nám pršalo. Okrem goretexových ponožiek ma zachránili aj turistické návleky.


Tesne pred Semetešom (185 km) okolo mňa prešiel ďalší mimozemšťan – išiel ako na motorke. Na Semeteši sme sa spolu stretli a ten mimozemšťan bol Tomáš (na WCC 2023 sme išli dva dni spolu). Spýtal sa ma, či by som dnes náhodou nechcel prísť do checkpointu, veď to bolo už „len“ 74 km. Nakoľko to bolo pre mňa nemysliteľné, tak som mu zaželal veľa úspechov a rozlúčili sme sa.

Z Krásna nad Kysucou po Kasárne nás čakal najťažší úsek celej trasy WCC (aspoň podľa mňa). Bola to síce cyklotrasa, ale celý čas to bolo len hore-dole. Inak trasa zo Semeteša k Melocíkovi cez kopec Luby je jednoducho masaker. Podľa aktuálneho času u Melocíka mi bolo jasné, že dnes prídem maximálne do Hornej Marikovej (222 km) – rezervoval som si tam ubytovanie a večeru.


Na Kasárne som dorazil približne o 20:00, nalial som do seba liter vody, osadil som si svetlo na bike a pokračoval som po hrebeni smerom na Stratenec. Za kopcom Malý Javorník som konečne zliezol z hrebeňa a pokračoval zjazdom do Hornej Marikovej. Počas zjazdu už síce bola tma, ale môj Fenix BC30 fungoval dokonale.

Asi v polovici zjazdu, v rýchlosti okolo 50 km/h, mi pred bike vybehol zajac. Bežal predo mnou asi 150 m, pobehoval sem a tam, až napokon odskočil do kríkov. Nezaujatý pozorovateľ by povedal, že zajac si dal na večeru trochu marihuany. Počas tejto nočnej jazdy som stretol najviac zvierat: 2 srnky, 1 zajaca a 4 žaby.

V rezorte Horná Mariková ma čakal ďalší úžasný správca. Aj keď som prišiel po 22:00, čakala ma večera a pivo. Správca so mnou zostal do 23:30 a vôbec mu nevadilo, že som v celom rezorte sám.

Deň č. 3, Horná Mariková – Vršatecké Podhradie (8 minút za víťazom)

Tretí deň sa začal príjemným zjazdom po doline s následným presunom do Považskej Bystrice. Potom sme pokračovali cez Manínsku tiesňavu do Záskalia.

Na 250 kilometri, pri prejazde Manínskou tiesňavou, ma čakalo prvé vyhorenie – zrazu mi vyplo telo a nedokázal som ťahať na biku. Zostal som úplne v šoku. Dal som si 5-minútovú prestávku, natlačil som do seba iontový nápoj a energetický gél. Nejakým zázrakom sa telo nakoplo a pokračoval som ďalej.

Celkovo sa mi v tento deň nešlo úplne ideálne. Na obed som si nevšimol banner na checkpointe a keby ma usporiadatelia nezastavili, tak by som asi išiel ďalej. V cieli som zistil, že za víťazom trate WCC som zaostal len 8 minút. Jediný rozdiel bol v tom, že on došiel do cieľa a ja som bol asi v polovici, takže ma predbehol iba o niečo viac ako 300 km.

Bolia ma „chlpy na chrbte“ a aj tie časti tela, o ktorých som ani nevedel, že ich mám.

Zázemie a atmosféra v checkpointe bola neskutočná – v ponuke bol guláš, pivo alko aj nealko a tiež veľa iných dobrôt. Jeden chalanisko mi dokonca spravil rýchly servis biku. Celému organizačnému tímu dodatočne vyslovujem veľké poďakovanie. Radosť z umytého biku však netrvala dlho.

V Košeckom Podhradí (290 km) poriadne spŕchlo a opäť som musel nahodiť „protidažďové“ oblečenie. Pri zjazde do Ilavy (295 km) som navyše netrafil odbočku na trail – zistil som to až skoro na doline. Nezostávalo mi nič iné, ako sa pekne opäť vrátiť na kopec Sokol. Keď som už trail nakoniec našiel, tak prišlo ďalšie prekvapenie. Dážď z neho urobil „blatový zážitok“ – bol som šťastný, keď som konečne dorazil do Ilavy.


Výjazd na Vršatecké Podhradie bol po zelenej turistickej značke. Aj keď ide o oficiálnu cyklotrasu, tak asi veľa jazdcov nechodí smerom nahor. Jazdci na WCC to mali v tom prípade úplne jednoduché – trasa bola pevne daná, takže nikto neanalyzoval, či sa mu trasa páči alebo nie.

Na Vršatecké Podhradie som dorazil približne o 20:15, tak ako pred rokom som vypil 3 kofoly a doplnil 2 litre minerálky do fliaš. Samozrejme, že som bol rozhodnutý, že dnes (aj keď by som mal nočnú jazdu) pôjdem až do Trenčína. Bol som presvedčený, že mi zostáva „iba“ 24 km. Potom som si pozrel moje poznámky a keď som zistil, že to je až 32 km, tak som zmenil rozhodnutie a prespal som v hoteli na Vršateckom Podhradí.

Deň č. 4, Vršatecké Podhradie – Čachtice (Objavujem svoje telo)

Tento deň bol len „nevyhnutným presunom“ do ďalších kopcov. Dalo by sa povedať, že to bola „rovinatá“ etapa, nakoľko prevýšenie bolo „len“ 1200 m. Jediným prekvapením bol asi hodinový dážď medzi dedinami Mníchova Lehota a Selec.


Asi najkrajším úsekom bola trasa od Kozieho vrchu pri Trenčíne až po lesnú železničku do dediny Selec. Počas jazdy zo Selca do Beckova som si zaspomínal na minuloročnú nočnú jazdu. Pred príchodom do Čachtíc nám poľnohospodári pripravili vodnú slávobránu – keďže som sa na druhý deň nevyhádzal, asi tam nebolo veľa pesticídov.


Po večernej sprche začínam objavovať svoje telo – bolia ma „chlpy na chrbte“ a aj tie časti tela, o ktorých som ani nevedel, že ich mám.

Deň č. 5, Čachtice – Dobrá Voda (Slnko svieti, asi mám úpal)

Na rozcvičku nás čakal výjazd na Veľkú Javorinu (prevýšenie asi 1000 m). Aby sme to nemali také jednoduché, výjazd išiel cez Miškove salaše žltou turistickou trasou až na Holubyho chatu. Neskutočne ma potešilo, že chata bola otvorená (keď som došiel minulý ročník, tak bola zatvorená). Doplnil som maximum tekutín a vydal som sa na cestu cez Myjavu.

Ďalším unikátnym úsekom trasy bol zjazd z Veľkej Javoriny po červenej a modrej turistickej značke na Kobylí vŕšok (odporúčam každému nadšencovi MTB).


Trasa cez Myjavu síce viedla pomedzi civilizáciu, ale 55 km po trase nebola možnosť doplniť tekutiny. Počas dňa bolo krásne slnečno a teplo (ďaleko nad 30 °C) a až pod hradom Branč som si uvedomil, že mám pravdepodobne úpal – bolesť hlavy som prekonal pomocou Paralenu.

Úžasným úsekom boli aj lúky smerom od Jaseníkov do Brezovej pod Bradlom, cez Židovský vrch. Tu som stretol mladú mamičku so synom a psom. Pekne sme sa pozdravili a išiel som ďalej, lenže havino mal na to iný názor. Ihneď ma dobehol a začal mi počas jazdy oblizovať lýtko. Asi po 20 m prišlo klesanie a ja som psíkovi našťastie zdrhol.


V Brezovej pod Bradlom som doplnil tekutiny, vybavil som si ubytovanie na Dobrej Vode a pokračoval som cez mohylu Milana Rastislava Štefánika smerom do Malých Karpát.

Odpoveď na kvízovú otázku – fotka je na konci osady Košariská, je to začiatok stúpania smerom na kopec Úval, čo je vlastne začiatok Štefánikovej cyklomagistrály v Malých Karpatoch. Výsledok kvízu? Správne boli všetky 3 odpovede.

Tak ako pred rokom, aj teraz som tento deň ukončil v penzióne na Dobrej Vode. Dodatočne musím ešte raz pochváliť majiteľa – aj keď som prišiel po 22:00, tak ma na izbe čakala pizza a pivo.

Deň č. 6, Dobrá Voda – Lozorno (Vyhrávam už 2:0)

Jediným súperom na trati bolo moje telo, nad ktorým som v cieli vyhral.

Posledný deň viedla trasa cez Štefánikovu magistrálu v Malých Karpatoch. Túto trasu som už išiel 7-krát, takže navigácia mala pre mňa len informatívny charakter. Aj keď by si niekto pomyslel, že táto trasa je len „brnkačka“, tak by bol veľmi prekvapený. Na to, že tu nie sú žiadne horské sedlá, tak trasa mala niečo cez 2000 výškových metrov.

Jediným prekvapením bolo moje druhé vyhorenie počas pretekov na Amonovej lúke (550 km). Natlačil som do seba posledné zvyšky iontových nápojov a energetických gélov a nejako som sa posunul ďalej.


Večer o 20:42 úspešne prichádzam do cieľa v Lozorne a zvyšujem skóre nad vlastným telom na 2:0. Počas pretekov som zažil veľa situácií, keď som pociťoval kondičný či psychický diskomfort. Veľakrát som si povedal, prečo to vlastne robím, radšej som mohol ležať v posteli. Jedine správnym nastavením hlavy je možné všetky tieto nástrahy prekonať a tým pádom zvíťaziť nad vlastným telom.

Porovnanie ročníkov 2023 a 2024

Profil trate nebol celkom jednoduchý a aj približne 20 kilogramov navyše prispelo k tomu, že asi 100 km som tlačil bike. Takže v mojom prípade to bol skôr cyklo-turistický výkon. Trasa z roku 2024 bola asi odlišná od tej z roku 2023 asi o 20 percent. Pozitívom bolo, že sme vynechali zopár drobných kopčekov, takže v tomto ročníku sme ušetrili 1000 metrov stúpania. Napriek tomu si dovolím poznamenať, že trasa z ročníka 2024 bola zaujímavejšia.

Jazda s ruksakom vo dvojici

Väčšina jazdcov prišla do cieľa vo dvojici, v trojici, respektíve vo štvorici. Niektorí jazdci boli dohodnutí vopred, niektorí sa dali dokopy počas pretekov. Ak majú dvaja jazdci rovnaké tempo, tak pre oboch má význam ísť spolu (je to lepšie na psychiku a ľahšie sa riešia problémy). V mojom prípade som mal tak rýchle a zároveň tak pomalé tempo, že môj jediný parťák počas celej cesty bol ruksak.

Dopĺňam zoznam výhod a nevýhod pri jazde s ruksakom vo dvojici:

Výhody

• Ruksak nemá výhrady voči počasiu
• Ruksak nepotrebuje odpočinok
• Ruksaku nevadí jazda v noci
• Ruksak odnesie za mňa celú batožinu
• Ruksak ide za mnou celý čas a kryje mi chrbát

Nevýhody

• Ruksak sa nechá celý čas nosiť, absolútne sa mu vôbec nechce ísť „po vlastných“
• Ruksak nevie pomôcť pri oprave biku
• Ruksak za celý čas nepovie ani slovo

Základný zoznam mojej výbavy

Bike: Trek Procaliber 9.5, ale z pôvodného biku zostal len rám. Takmer všetky „rozumné“ komponenty sú z karbónu a čo sa týka prevodov, stavil som na elektriku.

Výbava a doplnky

• Ergon GP1-L BioKork ergonomické gripy
• ORTLIEB Handlebar-Pack taška na riadidlá, 15 l
• FORCE CLASH taška na rám, 1 l
• Ruksak 20 l
• Navigácia – Garmin Edge 1030 plus, Garmin Edge 1040 Solar (1030-tka bola ako záloha)
• Svetlo – Fenix BC30R
• Čelovka – Fenix HM51R Ruby V2.0

Výživa

• ISO drink NUTREND 12 ks
• Energetické gély GU ROCTANE 12 ks

Pohľad späť

Polohu pretekárov na trati bolo možné sledovať online. Dodatočne by som ešte raz chcel poďakovať rodine a kamarátom, ktorí ma sledovali a zároveň aj výrazne mentálne podporovali. Priebeh pretekov si môžete na tomto odkaze.


Asi si poviete, aký malo význam toto psychické a fyzické „týranie“ vlastného tela. Pre lepšie pochopenie duše bikepackera dopĺňam zoznam pozitívnych a negatívnych vecí takýchto pretekov:

Pozitíva

• Ide o extrémny cyklozážitok, jednoznačne vhodný pre MTB nadšencov
• Úžasná príroda: výjazdy, traily, výhľady...
• Prečistenie mysle, odpojenie sa od bežných problémov, užívanie si slobody pohybu, objavenie nových trás
• Priblíženie sa k vlastným limitom a objavenie vlastnej odolnosti voči diskomfortu

Negatíva

• Jazdec si minie asi týždeň dovolenky (samozrejme, že to závisí od rýchlosti jazdy )
• Po pretekoch je nutná regenerácia aspoň 2-3 dni
• Je vysoká pravdepodobnosť redukcie tukových zásob

Základným mottom pretekov je, že víťaz je každý, kto príde do cieľa. Počas pretekov ma väčšina jazdcov predbehla, ale to pre mňa vôbec nebolo dôležité. To, že som na trati bol o pár dní viac, neznamená, že som to mal ľahšie. Viac dní na trati znamenalo viac batožiny a tým pádom ťažší ruksak.

Jediným súperom na trati bolo moje telo, nad ktorým som v cieli vyhral.

Možno si niekto povie, že článok bol príliš dlhý, ale prezradím, že som popísal asi len 20 % zážitkov. Tých pozitívnych a negatívnych skúseností bolo podstatne viac, a preto jednoznačne odporúčam každému MTB nadšencovi absolvovať niečo podobné – nemusia to byť práve preteky, stačí aj bikepackingový výlet s kamarátmi. Možností na Slovensku je viac než dosť.