Zo Zvolena k moru za dva dni: ako mi po kúpe cesťáku preplo (2. časť)

Čo všetko sa môže pokaziť na ceste k moru? V mojom prípade takmer všetko. Vitaj pri dráme plnej defektov, horúčavy a jedného rozpadnutého vlaku.

Tento článok je pokračovaním prvej časti mojej reportáže o cyklistickej ceste k Jadranskému moru. V tej som opísal bleskový, dvojdňový presun zo Zvolena až na slnečné pobrežie Istrie. Ak ti úvod príbehu ušiel, pre kompletný zážitok odporúčam začať práve tam.

3. deň – Plážový veget

Počas druhého dňa som rátal s tým, že ráno si budem rovno volať pohrebnú službu. Cítim sa však prekvapivo dobre, tak namiesto čisto oddychového dňa sa pomaly presúvam po pobreží a uvažujem, či by som sa o rok neprihlásil na Race Through Slovakia.

Najťažšia úloha na dnes je tak či tak nájsť vhodné miesto na pláži. Tento úkon mi vždy zaberie ohromné množstvo času.

V auguste je všade veľmi veľa ľudí, ktorým sa rád vyhnem, navyše nájsť dva vhodne vzdialené stromy na priviazanie hamaku a s relatívne ľahkým prístupom k moru je dosť tvrdý oriešok. V samotnom mori napokon strávim menej času ako hľadaním vhodného miesta. „To muselo dát příšernou práci, přitom taková blbost, co?“


Približne v čase západu slnka sa vymocem z hamaku, zbalím si veci a vyrazím. O pár minút sa utvrdzujem v tom, že národným športom chorvátskych reťazcov je nechať otvorenú jedinú pokladňu v čase, keď všetci dovolenkári odídu z pláže či kempu a vyrazia nakúpiť pivo, víno a iné oblbováky. Zdržím sa preto asi 40 minút a až potme hľadám miesto na spanie.

Ani to nie je jednoduché. Všade sú drobné ostnaté kríky, pichľavá je tu aj tráva a na nízke stromčeky sa hamak nedá uviazať. Po dvoch hodinách motania nachádzam súce miesto v menšom lese uprostred viníc.

Počet prejdených kilometrov: 49 km
Aktivitu nájdeš na Strave.

4. deň – Tranzit vo vlastnej šťave

Cieľom štvrtého dňa je priblížiť sa k mestu Ičići neďaleko Rijeky, kde sa začína stúpanie na kopec Vojak, najvyšší vrchol pohoria Učka. Najskôr však opravujem defekt, ktorý som očividne dostal večer v nekonečnom chrastí.

Štartujem v ospalých dedinkách, ktoré tvoria dokonalý a mne veľmi príjemný kontrast k rušným mestám na pobreží. Pár miestnych nepozorovane posedáva v chládku na lavičkách pred svojimi kamennými domami, ale inak sa nedeje absolútne nič. Všade vládne dokonalé ticho, ktoré si nedovolí narušiť ani svišťanie vetra.

V diaľke bojujú hasiči s menším lesným požiarom a teplota opäť rýchlo stúpa. Dnes sa už nedá ochladiť ani v zjazde. Neviem sa zbaviť pocitu, že niekto mi do tváre fúka vzduch horúcim fénom. Také teplo som ešte nezažil.

Po pauze na obed stúpam k Labinu, odkiaľ už vidím vrch Vojak, hlavný vrchol celého výletu.


Cestu okolo uhoľnej elektrárne a prekladiska Plomin Luka až po Medveju považujem za jednu z najkrajších na celej Istrii. Ak tu nefúka bočný vietor, z výšky si priamo počas jazdy vychutnáte neskutočné výhľady na more a priľahlé ostrovy. V diaľke sa už ukazuje Rijeka.


Azda najkrajší výhľad na 270 stupňov je z balkóna reštaurácie hotela Flanona, ktorý je, žiaľ, tentoraz zatvorený. Podľa recenzií z posledných týždňov bol balkón prístupný, ale očividne sa tu niečo zmenilo.

V korune stromu pod balkónom oddychuje záhradná stolička a v zráze pod ňou aj zvyšok vybavenia reštaurácie, čo možno vysvetľuje, prečo sa majitelia rozhodli všetko zamknúť.

Žeby asfalt rozpálený na 60 stupňov začal topiť lepidlo alebo nálepky?

Pri odjazde šípim ďalší pomalý defekt, no v 40 stupňoch sa mi ho rozhodne nechce opravovať. Púšťam sa do zjazdu a každých pätnásť minút stojím, aby som zadné koleso dofúkal. V strmom teréne sa mi nechce hľadať miesto na spanie, navyše si potrebujem dobiť mobil, tak volím pohodlie kempu Medveja.

Na recepcii sa dozvedám, že ich systém hamak vôbec nepozná, takže platím len sám za seba. Cyklisti sem vraj zvyknú chodiť, ale vždy so stanom, ktorý kemp pekne skasíruje.

Platím necelých 14 eur a hľadám stromy pre hamak. Pred zotmením ešte stíham nechať na recepcii nabiť powerbanku, niečo odplávať v mori a nakúpiť. Defekt budem riešiť až ráno.


Počet prejdených kilometrov: 102 km
Aktivitu nájdeš na Strave.

5. deň – Vojak a boj s defektmi

Vstávam už o šiestej a v tichom kempe skúmam zadnú dušu. Chvíľu fúkam do duše, chvíľu na jablkové pité, ktoré chutí mravcom rovnako ako mne. Akoby zázrakom žiadny únik vzduchu nenachádzam. Čo narobím, zakladám zadné koleso a pokračujem v ceste.

O pár kilometrov cítim, že mi bike vzadu opäť začína plávať... Jasné, koleso sfukuje. V Lovrane zháňam obchod, kde by sa dala kúpiť nová duša, no v tunajších supermarketoch si môžem zadovážiť akurát tak päťlitrový kastról na slzy. Najbližší špecializovaný cykloobchod je až takmer v Rijeke.

Nič sa nedá robiť, na pláži opäť opravujem defekt. Ukázalo sa, že prefukuje okraj starej nálepky, na ktorej som bez problémov prešiel už viac ako 2500 kilometrov. Poslednú zostávajúcu nálepku rozkrajujem na dve polovice a plátam drobnú dierku.

Spoločnosť mi robí štvornohý pomocník, ktorý sa po príchode okamžite rozštekal. „To je tvoje miesto, všakže?“ vyčítal som z chorvátskych slov jeho pobavenej majiteľky, podľa ktorej som štvornoháčovi sedel na fleku.


Defekt je opravený. Lúčim sa s pomocníkom, ktorý očividne miluje more a zásluhou ktorého som už dosť mokrý — do vody, z vody, otriasť sa, do vody, z vody, otriasť sa — a konečne môžem začať 24-kilometrové stúpanie na vrch Vojak. Som naň veľmi zvedavý.

V úvode je niekoľko serpentín a rýchlo naberám nadmorskú výšku. Teším sa na nižšie teploty a výhľady. Po 40 minútach však zadné koleso opäť protestuje. Človek si už ani stúpanie nemôže vychutnať. Babo, raď!

Pri ceste nachádzam keramickú vaničku, obetujem jednu fľašu vody a vo vaničke hľadám únik vzduchu. Neverím. Teraz fučí druhá nálepka, táto je ešte staršia. Žeby asfalt rozpálený na 60 stupňov začal topiť lepidlo alebo nálepky?

Zbytočne to skúmať, opäť lepím, teraz už s poslednou polovicou nálepky, zakladám koleso, modlím sa, pokračujem. Na chvíľu. Už by aj stačilo. Teraz koleso nevydržalo ani 20 minút. Bezradne sedím na chodníku v dedinke Veprinac a uvažujem, čo ďalej...

Vzhľadom na časové možnosti môžem celkom vynechať výstup na Vojaka. Prvú alternatívu okamžite zamietam, veď stúpanie na tento kopec má byť skutočným aj obrazným vrcholom výletu, aj keby som mal ísť hore a dolu pešo. Spustiť sa sedem kilometrov k Rijeke do dediny Matulji, kde je najbližší špecializovaný cykloobchod, a tam kúpiť duše. Neznie to veľmi lákavo, keďže tých istých sedem kilometrov by som musel opäť vystúpať. Navyše večer musím stihnúť vlak.

Netušil som, že pravé ultra ma čaká až cestou domov a budem sa modliť, aby táto cesta tiež netrvala dva dni.

Pokúsiť sa to ešte nejako opraviť a pokračovať. Už som celkom bez nálepiek, takže oprava znamená nakydať na dušu toľko lepidla, koľko sa zmestí, obaliť to papierom, vysloviť čarovné zaklínadlo a zatancovať rituálny tanec. Azda sa mi podarí spomaliť sfukovanie a ak budem duši pravidelne dohovárať malou pumpou a nedostanem ozajstný defekt, možno to horko-ťažko zvládnem.

Ťažko je žiť ľahko, hovorím si a volím tretiu možnosť. Zastavovať každých pätnásť minút v maximálnej horúčave — GPS kolíše medzi 40 až 42 °C — je maximálne únavné. Pumpu po chvíli nesiem v zadnom vrecku dresu a každé ďalšie fúkanie kolesa čoraz viac pripomína pitstop F1 niekde v Katare. Aspoň som si nenavracal do prilby.

Popri tom dávam dobrý pozor na cestu, aby som neprešiel po skle či iných ostrých predmetoch. Keď sa v diaľke zjaví Vojak, sám seba sa pýtam: Milanko, bolo ti to treba? Otočiť sa však nehodlám.


Našťastie aj tu platí, že každých 100 výškových metrov teplota klesne o približne 0,6 °C. Keď sa vyštverám na vrchol vo výške 1400 metrov nad morom, je 25 stupňov a pofukuje príjemný vietor. V diaľke sa vznáša hustý opar.

Hodnotím, že výhľad by mohol byť aj krajší, ale v prvom rade som rád, že som sa dostal hore. S víťazoslávnym pocitom si odpovedám: Milanko, veru, bolo ti to treba.

Medzičasom som vymenil zadnú dušu za prednú a naopak, aby som sa nemusel aj miliónty prvýkrát babrať s reťazou a prehadzovačkou, keby som musel zas skladať plášť. Dušu na prednom kolese viem síce vizuálne lepšie kontrolovať, ale po náhlom sfúknutí v zjazde by som asi brzdil ksichtom, takže volím opatrné prejazdy.


Na moje prekvapenie smerom z Vojaka nemusím koleso vôbec hustiť, dokonca ani po zastávke na známom mieste vo Veprinaci, kde druhýkrát navštevujem obchod. Staršiu predavačku, ktorá mi ráno niečo vykladala po chorvátsky, nahradila profesionálna „scrollovačka“ TikToku.

Holohlavý u kaderníka

Pokračujem v zjazde a v Matulji sa na moment sám seba spytujem, či tu naozaj musím zastaviť a či novú dušu vôbec potrebujem. Odpovedá mi sám bicykel po krátkom zamyslení, teda po presne 30 sekundách. Koleso definitívne sfúklo asi 1,4 kilometra od cykloobchodu a mne je jasné, že resuscitácia nebude úspešná. Teraz si ďakujem, že som vymenil prednú dušu za zadnú, osemnásťkilový bicykel nemusím niesť, ale stačí ho tlačiť na zadnom kolese.

Pokus nájsť dušu v supermarkete Eurospin bol zúfalý a márny, priam kontraproduktívny. Uvedomujem si totiž, že Experience bike & ski & sup shop má otvorené už len do 16:00. Na prekonanie 1,4 km s nepojazdným bicyklom mám 14 minút. Cítim sa ako v akčnom filme s časovanou bombou, len s tým rozdielom, že tu nie je šťastný koniec vonkoncom zaručený.

V polovici tejto túry sa pri mne zastaví starší Chorvát a pýta sa, či idem do Experiencu. Ej, reku, snažím sa. Vraj mi zostáva necelý kilometer. Dokonca sa ponúkol, že bicykel bude chvíľu niesť namiesto mňa, no rýchly prepočet hovorí, že to nemáme šancu stihnúť, aj keby ho jeden niesol za predné a druhý za zadné koleso.

Vysvetľujem mu, že bicykel skrátka necháme opretý o rodinný dom vedľa cesty a ten zvyšok odbehnem à la Forrest Gump. Tento nápad sa mu vonkoncom nepáči. Prechádza na druhú stranu cesty smerom k odstavenej motorke. Hovorím si, výborne! Vari je jeho? Nenasadol však na motorku, holohlavý pánko vošiel do kaderníctva, pred ktorým motorka stála. Trochu mi vŕta hlavou, ako mi to pomôže? Viac mi vŕta hlavou, ako to pomôže jemu?

Sekundy bežia. Po celej večnosti sa dvere otvárajú a môj nový známy mi máva, aby som tam prišiel aj s bicyklom. Môžem ho vraj nechať dnu a potom sa poň vrátiť.

Výborne, ďakujem, som vám nadosmrti dlžníkom, pol kráľovstva vám a princeznú k tomu, ale už musím, mám asi štyri minúty na odbehnutie 500 metrov do šesťpercentného stúpania. Cestou sa snažím ešte dovolať na číslo obchodu, no nik nedvíha.

Chcel by som sa vyhovoriť na tretry, stúpanie, horúčavu, ale raz darmo, cyklistická a bežecká kondička sú dve rozdielne veci. S vyplazeným jazykom dobehnem do obchodu o 15:59. Veľmi mi odľahne, keď vo vnútri zbadám predavača aj so zákazníkom.

Kupujem rovno dve duše a spokojne sa vraciam ku kaderníckemu salónu. Cestou ma potľapkáva po pleci chorvátsky kamoš, ktorý mal cestu tým istým smerom. Pred holičstvom vymením dušu a zostáva mi jediné; stihnúť vlak z Divače (60 km), ktorý vyráža o 19:40 (o 3 hod. a 20 min.). Konečne bez defektu a problémov prichádzam do cieľa.

Keď retro, tak poriadne

Prísť zo Zvolena k moru za dva dni bolo fajn. Vtedy som ešte netušil, že to pravé ultra ma čaká až cestou domov a budem sa modliť, aby táto cesta tiež netrvala dva dni. Lístok na priamy vlak z Koperu do Budapešti som si kúpil vopred online, no na druhý deň po kúpe som zistil, že medzi Koperom a Divačou je výluka a pôjde sa autobusmi.

Píšem maďarským železniciam, či je to skutočne tak a či ma do autobusu nepustia s bicyklom. Áno, je to tak, a nie, nepustia. Vraj sa mám do Divače dopraviť inak a odložiť si doklady, železnica mi ich preplatí. Fíha, viete si niečo také predstaviť na Slovensku?

Výlet sa mi však nechcelo komplikovať, a preto idem na bicykli rovno do Divače. Na stanicu prichádzam s 30-minútovým predstihom. Stíham ešte vylúpiť obchod, nech vo vlaku nenechám obličku a teším sa, že si budem môcť nabiť mobil.

Nikde však nevidím ani autobusy, ani odstavený vlak, ktorý by nás tu mal logicky čakať. Nás myslím mňa, zvyšok osadenstva stanice nasadol na vlak opačným smerom. Bola to akási predzvesť toho, čo malo prísť.

Keď sa slovenské rýchliky premenovali na rôzne exotické názvy ako Horalky či Fixinela, tiež sme nečakali, že počas jazdy budú sprievodcovia rozdávať keksy alebo že v každom vozni budú čisté záchody. Meno „Retró Isztria“ som preto automaticky ignoroval asi tak, ako na internetoch ignorujeme reklamné bannery.

Každý drobný problém, ktorý vyriešiš, je novým bodom na mape spomienok.

Na tvári sa mi zjaví prekvapený výraz, keď s deväťminútovým meškaním prichádza stará rachotina s ešte staršími „retró“ vozňami, ktoré istotne pamätajú černobyľskú haváriu a niektoré z nich hádam aj Pražskú jar. Sprievodca ma vháňa dnu s rozpaženými rukami ako skúsený ovčiarsky pes. Asi si už zvykol, že ľudia majú tendenciu utekať pri pohľade na tento kus histórie.

Keď sa ho pýtam, či náhodou namiesto stroja času nemal ísť autobus, odpovie, že expresu sa výluka netýka. Nemá zmysel na tento chaos nejako reagovať, hlavné je, že sa už vezieme. Lístok odo mňa nepýta. V konečnom dôsledku by som mu ho s vybitým mobilom ani nemal ako ukázať.

V kupé už cestujú dve staršie Maďarky, jedna vie aspoň trochu po anglicky. Po piatich minútach sa asi zhodneme na tom, že asi hľadám zástrčku a asi by som si chcel nabiť mobil. Krúti hlavou, no spoločne predsa len ešte raz preskúmame toto archeologické nálezisko.

Maďarský sprievodca takisto veľavravne krúti hlavou, ideme predsa v štýle retró. Ani do zástrčiek v uličke by sa vraj neodvážil pripojiť elektroniku. Koitus s týmito zástrčkami vraj prežijú len prehistorické vysávače, ktoré skladali ruky hrdinov socialistickej práce.


Po zhodnotení, ktorá z troch powerbaniek vyzerá najzúboženejšie, riskujem život jednej z nich a asi 30 spolucestujúcich. Opatrne zapájam kábel. Dobrá správa: Nič nevybuchlo. Menej dobrá správa: Asi len preto, že v zástrčke nie je prúd.

Leziem na svoje lôžko a čas si krátim vyjedaním toho, čo som stihol ukoristiť v obchode. Aspoň pár mAh tlačím do mobilu a powerbaniek na toaletách stanice v Postojnej, kde už majú prúd a kde má vlak po započítaní meškania 40-minútovú prestávku.

Počet prejdených kilometrov: 109 km
Aktivitu nájdeš na Strave.

6. deň – Retró Isztria

Pre hrozné teplo máme po celý čas otvorené okná, no vozeň sa ani po troch hodinách celkom nevychladil. Počas jazdy si však treba aspoň trochu prikryť nohy a keď stojíme, v polobdelom stave ich zas odkryť.

Jedna zastávka pocitovo trvá oveľa, oveľa dlhšie ako ostatné. Ráno mi aspoň trochu anglicky hovoriaca Maďarka vysvetľuje, že to nebolo len zdanie a meškáme tri hodiny.


Hoci spolucestujúce mali pôvodne namierené až do Budapešti, nakoniec vystupujú na stanici Balatonfüred. Radšej sa budú slniť na pláži, ako umierať vo vlaku.

Ani nevedia, ako dobre spravili. Retró vlak zvládol prejsť asi 800 metrov. Opäť stojíme. Po niekoľkých minútach počuť maďarský hlas zo stanice. Keď dohovorí, z okolitých kupé sa ozve hurónsky smiech. Len u mňa je zmätené ticho, zábavný anglický ekvivalent totiž chýba.

Dozvedám sa, že retró rušeň sa pokazil a teraz čakáme na druhý, ktorý nás potiahne späť do stanice. Ani to sa nedarí a vlak zastavuje uprostred priecestia. Autá sa po piatich minútach tohto statického divadla otáčajú, chodci to tiež vzdávajú.

Rušňovodič obchádza vlak, skúmavo hľadí na techniku a neustále niečo šomre. Uvažujem, či by nebolo lepšie vyskočiť a pokračovať na bicykli. Napokon sa mu podarí spojazdniť tento historický skvost a ocitáme sa späť na perónoch. Cesta zo stanice Balatonfüred do stanice Balatonfüred trvala asi hodinu. Toto je ozaj stroj času.

Po ďalších 20 minútach nás sprievodca vyháňa von: To je koniec, tak to pochop. Tento vlak už nikam nepôjde. Môžeme vraj naskočiť na iný, pokračovať v ceste a na stanici žiadať o vrátenie polovice cestovného.


Prestupujeme tak na druhý vlak, ktorý je plný na prasknutie a ktorý takisto nemá zástrčky. Z viac ako dvojhodinovej cesty sa nenudím len posledných 20 minút, keďže som si všimol ďalší defekt. S povzdychom nahadzujem novú dušu aj na zadné koleso.

Pôvodný plán zamieriť v Budapešti do mekáča a dobiť si tam mobil stroskotal, keďže vlak nás vysadil na stanici Delí a nie Keleti pályaudvar, ktorej okolie som dopredu študoval na mapách (a prichádzame s meškaním 330 minút, v strednej Európe zažijete časový posun aj bez zakúpenej letenky).

Volím preto všeobecný severozápadný smer (dúfam, že) k Štúrovu a cez Budapešť sa rútim celkom naslepo. Hľadám aspoň nejakú reštauráciu, kde sa najem a naštartujem elektroniku.

Keď mi začína byť jasné, že centrum som už dávno prešiel a žiadne nákupné stredisko ani nič podobné nenájdem, objavujem Studio Pizza Napoli. Na moje prekvapenie som čírou náhodou našiel azda najlepšiu neapolskú pizzériu široko-ďaleko a po hodine so spokojným bruchom mierim späť na Slovensko.

Po pozitívnych skúsenostiach zo Slovinska a Chorvátska sa vraciam do reality, keď chlapík na slovenských značkách ukazuje, že priestorová orientácia a odhad vzdialenosti je niekedy problém. Po príchode do Štúrova pokračujem už známou trasou a takmer po tme. Pre meškanie vlaku prichádzam do cieľa o 23:05. Šesťhodinové meškanie je šesťhodinové meškanie…

Počet prejdených kilometrov: 132 km
Aktivitu nájdeš na Strave.

Päťdňový výlet trval dva týždne, aspoň v mojej hlave

Aj ma mrzí, že vlani som na žiadnej viacdňovke nebol, najazdil som najviac pár stoviek kilometrov a opäť ma naštartoval až cesťák.

Dlhé cyklotripy totiž predlžujú život bez ohľadu na vybavenie. Na jednej strane ťa dostanú do formy, ale najmä pocitovo spomalia čas. Každý nový zážitok vytvorí v hlave nový záchytný bod a deň sa zrazu neskladá len z rannej kávy, práce a večerného scrollu.

Pohyb naprieč krajinou patrí k najlepším strojom času. V jeden deň zažijete chlad a ticho rána, horúčavu poludnia, vietor na hrebeni aj slanú vôňu vzduchu pri mori. Každý horizont je malý reštart, dodá vám nové podnety, ukáže ďalší obzor a ponúkne iné možnosti.

Defekt, protivietor, hľadanie stromov na uviazanie hamaky v neznámom kraji či šesťhodinové meškanie vlaku ťa vytrhne z bežného režimu autopilota a núti ťa žiť v prítomnosti. Každý drobný problém, ktorý vyriešiš, je novým bodom na mape spomienok.

Napokon aj deťom plynie čas pomalšie ako dospelým. Každý deň totiž zažijú a naučia sa niečo nové, čím sa môžeme inšpirovať aj my. Hoci od nedeľného štartu uplynulo len päť dní, už v retró vlaku mám vďaka týmto drobným zážitkom pocit, akoby som bol na cestách aspoň dva týždne.

Keď si nabudúce budem chcieť aspoň mentálne predĺžiť dovolenku, namiesto siedmich dní ležania na pláži opäť vyrazím na bike do neznáma. A možno si pri tom posuniem nejaký ďalší limit.