Ján Halik – tie najväčšie víťazstvá nie sú na pretekoch

Tie najťažšie súboje a najväčšie víťazstvá prináša samotný život. O tom môže Jano rozprávať, pretože sa v júli doslova druhýkrát narodil a čakal ho návrat do sedla v podstate od nuly.

S Janom sme spoločne vytvorili už množstvo obsahu, rovnako ste neraz od neho mohli čítať výborné články, ako sa hovorí, od srdca – navyše podporené skvelými výkonmi. Ale tento rok nastalo akési ticho.

Naším spoločným cieľom bola príprava na 200 km Salzkammergut Trophy, no presne 2 týždne predtým som sa dozvedel správu, ktorú človek jednoducho nechce počuť. Ale Cháron mal zrejme plnú loď, a tak poslal Jana naspať ku nám. Možno to zaváňa čiernym humorom, ale viem veľmi dobre, o kom píšem a že ľútosť sem jednoducho nepatrí.

Krátkodobý výpadok pamäte je super na krokovanie – veľa sa nachodíš.

Jano je človek, ktorý všetky veci v živote berie z tej lepšej stránky a svoju nehodu ako cennú skúsenosť. A, veru, keď som ho prvýkrát videl v auguste - doslova nový človek. Tradične vysmiaty, srdečný, ale s netradične plnými lícami a akosi viac nad vecou. Smiali sme sa, že ako po dobrej a dlhej dovolenke all inclusive.

A myslím, že by bola škoda sa o to nepodeliť. Ako som už jemne načrtol, zabudnite na sťažovanie sa alebo ukazovanie prstom. Jano opäť jazdí každé ráno pred prácou takmer bez ohľadu na počasie, len trochu pomalšie ako predtým. Prišiel som za ním pod Tatry a pokúsime sa trochu tej energie preniesť aj ku vám.

Nižšie nájdete najskôr písaný rozhovor, ktorý je akousi jemnou modifikáciou článku od Jančiho, a pod je ním video. V ňom sa pozrieme viac na to, aké to je pre skúseného a výkonnostne zameraného cyklistu začínať v podstate úplne od nuly – a nebude chýbať ani „gravelovačka“ popod Tatry v typickom jesennom počasí. No s tou energiou, o ktorej píšem, nemal šancu ani studený vietor či dážď pri 5 stupňoch, čo nám robil spoločnosť v zjazde zo Štrbského plesa.


Janči, tak aké je to najväčšie víťazstvo?
Pred 1. 7. 2025 som nad touto otázkou, ktorú som občas dostával, rozmýšľal. Rôzne preteky, ktoré som absolvoval a úspešne dokončil. Majstráky Európy? Sveta? Slovenska? Transalp? Veru rozmýšľal som, kde som sa najviac „natrápil“ a kde som najlepšie obstál. Nič z toho.

„Ahoj Zuzka, nezľakni sa. Jana vezú do nemocnice, je v umelom spánku a možno má zlomenú stehennú kosť.“ To je telefonát, ktorý určite nikto nechce dostať o svojom blízkom – či už ráno o siedmej ako Zuzka, alebo hocikedy. Moja Zuzka ho dostala od nášho kamoša Radka a v podobnom duchu sa asi niesli hovory k ostatným mojim blízkym. Ja si na to nepamätám a nepamätám si ani prvé dni strávené v nemocnici, z dôvodu, že moja krátkodobá pamäť „dostala nútené voľno“.

Čo sa stalo ráno 1. 7. 2025?
Viem, že som išiel cestou do práce na biku cez Hrebienok ako zvyčajne. Obliekol som si pláštenku, aby ma „neprefúklo“, a pustil som sa po X-tý krát dole cestou z Hrebienka. Ešte som si povedal, že sa nemusím ponáhľať do práce, lebo čas mám dobrý a v pohode stíham aj časť Sliezskeho domu.

Idem si dole a už len vidím auto predo mnou a... ďalšia spomienka je až po troch dňoch – na pána doktora z traumy, ktorý sa ma pýta, či ho poznám. Moja odpoveď bola okamžitá: „Jasné, ty si Marek Š.“ A opäť – krátkodobá pamäť odchádza na „dovolenku“.

Nepamätám si nič zo začiatku júla 2025. Nepamätám si, ako pri mne sedela Zuzka na ARO a čakala na výsledky z CT, ako ma po dvoch dňoch preniesli z ARO na traumu, ako ma prišla pozrieť moja dcéra Rebeka a dokonca si ani nepamätám, ako ma pustili po štyroch dňoch z nemocnice.


Takže si nepamätáš vôbec nič z nemocnice. Ale vraj si bol vtipný.
Neviem, či to bolo „medikamentami, ktoré som dostal“, alebo mojou prirodzenou povahou. Asi tie „tabletky“, lebo ja vtipný až tak nie som.

Kamoši sa smejú, že konečne viem, ako sa cítili oni, keď jazdili so mnou v časoch mojej formy.

Jeden zo svetlých momentov bol, keď ma prišiel pozrieť pán doktor v spoločnosti mojej Zuzky a pýta sa ma: „Ako sa máte?“ Vraj som sa na neho pozrel a z voleja šplechol: „Na …uja.“ A obratom som sa pozrel na Zuzku a radšej ani nejdem napísať, čo som jej povedal. Nebolo to nič vulgárne, ale smejeme sa na tom dodnes. Kto chce vedieť viac, napíšem do súkromnej správy.

Aké si mal nakoniec zranenia?
Do nemocnice ma doviezli v umelom spánku a intubovaného s podozrením na zlomenú stehennú kosť. Ako malý zázrak sa po čelnej zrážke a dlhom lete vzduchom ukázal môj stav po CT vyšetrení. Jedno zlomené rebro, pomliaždené srdce a pľúca, vraj trochu vykĺbené ľavé rameno a obe zápästia. Ale zrejme ma dobre „nadopovali“.

K tomu ešte ťažký otras mozgu, ktorý si nepamätám, ale keďže pamäť nefungovala, tak asi bol. A vraj som „vyrigal“ všetko, čo sa do mňa dostalo po prebratí – čo je asi dobrá indikácia otrasu mozgu.

Chcel by si niekomu poďakovať?
Som vďačný, že som bol v popradskej nemocnici v opatere fundovaného a šikovného personálu, a nie „splnomocnencov“. Zároveň chcem poďakovať rýchlej záchrannej službe Starý Smokovec, ktorí boli do 6 minút na mieste nehody pod Hrebienkom a dopravili ma obratom do Popradu. Vraj nebyť takejto rýchlej opatery, nemuselo to dopadnúť vôbec dobre.

No a nedá mi nepoďakovať mojej prilbe. Nebudem tajiť aká to bola – Giro Helios. Som vďačný, že som ju mal na hlave. Ona to síce „nedala“, ale ja som to dal len s otrasom mozgu. Nechcem ani domýšľať, čo by bolo bez prilby.

Pre pochybovačov – neriskoval som, išiel som pomalšie než zvyčajne a snažím sa vždy predvídať. Mám cez 300 000 km na biku bez kolízie s autom, no v to kritické ráno mi nepomohlo predvídanie, ale prilba. Nebudem nikoho presviedčať, avšak pre mňa je prilba základ. Je to faktor, ktorý vieme ovplyvniť a ktorý rozhoduje o budúcnosti. Vďaka prilbe som tu, môžem pracovať a z mojej nehody je „len“ spomienka.


Čomu ťa táto skúsenosť naučila a čo si vezmeš do života?
Moja nehoda ma naučila, že následky najhoršie znášajú blízki. Oni to prežívajú, očakávajú, trpia a čakajú, čo bude. Mne to bolo „jedno“ – lebo ja som si nič nepamätal a mne po prebratí vlastne „nič nebolo“.

Stále si myslím, že som dieťa šťasteny. Pán farár a špičkový cyklista Jožko Švercel ma asi trochu „pošpliechal“ svätenou vodou, keď bol u mňa na návšteve. Môj anjel strážny má nadčasy, lebo som mal šťastie aj v tom, že som pri zrážke letel do trávy a nie na asfalt. To by som asi „nerozchodil“ takto ľahko. Ostáva mi byť vďačný, že som tu, v celkom dobrom stave a pri plnom vedomí.


Ty si duchom športovec s veľkou výkonnosťou, takže aký bol návrat?
No... Krátkodobý výpadok pamäte je super na krokovanie – veľa sa nachodíš. Kamoši sa smejú, že konečne viem, ako sa cítili oni, keď jazdili so mnou v časoch mojej formy. Oj, normálne mám teraz výčitky. Ale berú na mňa ohľad a vždy počkajú.

Nechcem, aby ho brali, chcem sa vrátiť do života, a to dokážem len prácou na sebe. Ale na bike som sa vrátil a idem starý režim: do práce a z práce na biku. Teraz pomalšie, ale cez zimu to dobehnem. Ak nie, nič sa nedeje.


A čo ciele do budúcna?
Nechcem si dávať veľké záväzné ciele – život sa zmení v sekunde. Ale nejaký cieľ človek musí mať. Ten športový ešte musím prebrať s tebou, či dáme opäť niečo také, ako bol Transalp. Budúci rok mám päťdesiatku a viem, že život sa má užívať, nie prežívať.

Nevieme, ako dlho tu budeme, tak chcem čas venovať rodine a veciam, ktoré ma napĺňajú. Aj preto by som rád poradil a motivoval ľudí vekom mne blízkych, ako sa posúvať v „cykloživote“. Som šťastný, že som tu, že som OK a môžem tráviť čas s tými, s ktorými chcem.

PS: K nehode sa nevyjadrujem, lebo je stále vo vyšetrovaní na polícii a neprináleží mi robiť unáhlené závery.


Náš rozhovor (samozrejme bez jazdenia) si môžete vypočuť aj ako podcast.