Reportáž: Cyklomaratón Topoľčianky – úspešný záver seriálu Slovak XCM Tour 2017

V sobotu, 9.9.2017, dali účastníci pohára Slovak XCM Tour záverečnú bodku za prestížnou cyklomaratónskou sériou MTB. Zároveň boli preteky aj 10. kolom Slovenského pohára XCM.

Záverečné podujatie série sa uskutočnilo v pekných terénoch Tríbečského pohoria. O jeho realizáciu sa vzorovo pričinil Športový klub Topoľčianky. Pretekári mali na výber trate o dĺžke 75, 43 a 23 kilometrov. Okrem súťaže v jednotlivých kategóriách jednotlivcov, si na dvadsaťtrojke mohli sily pomerať aj dvojice v zložení dospelý a dieťa do 15 rokov. Takmer ideálne počasie a vybavenie zázemia akcie prilákalo 470 borcov a pričinilo sa o príjemné užitie si cyklošportovej soboty. Celkom v slušnej účasti a vo vysokej kvalite zavítali aj naši južní susedia.

Plnokrvníkov na dostihovke nahradili bikeri

Hoci som sa tešil na novo pripravenú trasu sedemdesiatpäťky, pre nedávne zdravotné problémy radšej volím len štyridsaťtrojku. Po rannom príchode do dostihového areálu v Topoľčiankach, ma s milým úsmevom a hlavne bez čakania zaregistrujú fešné hostesky. Tváre usporiadateľov sú však strnulé. Vidieť na nich, že ešte rýchlo rekapitulujú, či všetko dobre zabezpečili. Vlaňajšiu premiéru v organizovaní cyklomaratónov zvládli na výbornú, viď report Cyklomaratón Topoľčianky 2016 – úspešná premiéra pod Inovcom. O hodinku je štart dlhej, idem sa prichystať, aby som ho videl ako divák a následne pred tým mojím stihol ešte trochu roztočiť nohy. Pred tribúnu dostihovky sa zoradili prví bikeri a veru neviem, či ich štartovná nervozita nie je ešte väčšia ako u plnokrvníkov. Uvoľňuje ju až výstrel z pištole a miesto dupotu koní sa v Topoľčiankach rozvrzotajú reťaze na prevodníkoch.

Krvopotné stojky, prach a útok sršňov

O 10.30 hod. vyrážam v peletóne „nadržaných“ bikerov. Kto si nestihol zaujať svoju pozíciu v štartovnom poli už na dostihovej dráhe, snaží sa o ňu ešte na krátkom asfaltovom úseku. Robím tak i ja, lebo viem, že zakrátko zbehneme singlom na chodníčky v zámockom parku. Úvodné tempo čelných pretekárov som však neudržal. Začali ma páliť stehná a preto zvoľním, aby som to hneď v úvode neprepálil. Následkom toho musím párkrát aj postáť v preplnených singláčoch. Následne chcem čas dohnať v prvej stojke predieraním sa pomedzi tých, ktorým nestačili sily a biky už len tlačia. Darmo kričím: „Stopu, stopu!“ V závere stúpania sa už nedokážem prebíjať ďalej. Zostupujem a poslušne dotláčam kopec už aj ja. Keď nás následne lesný chodníček „vypľul“ na asfaltku, roztočil som pedále a snažil sa ešte dotiahnuť za úvodných jazdcov.

Tí však v tomto úseku mali náskok, že ich nebolo vidieť ani na rovnom, dvesto-metrovom úseku. Po vbehnutí na zvážnicu vedúcu až pod hrad Hrušov, spočiatku mierne stúpanie začalo podľa výkonnosti „utriasať“ jednotlivé skupinky. Záverečná stojka zrejme už definitívne utriedila pretekárov. Táto bola zároveň aj horskou prémiou „Kráľ Hrušova“. Na hradnom vrchu nás neodkláňajú vľavo, ako bolo plánované, ale púšťajú rovno ďalej. Vravím si, fajn. Na krkolomnom zjazde za zrúcaninou som si vlani „ustlal“ rovno medzi dva obrovské kamene. Tento úsek mi preto robil už vopred starosti. Až dodatočne, keď došli do cieľa bikeri z dlhej trate, som sa dozvedel, že pri prejazde týmto miestom ich húfne napádali sršne. Kamarát mi aj ukazoval poriadnu opuchlinu medzi vlasmi. Údajne niektorí schytali aj viacero bodnutí.


Po opustení hradného kopca nás privítalo zopár singlov, zvážnica, prejazdy lúkami. Nad Skýcovom sme mali možnosť občerstviť sa. Ešte nejaké dva kilometríky stúpania a konečne prichádza aj prvý dlhší zjazd. Klesanie po lesnej ceste má však taký suchý podklad, že predo mnou idúci pretekári dvíhajú kúdole prachu. Nemôžem sa k ním priblížiť. Nemám okuliare a napoly idem naslepo. Rezanie v očiach končí až na asfaltke v doline. Po prebrodení potoka, trasa opäť stúpa. Po vytrápení sa na Borisko, zliezame opäť do doliny. Tento „zlez“ je kľučkovanie medzi kríkmi. Žiadna vyjazdená stopa, podklad tráva, len priesek medzi krovinami. Pre mňa veľmi zaujímavé a netradičné spestrenie. Ďalej nasledovalo nezáživné stúpanie na Jedľové Kostoľany. Uľahčoval ho však silný vietor, a preto sme tam už “nevykapávali“ ako na vlaňajšom „vraždiacom“ slnku. Po doplnení tekutín a energie na kopci, nasledoval krátky lúčny zjazd a „brutál“ výstup na vyvýšeninu s dvojkrížom. Zmobilizoval som posledné sily do výšľapu, aby ma hore necvakol fotograf vedľa biku ako minulý rok. A on tam teraz nebol. No, čo už. Nejazdíme pre efektnú fotografiu, ale pre niečo iné. Spravidla za každou stojkou nasleduje voľnejšia jazda. Tak to bolo aj nad obcou Hostie. Klesajúca zvážnica umožňovala pomerne slušnú rýchlosť. Na jej udržanie bolo však potrebné častejšie zatlačiť do pedálov. Odbočka z cesty do nového singlu bola málo výrazná. Zastal som a špekuloval nad nie ideálnym značením.


Rozbitý strmý svah sa javil ako neschodný smer. Videl som však na strome fáborku a vybral k nej, i keď vo mne vírili obavy, že trasa tadiaľ nejde. Po vyteperení bicykla o niekoľko metrov strmo nahor, sa však objavil označený singláčik. „Je to OK“, kričím na ďalších váhavcov a títo ma nasledujú. Zhora však vidím, že niektorí rozbehnutí bikeri si to po zvážnici trielia rovno ďalej. Je to u nich prehliadnutie málo presvedčivého značenia, alebo je to z ich strany úmysel skrátiť, resp. urýchliť zostup do doliny? Po čerstvo spravenom chodníčku zarezanom do svahu sme nasledovali pomerne pomaly a opatrne. Bol uzučký a zavše zavadil ľavý pedál o svah. Presun jazdnej stopy bicykla vpravo bol pomerne riskantný. Šírka singláčika umožňovala odstup od svahu len pár centimetrov. Jeho nespevnený okraj ma zradil. Odrhol sa podo mnou a s bicyklom som prepadol nadol. Pri ďalšej jazde bolo v lese vidieť, že na nesúrodosť podkladu doplatili aj iní. Túto, nie ideálnu, ale ojedinelú časť zavŕšil prejazd okolo amfiteátra.


Regulovčík tu na mňa niečo kričí, ale významu jeho slov nerozumiem. Zmiernim však rýchlosť a čakám, aká záludnosť sa objaví. A je to tu! Zrazu mi pred kolesom chýba podklad. Ten je až hlboko pod ním. Kto neskoro zareagoval na túto, zákerne ukrytú terénnu vlnu, pocítil na vlastnom tele silu zemskej príťažlivosti. Ďalší prejazd trate však potešil snáď všetkých bikerov. Výšľap od horárne v doline bol síce pomerne „výživný“, ale následne zjazd v „hravých“ singloch dal ihneď zabudnúť na trápenie sa pri výstupe. „Šanteniu“ medzi stromami dal koniec až asfalt v obci Hostie. Netrval dlho a pustili sme sa do mierneho stúpania končiaceho na náhornej plošine. Či som skúšal ísť po slabo vyjazdenej stope alebo priamo po tráve, bolo to jedno. Podklad drncal s bicyklom tak silno, že som mal obavy, že postrácam z neho skrutky a zo zubov plomby. A aby tejto nepohody nebolo málo, pridal sa aj silný predobočný vietor. Vyciciaval z bikerov v záverečných kilometroch posledné kvapky energie. Toto trápenie prerušila až odbočka do lesa a krátka motanica medzi stromami. Na konci trate nás čakalo ešte malé osvieženie pri prechode cez brod a potom už len záverečný finiš na dostihovej dráhe. Víťazom na dlhej trati sa už tradične stal Peter Szalay s časom 3:27:04 a zo žien to bola Zuzana Palúchová s časom 4:45:08. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze, zo série Slovak XCM Tour zase na tomto odkaze a kompletnú fotogalériu zase na tomto odkaze.

Hneď sa tešíš na repete

Takmer ideálne zázemie pretekov v dostihovom areáli poskytlo pretekárom kompletný servis pre ich telo, žalúdok a bicykle. Ak mám hodnotiť trať, páčila sa mi jej rôznorodá vyváženosť. Snáď preto si aj každý na nej našiel úsek, ktorý si mohol vychutnať a zároveň aj časť, s ktorou sa musel popasovať. Cyklomaratón Topoľčianky sa po svojom druhom ročníku začína dostávať do povedomia pretekárov ako akcia, po ktorej skončení sa hneď tešíš na budúcoročné repete.