directions_bikeSymfónia Dokonalej Jazdy

Úvod: Oneskorený Štart, Nečakaná Odmena

Hodiny tikali svoje neúprosné tempo, keď som konečne vyrazil. Neskoro, príliš neskoro, šepkal čas. Ale osud mal iné plány – pripravil mi jeden z tých dní, ktoré si zapamätáte navždy.

Prvá Časť: Harmónia Cesty

Teplota bola ako objatie starej priateľky – nie príliš horúco, nie príliš chladno. Žiadny pot stekajúci do očí, žiadne zimomriavky prebehujúce po chrbte. Goldilocks by povedala: "Akurát!"

Cesta bola takmer prázdna, akoby niekto vyhlásil súkromnú jazdu len pre mňa. Vodiči – až na troch čiernych baranov – prechádzali s úctou a
rešpektom, akoby cyklista bol vzácny druh hodný ochrany.

Druhá Časť: Memento Mori pri Nimnici

Železničný most medzi Milochovom a Nimnicou. Tie zábradlia... Ležali tam zdemolované, sploštené ako papierové makety. Ako keby ich niekto
prežehlil obrovskou žehličkou osudu.

V hlave mi prebehli zábery z tej strašnej havárie Ferrari – tá istá brutalita ocele, ktorá sa pokrčí ako papier pred silou nárazu. Zimomriavky – tentokrát nie z chladu – mi prebehli po chrbte. Smrť tu zanechala svoju vizitku, aj keď verím, že to tentokrát skončilo len varovaním.

Tretia Časť: Létajúci Stopári

Rojnica múch si vybrala môj dres a bundu priviazanú na riadidlách za svoj piknikový stôl. Alebo skôr – za svoj medzinárodný autobus. Chceli prejsť hranicu zadarmo, tie malé čierne bodky dobrodružstva. Smial som sa ich drzosti.

Štvrtá Časť: Český Sen a Chaos

Za hranicou ma privítala cyklostezka vinúca sa lesom ako had rajom. Listy začínali svoju jesennú symfóniu farieb – ešte nie naplno, ale o
týždeň-dva by to bol obraz hodný Monetových štetcov.

Valašské Klobouky však priniesli chaos. Cyklostezka sa zrazu rozpadla na kúsky ako rozbitá skladačka. Hlavná cesta, park, znovu cyklostezka lákajúca ma späť ako sirénin spev. Dal som jej druhú šancu. O kilometer ďalej sa rozpustila do ničoty, akoby nikdy neexistovala. Zradná kráska.

Piata Časť: Pokušenie Kohútky

Hory ma volali. Kohútka šepkala: "Poď, ešte máš čas, ešte kúsok..." Ale hodiny – tie neúprosné strážcovia reality – zakričali svoje veto. Lazy pod Makytou to bude, skratka domov.

Očakával som trest – rozbitú cestu, výmole, súboj s gravitáciou. Namiesto toho ma privítal panenský asfalt, hladký ako maslo, ako čierny zamat pod kolesami. Osud mi dal darček za to, že som poslúchol čas.

Finále: Tanec so Slnkom

Slnko maľovalo nebo odtieňmi oranžovej a červenej, posledný výdych dňa. Túžil som vyšliapať na ten krátky úsek, dostať sa na hranu nad Bielou vodou, kde by bol výhľad ako z orlieho hniezda. Tam by západ slnka bol symfóniou, nie len piesňou.

Ale čas bol neúprosný dirigent. "Koniec," povedal a ja som poslúchol.

Epilóg: Dokonalosť v Nedokonalosti

Nebol som tam, kde som chcel byť na západe slnka. Nevidel som Kohútku. Nezačal som skôr.

A predsa... bola to jazda snov. Jedna z tých, ktoré si telo pamätá v každom svale, ktoré duša uloží do trezoru najkrajších spomienok.

České lesy ma volajú späť. Kohútka stále čaká. A ja sa vrátim.

Pretože niektoré cesty nekončia, keď zložíte bicykel. Pokračujú v snoch a plánoch. A to sú tie najkrajšie.