directions_bikeNos verzus realita

Ešte pred Považskou som myslel, že skočím niekde smerom na Púchov, že som tam dávno nebol. Pekná, známa, predvídateľná cesta.

Lenže na križovatke prišiel ten klasický moment, keď sa nos rozhodne hovoriť za teba. Tichý šepot do ucha: "Choď na Žilinu. Ten vietor ti dá krídla, budeš lietať aj bez RedBullu."

A nos je presviedčač. Nos vie, čo robí. Nos predáva sny lepšie než ktorýkoľvek marketér.

Tak som zatočil. Plný viery. Plný očakávania toho letu, ktorý mi nos prisľúbil.

A vesmír sa zasmial.

Lebo väčšinu času mi protivietor namiesto krídel dodal parádny tréning. :D Tá jemná, milá lekcia o tom, že keď si nos myslí, že vie, ako fúka vietor, tak sa občas ten vietor rozhodne, že má dnes náladu na žartík. "Letieť? Aha, letieť. No skús, kamarát. Skús."

A nad hlavou — Mordor. Tie čierne, mohutné, hrozivé oblaky, ktoré sa rozpínali nad krajinou ako keby ich Sauron sám naťahoval cez celý kraj. Čakal som kedy sa to spustí. Hrozby zaznievali. Búrky sa črtali.

Ale nakoniec? Nakoniec sa Mordor rozhodol, že dnes len pózuje. Veľká show, žiadna apokalypsa. :)

A ja som sa vrátil domov s úsmevom — nohami trénovanými, nosom poučeným, srdcom spokojným. Lebo niekedy najlepšie jazdy nie sú tie, ktoré idú podľa plánu, ale tie, kde ti vesmír dá ochutnávku zo všetkého — vetra, mrakov, prekvapenia a toho tichého ticha, keď zistíš, že hrozby boli len divadlo.

Ďalší zápis do kroniky. :)