Piešťany - Inovec: Do Kolečka Dokola

V pochmúrny štvrtok, ako predpovedali rosničky, bolo už od rána vidieť na Považskom Inovci, ako sa voda sype azda za každým rohom. Avšak neoblomná túžba po dobrodružstve na kolesách nás ťahala von, smer Inovec, najvyšší kopec pohoria, ktoré sa od pradávna rozprestiera vôkol haditého Váhu. 4x video

Budíček o 6 ráno, plánovaný odchod o 7… Samozrejme vychádzame ešte len o 8. Po ceste, posledná zastávka v potravinách na raňajky a zopár müsli tyčiniek na dopĺňanie energie, veď cesta na Inovec je dostatočne dlhá a dokáže energiu z bikera vysať sťa by Dyson

Roztáčame kolesá, odfukujeme pri výstupe na Červenú vežu. Veľmi tradičný štartovací bod na prevažnú väčšinu výjazdov. Na počiatku dobrodružstva Považským Inovcom, stretáme ľudí, ktorí si to práve fičia do práce. Takto skoro sme azda ešte ani raz netočili hore do hory. Veľmi zvláštne a zároveň šťastlivé.


Riadny záhrev motora sa začal už kúsok za Červenou vežou. Hor sa na Havran. Takto ráno, bufet ešte zatvorený, ani kofáčika nám nemal kto načapovať. Nič to. S Fibom kúšeme do camelbakov čo nám zuby stačia, nasávame vodu, že by aj slony závideli. Putujeme ďalej a ďalej. Cez hory, cez doly, ale najmä naprieč lesom, šijeme si to smer Krahulčie vrchy. Kto vyhrá ? My alebo ostrý, kľukatý kopec s uzučkým singletrackom a kopou kamenia? Psychicky sa pripravujem na výšľap, tesne pred začiatkom vypijem posledných pár dúškov tekutiny a začínam krútiť a krútiť nohami. Azda dva dni dozadu som Krahule porazil, teraz je ich čas na odvetu. Kopec nesklamal. V druhej tretine som pedálom škrábol o stenu uzučkej cestičky a musel som zastaviť. Trošku som si pohrešil, tešil som sa na druhý výstup bez zastavenia, avšak tentokrát kopec zvíťazil, 1:1. Na vrchol som prišiel za okamih, Fibo hneď zamnou. Dopočul som sa, že mal tiež malé technické problémy a tak sa Krahulčie vrchy mohli opäť pýšiť dvojitým triumfom nad bikermi z Piešťan.


Meandrovitá cestička pokračuje vpred a my na nej razíme kilometer za kilometrom. Prefrčíme Jelenie Jamy, v obzore máme obľúbený Majer so studňou. Neodoláme, musíme sa zastaviť, načerpať železitej vody. Už zopár rokov nevieme, či je železitá z hornín alebo z dekompozície komponentov v studni. Pravdivo, stále sme obaja tu a žiadne veverice zo stromov navôkol nepadajú. Zatiaľ. Pumpujeme vodu do camelbakov a kde tu Fibo zočí hovienko na jeho ráme. Všakovako sa ho snaží zotrieť lopúchmi, no také hovienko od lesných zvieratiek je pevné a nie a nie zísť dole. Napokon si to odniesla rukavica. Zostala trošičku obšpinená. Ideme radšej ďalej. Pridávame na 50kmh dole kopcom, snažíme sa utiecť nepríjemnému zápachu. Šinieme si to okolo horárne, cez červené blato, sťa by diviaky, cez Veselé Vršky smer Bezovec. Napájame sa na asfaltovú cestu.


Biky kvília pod vysokým krútiacim momentom prichádzaj?cim zpod našich nôh. Radíme ďalší výkonnostný stupeň. Lyžiarska zjazdovka 600-stovka na nás cerila zuby z diaľky, no Fibo vyceril jeho tesáky a somnou v závese sme zjazdovku vzápätí zdolali. Oddych na odbočke do lesa bol však nevyhnutný. Plnými dúškami sme vychutnávali krásne pohľady na hory a mestá v diaľave. Opojení krásou prírody a s čerstvými silami sa spúšťame do zjazdu po červenej. Príjemná zmena po dlhom únavnom stúpaní. Bombujeme dole hlinistou cestou, udržiavame rovnováhu, ktorú sa kamienky a haluze všemocne snažia naštrbiť. Žiaľ, zjazdík netrval dlho, Piešťany sú 156 m.n.m a Inovec 1024 m.n.m. Naša trasa tak má stúpavo horskú tendenciu. Veď kto by šiel dole kopcom, keď môže ísť hore. Ha ha ha .


V tom sa pred nami vynorila naša najväčšia a odveká výzva. Výstup na vrch Panská Javorina. S Fibom snívame o pokorení celého vrchu na jeden krát, bez prestávok, či zastavení. Podraďujem na jedna:dva, snažím sa naladiť optimálnu dýchaciu frekvenciu. V tom pozriem pred seba, vidím, že Fibo kráča povedľa biku. “Hej lenivec, nemáš náhodou šľapať v sedle?” kričím bez zaváhania. Vzápätí otváram aj oči a vidím, ako beťári lesníci, po každý rok, tak aj teraz, pripravili prekvapenie v podobe spílených stromov. Čo viac, bikeri sa pred nami snažili spraviť cestičku okolo, no prefíkanci lesníckí, priam neuveriteľne, preistotu zahádzali haluzami i túto obkluku. Preskakujeme prekážky, prenášame biky a opäť nastáva maximálna koncentrácia na jazdu. V kombinácii s veľmi šmykľavým a obtiažnym terénom tepy nastúpali astronomickou rýchlosťou. Prvé prešmyky na haluziach a kameňoch nedávajú na seba dlho čakať, Musím dať nohu dole z pedálu, preklz zastavil moje ťaženie. “Do veverice aj s takouto situáciou, bodaj by to tu diviak preryl,” zahrešil som. Nápodobne skončil aj Fibo. Nič to, nasadám do sedla a za Fibovho ručania a neopísateľných pazvukov bojujem s kopcom. Tentokrát víťazím. Dostávam sa do sedla Panskej Javoriny. Tu sme si povedali, že priamo na Inovec by to bolo priam ľahučké.


Odbočili sme na smer vrchol Panská Javorina. Počas výstupu ručíme obaja sťa by jelene v ruji, plašíme divé lienky a húsenice, nech vedia, že sú na ceste veľké zvery. Fotíme navôkol ako čínski turisti, tasíme telefóny, kameru a opäť telefóny. Po dokumentárnej prestávke je čas na odchod. Pod výhľadňou sme sa dobre napumpovali, para nám musí vydržať až na Inovec. Fičíme dole zjazdíkom, po vrstevnicovej lesnej cestičke, hore svahom, čas od času aj tlačíme. Stále máme kus cesty pred nami a tak sa obaja povzbudzujeme imitovaním všakovakých zvierat po ceste do kopcov. Pridáva to konskú silu. Jeden by neveril, počas tak suchého dňa, stretli sme celé tri veličizné kaluže blata a vody. Každú jednu som trafil, nenormálne neštastie, samé sa mi pod kolesá hádzali. Priam sa vymrštili na mňa. Dávajte si pozor, takéto lesné mláky sú veľmi zákerné a zradné! Nie raz sa v nich medveď Maco vykúpal.


Prichádzame na vrch Palúch, 1009m.n.m; už cítime, že sme blízko nášho cieľa. Kolesá sa točia dokolečka dokola a pred nami je posledný víťazný výjazd na vrchol Inovca, 1042m.n.m. Krása, a sme tu. Zopár fotiek a okamžite sa hrnieme dole tak dlho očakávaným zjazdom. Začiatkom širšou, listnatou cestou, potom užšou. Fibo skoro hádže kabelu predomnou ale jeho enormnou cyklistickou zdatnosťou ustál na biku. Svištím dole, po naklonenej ceste, vyberám zákruty šmykom, uhýbam sa stromom a kameňom. Vychádzam na lyžiarsku zjazdovku a roztáčam najťažší prevod, akoby to bol ten najľahší. 62.9km/h, maximálna rýchlosť, aj veveričky sa radšej schovali do brlôžtekov. Na konci lesného tunela vidím len svetlo. V okamihu sa ocitám pred Chatou Inovec. Potešený, vyčerpaný očakávam Fiba. Za okamih natešený prisviští, sadáme na lavičky a stretáme kamaráta, chatára a bikera Vlada. Po roku sme sa tu opäť zvítali. Vlado nám v okamihu načapoval veľké pivká. S úžasným jelením gulášikom padli vhod. Ako prídavok sme si dali ešte po jednom svetlom, mega klobásu a nanuk. Sily boli za dve hodinky dočerpané. Pohrávali sme sa s myšlienkou ísť naspäť do Piešťan cez hory a napokon sme si povedali, že je to výzva, ktorej sa nedá odolať. Vlado mi požičal čelovku, predpokladali sme príchod po tme a bez svetla by to mohlo byť dosť na vevericu.


O piatej sa vydávame na spiatočnú cestu. Dobrák Vlado nám poradil skratku, vyhli sme sa vrchu Inovec ,čo rozhodne pomohlo získať pár minút v prospech cesty po svetle. Skratka viedla okolo Inoveckého vrcholu, po starej rozbitej asfaltke, a horárskych cestách na sedlo Palúch. Kilometre priam neuveriteľne utekali zpod kolies, obtiažne výšľapy sa premenili na zjazdy a my sme si plnými dúškami mohli užívať adrenalínovú odmenu. Bez zaváhania som pedáloval dole každým zjazdom, skúšal prechádzať zákutia a zákruty čím rýchlejšie sa dalo. Navôkol sa rozprestierala pozoruhodná príroda. Ťažko vytočená Panská Javorina nás potešila zjazdom o akom som doposial len sníval. Technický, so skalkami, kameňmi, s kľukatými cestičkami, vlnil som sa ako úžovka. Príchod na Bezovec sa konal ešte za svetla.


Pokračujeme ďalej cez Veselé Vršky. Zhodli sme sa, že sú obtiažne na bike či jedným, či druhým smerom. Nieto ale času na oddych, ešte stále máme dlhú trasu pred sebou. Prechádzame okolo Majeru, Jeleních Jám až na vrchol Krahúl. Tam už tma ako v rohu, Čelovky svietili na plný výkon. Spúšťame sa dole Krahulmi. Adrenalín priam sršal spod bikov, v plnej rýchlosti čelovky vydávali dostatok svetla maximálne na spozorovanie obrysov lesných ciest. Pumpujeme čo to dá, hore-dole kopčekmi pred Havranom. Na sklonku úplnej tmy, približne o 8 večer sme zazreli posledné lúče svetla na čistinke pri hríbe, na rázcestí s cestou z Havranu na Striebornicu. Vyčerpaní, no zároveň štastní, že sme prišli až sem sme razili svoj návrat po starej známej cestičke. Za okamih sme križovali cestu prvej triedy a prechádzali okolo Bufetu na Havrane. Záverečný zjazd smerom Červená Veža bol ako inak na plný plyn. Víťazné výkriky sme si odložili až do Piešťan. Ešte raz sme zbystreli, natočili rýchlosť dole Červenkou a po pár posledných schodíkoch sme diskutovali ako sme to celé zvládli, aká užasná cesta to bola a výzva, ktorú sme úspešne zdolali.


Podľa zaužívaného zvyku, oslávili sme koniec ťaženia v Budíku dvoma malými pivkami. Dobrák, vraj cyklista angličan, bol tak štedrý, že nám za našu snahu toto malé občerstvenie podaroval. Poďakovali sme sa a príjemne unavení sme odcválali domov. Zajtra oddych, pozajtra opäť plašíme veverice v okolitých lesoch.