Posledný septembrový víkend sa pre náš klub niesol v znamení predĺženého leta, krásneho jasného, teplého počasia a posledných tréningových kilometrov v tohtoročnej sezóne. Vybrali sme sa totiž tisíc kilometrov od domova, prekrižovať ostrov kam v minulosti vyhnali Napoleona, vybrali sme sa na taliansky ostrov Elba.
Všetko pre nás začalo nakladaním rôznych izo- a hypotonických nápojov, samozrejme v hojnom počte - v podobe viacerých 50 litrových sudov a zopár fliaš, ktoré boli neskôr výstižne nazvané ako „pomsta záhradkára“. Samozrejme nezabudli sme ani na pitný režim počas takmer 20 hodinovej cesty autobusom. Už počas prvých kilometrov sa vyšplhala spotreba citrusového nápoja veľmi vysoko. Inak povedané, čo 10 litrov nafty pre autobus, to liter „ionťáku“ pre nás. To sa však s pribúdajúcimi kilometrami začalo poniektorým jedincom vypomsťovať a začali preklínať šoférov ktorí akosi nechceli (neskôr sa ukázalo že nemali kde) urobiť cik-pauzu.
Nejako sme noc prežili a veľmi skoro ráno(keby mi niekto povedal, že v sobotu ráno budem tak skoro hore, tak sa mu vysmejem…) sa pred nami objavil trajekt. Na trajekte sme si užili krásny východ slnka, ktorý bol zároveň predzvesťou toho, že nás čaká päť krásnych slnečných dní. V prvých lúčoch slnka sa začal pred nami objavovať aj samotný ostrov. Bol to pekný pohľad, no už z trajektu mi začalo byť jasné, že žiadne rovinky nás asi nečakajú. To sa o pár minút potvrdilo…
Hneď prvé kilometre na ostrove, aj keď síce v autobuse, začali prudko nahor a hneď potom prudko dólu. Po tejto krátkej ceste sme sa konečne ocitli na „prahu“ nášho kempu. Vyložili sme batožinu, bicykle a samozrejme ionťáky a pani kemp-správcová nám začala rozdeľovať karavany. Karavany to boli krásne, luxusné, akurát že svoj luxus si zabudli zobrať zo svojej boľševickej továrne…
Hneď ako sme sa ubytovali (aj keď je smiešne použiť tento výraz), vyhádzal som z vecí dres a šup rýchlo na bajk. Malá skupinka sme sa vybrali na prvotný prieskum okolia. Hneď prvé dva kilometre znamenali nastúpať cez 200 výškových metrov, ale stálo to za to. Na vrchole sme si prešli kúsok šotolinovej cesty, no vediac že nás čaká poobede ďalší výjazd, sme sa radšej vrátili späť s tým, že tento úsek si ešte prejdeme. Neviem čo mysleli naši sprievodcovia tým že nemáme v zjazdoch moc riskovať…ale 78kmh v zjazde pre nás nie je predsa žiaden risk.
Poobede sme sa už aj s našimi sprievodcami vybrali do neďalekého prístavu, opäť cez slušnú „stojku“. Niektorí šli vopred, sprievodcu sme počkali v prístave. Bol to prezieravý ťah, pretože ako sa ukázalo, náš sprievodca ide na bicykli jak raketa, jednosmerka, nejednosmerka, na jeho žiletke ho nezastaví ani 15% stúpanie po kamennej dlažbe. Prvý deň som mal na tachometri 56 km, nastúpane cez 1000m. Na začiatok, po prebdenej noci, slušné.
Druhý deň. Už na predchádzajúcej večeri nás sprievodca varoval, že zajtra nás čaká jeden ťažší kopček. Po prvotných kilometroch a miernejších stúpaniach s častými prestávkami naša raketa vpredu zahlásila: „Tu to máte!“. Pozerám pred seba ale akosi nič nevidím. Len stenu. Strechu jak hovado. No čo, dal som ľahší prevod a vidal sa cestou hore. Zistil som, že to ide, aj keď dosť pomaly ale ide. 3 km, 350 metrov nad morom – stúpali sme od mora. Tak toto bolo to slávne Mt.Volteraio. Zbehol som dole a vychutnal si to ešte raz. Keď sme už boli všetci, nasledovalo dlhšie a hlavne rýchle klesanie, po ktorom nás čakali už len miernejšie kopčeky a hlavne východný cíp ostrova, mestečko Cavo s hematitovou plážou. Druhý deň znamenal teda pre nás prejdenie východného okruhu. Na konci dňa mi na tachometri svietilo 75km, nastúpané 1500m. Večer sme doplnili sily dobrou večerou a „ionťákmi“.
Tretí deň. Na dnešok bol ohlásený tzv. Západný okruh. Už ma ani neprekvapilo, že na trase nebola žiadna rovinka. Práve naopak. Celý okruh bolo samé hore-dole. Ale za to krásne rýchle stúpania s výnimkou jedného, ktoré sme si vyskúšali iba dvaja. Z 220mnm sme zklesali k moru na 1,5 kilometri. Späť po tej istej ceste. Slušná stojka. Pokračovali sme po západnej strane ostrova. Táto časť ostrova je pravý raj pre cyklistu. Cesta vyrezaná do skál, ktoré patria najvyššej hore Elby (
Mt.Capane) a na druhej strane prudký zráz do mora. Proste nádhera. Večer mi na tachometri svietilo 85km a nastúpaných 2000m.
Štvrtý deň. Niektorí zvolili dnes odpočinok, alebo len krátku trasu smerom na mesto Cappoliveri a na pláž Barabarca. Ja v rámci možno posledného poriadneho objemu v tomto roku, som zvolil spojenie západného okruhu zo včerajška a východného okruhu z pred dvoch dní. Počiatočné kilometre boli super, zopakoval som si prenádhernú západnú stranu ostrova s výhľadom na Korziku. Pomaly som sa prešupol až na východnú stranu ostrova a dostal sa pod obávané Monte Volteraio. Za tri dni už štvrtýkrát. Po takmer 80 km a nastúpaných…no veľa, bol ešte ťažší ako keď som ho šliapal druhýkrát. No prejsť sa dal, po klesaní už nasledovala len pohodička. Pláž v Cave som vynechal a tak som si to ešte mohol predĺžiť aj na Cappoliveri kam mala namierené aj istá časť našich. Suma sumárom za 4.deň – 115km nastúpané 2500m. Večer som padol ako mŕtvola.
Piaty deň. Posledné kilometre na ostrove a na programe iba niečo ľahké, večer odchod trajektom. Veľká skupina sme si to namierili do Porto Azzura, kde sme si hodili kávičku. Bolo to síce *****, ale taká šleha, že ďalšie stúpanie do mestečka Cappoliveri sme vyšli jak na motorke. Po návrate do kempu sme sa pobalili a prichystali sa na odchod.
Na trajekte sme sa s ostrovom rozlúčili akoby zámerne západom slnka. Prišli sme počas východu, odchádzame počas západu. Posledné kilometre v teple sú úspešne za nami
Všetko pre nás začalo nakladaním rôznych izo- a hypotonických nápojov, samozrejme v hojnom počte - v podobe viacerých 50 litrových sudov a zopár fliaš, ktoré boli neskôr výstižne nazvané ako „pomsta záhradkára“. Samozrejme nezabudli sme ani na pitný režim počas takmer 20 hodinovej cesty autobusom. Už počas prvých kilometrov sa vyšplhala spotreba citrusového nápoja veľmi vysoko. Inak povedané, čo 10 litrov nafty pre autobus, to liter „ionťáku“ pre nás. To sa však s pribúdajúcimi kilometrami začalo poniektorým jedincom vypomsťovať a začali preklínať šoférov ktorí akosi nechceli (neskôr sa ukázalo že nemali kde) urobiť cik-pauzu.
Nejako sme noc prežili a veľmi skoro ráno(keby mi niekto povedal, že v sobotu ráno budem tak skoro hore, tak sa mu vysmejem…) sa pred nami objavil trajekt. Na trajekte sme si užili krásny východ slnka, ktorý bol zároveň predzvesťou toho, že nás čaká päť krásnych slnečných dní. V prvých lúčoch slnka sa začal pred nami objavovať aj samotný ostrov. Bol to pekný pohľad, no už z trajektu mi začalo byť jasné, že žiadne rovinky nás asi nečakajú. To sa o pár minút potvrdilo…
Hneď prvé kilometre na ostrove, aj keď síce v autobuse, začali prudko nahor a hneď potom prudko dólu. Po tejto krátkej ceste sme sa konečne ocitli na „prahu“ nášho kempu. Vyložili sme batožinu, bicykle a samozrejme ionťáky a pani kemp-správcová nám začala rozdeľovať karavany. Karavany to boli krásne, luxusné, akurát že svoj luxus si zabudli zobrať zo svojej boľševickej továrne…
Hneď ako sme sa ubytovali (aj keď je smiešne použiť tento výraz), vyhádzal som z vecí dres a šup rýchlo na bajk. Malá skupinka sme sa vybrali na prvotný prieskum okolia. Hneď prvé dva kilometre znamenali nastúpať cez 200 výškových metrov, ale stálo to za to. Na vrchole sme si prešli kúsok šotolinovej cesty, no vediac že nás čaká poobede ďalší výjazd, sme sa radšej vrátili späť s tým, že tento úsek si ešte prejdeme. Neviem čo mysleli naši sprievodcovia tým že nemáme v zjazdoch moc riskovať…ale 78kmh v zjazde pre nás nie je predsa žiaden risk.
Poobede sme sa už aj s našimi sprievodcami vybrali do neďalekého prístavu, opäť cez slušnú „stojku“. Niektorí šli vopred, sprievodcu sme počkali v prístave. Bol to prezieravý ťah, pretože ako sa ukázalo, náš sprievodca ide na bicykli jak raketa, jednosmerka, nejednosmerka, na jeho žiletke ho nezastaví ani 15% stúpanie po kamennej dlažbe. Prvý deň som mal na tachometri 56 km, nastúpane cez 1000m. Na začiatok, po prebdenej noci, slušné.
Druhý deň. Už na predchádzajúcej večeri nás sprievodca varoval, že zajtra nás čaká jeden ťažší kopček. Po prvotných kilometroch a miernejších stúpaniach s častými prestávkami naša raketa vpredu zahlásila: „Tu to máte!“. Pozerám pred seba ale akosi nič nevidím. Len stenu. Strechu jak hovado. No čo, dal som ľahší prevod a vidal sa cestou hore. Zistil som, že to ide, aj keď dosť pomaly ale ide. 3 km, 350 metrov nad morom – stúpali sme od mora. Tak toto bolo to slávne Mt.Volteraio. Zbehol som dole a vychutnal si to ešte raz. Keď sme už boli všetci, nasledovalo dlhšie a hlavne rýchle klesanie, po ktorom nás čakali už len miernejšie kopčeky a hlavne východný cíp ostrova, mestečko Cavo s hematitovou plážou. Druhý deň znamenal teda pre nás prejdenie východného okruhu. Na konci dňa mi na tachometri svietilo 75km, nastúpané 1500m. Večer sme doplnili sily dobrou večerou a „ionťákmi“.
Tretí deň. Na dnešok bol ohlásený tzv. Západný okruh. Už ma ani neprekvapilo, že na trase nebola žiadna rovinka. Práve naopak. Celý okruh bolo samé hore-dole. Ale za to krásne rýchle stúpania s výnimkou jedného, ktoré sme si vyskúšali iba dvaja. Z 220mnm sme zklesali k moru na 1,5 kilometri. Späť po tej istej ceste. Slušná stojka. Pokračovali sme po západnej strane ostrova. Táto časť ostrova je pravý raj pre cyklistu. Cesta vyrezaná do skál, ktoré patria najvyššej hore Elby (
Mt.Capane) a na druhej strane prudký zráz do mora. Proste nádhera. Večer mi na tachometri svietilo 85km a nastúpaných 2000m.
Štvrtý deň. Niektorí zvolili dnes odpočinok, alebo len krátku trasu smerom na mesto Cappoliveri a na pláž Barabarca. Ja v rámci možno posledného poriadneho objemu v tomto roku, som zvolil spojenie západného okruhu zo včerajška a východného okruhu z pred dvoch dní. Počiatočné kilometre boli super, zopakoval som si prenádhernú západnú stranu ostrova s výhľadom na Korziku. Pomaly som sa prešupol až na východnú stranu ostrova a dostal sa pod obávané Monte Volteraio. Za tri dni už štvrtýkrát. Po takmer 80 km a nastúpaných…no veľa, bol ešte ťažší ako keď som ho šliapal druhýkrát. No prejsť sa dal, po klesaní už nasledovala len pohodička. Pláž v Cave som vynechal a tak som si to ešte mohol predĺžiť aj na Cappoliveri kam mala namierené aj istá časť našich. Suma sumárom za 4.deň – 115km nastúpané 2500m. Večer som padol ako mŕtvola.
Piaty deň. Posledné kilometre na ostrove a na programe iba niečo ľahké, večer odchod trajektom. Veľká skupina sme si to namierili do Porto Azzura, kde sme si hodili kávičku. Bolo to síce *****, ale taká šleha, že ďalšie stúpanie do mestečka Cappoliveri sme vyšli jak na motorke. Po návrate do kempu sme sa pobalili a prichystali sa na odchod.
Na trajekte sme sa s ostrovom rozlúčili akoby zámerne západom slnka. Prišli sme počas východu, odchádzame počas západu. Posledné kilometre v teple sú úspešne za nami
Existujú aj nejaké cyklomapy? Lebo klasické sú všetko na cesty.
Budeme ubytovaní pri Rio Marina, takže odtiaľ sa bude vyrážať. Plánovala som také 3-4 dni bikovania, aby to bolo aj o dovolenke, nielen o šľapaní
Nejak tak, že prejsť čo-to aj blízko pobrežia a šup do vody poplávať.
Pravda, tolerancia na 100%. Vlani som bola bikovať po Toskánsku a šoféri boli úplne skvelí.
Budeme ubytovaní pri Rio Marina, takže odtiaľ sa bude vyrážať. Plánovala som také 3-4 dni bikovania, aby to bolo aj o dovolenke, nielen o šľapaní
Nejak tak, že prejsť čo-to aj blízko pobrežia a šup do vody poplávať.
Pravda, tolerancia na 100%. Vlani som bola bikovať po Toskánsku a šoféri boli úplne skvelí.
