Sú tri ráno, keď budík rozdriape spánok. Beriem bajk, ruksak, na
ruksak lyže, čelovku, lyžiarky. Lampa svieti pár metrov do jarného mrazu, neotáčam sa, aj tak za sebou nič nevidím. Sem tam preventívne zakašlem, nech medvede vedia, že to nefučí diviak. Ruksak, čím ďalej ťažší, objíma spotený chrbát pri východe z lesa. Lesné strašidlá nechávam za sebou, už som na ne aj zabudol, rodí sa ráno a to je v horách najpeckovejší moment.
Nie je to náhodou most pred poslednou zákrutou po ceste na Žiarsku chatu? Včera som tam bol s deťmi a prechádzali sme cez niečo veľmi podobné. A bolo tam aj niečo také ako cvičenie horskej služby.