+63
+65
corsair •
29. 7. 2025 o 18:27
🔥
+63
+65
+63
+65
Na dlhých tripoch postretáte dosť cestovateľov... Minulý rok som má ohúrili dvaja Číňania, hneď na začiatku tripu v Arménsku. Tak sme ostali v kontakte a slovo dalo slovo, len dohoda nebola žiadna. Zohnal som letenku a začal si to celé plánovať ? úplne opačný postup, viem. Plány mám nejaké v hlave, Číňan samozrejme nieje doma (čo bude) ale stretneme sa niekde cestou snáď. Idem si hlavne pozrieť svet, ako sa to dá lepšie ako bajkom. Mám ešte prestup, som v 3. najväčšom meste Kazachstanu momentálne.
Zatiaľ som bajk len rozobral, dal do krabice a bagle som tiež zbalil. 1ks odbavenej batožiny mám v cene letenky, bajk som si mal poriešiť na letisku. Vzali ho a ani nepýtali peniaze. Uvidíme čo z toho bude
Zobraziť celý text
Zatiaľ som bajk len rozobral, dal do krabice a bagle som tiež zbalil. 1ks odbavenej batožiny mám v cene letenky, bajk som si mal poriešiť na letisku. Vzali ho a ani nepýtali peniaze. Uvidíme čo z toho bude
Diskusia (590)
Podobné témy
posledný komentár: 25. 10. 2013 o 7:52
MTBIKER odporúča - Prepravné obaly a kufre na bicykel
arrow_outward
ale zas su chudobne na vapnik, ibaze jest aj so skrupinou.
to by som fakt nečakal
Zobudil som sa okolo 10, cítil som však, že ešte potrebujem oddych. Vyšuchtal som sa, bolo možno pol dvanástej. Do mesta som išiel pohľadať miesto, kde som si vytlačil permity (nehľadal som, vedel som, chat gpt poradil) a na bazár kúpiť ešte poriadne rukavice (mám dobré ale pre istotu) a penovú karimatku ešte ako tuning do stanu. Predieral som sa pomedzi autá, premávka veľmi hustá ale nie tak ako bola v Ulanbatare. Nakoniec som sa aj vymotal. To už som na legendárnej Pamir highway. Cestou v kazdej dedine deti, čo išli zo školy ma zdravili a podávali ruky, jeden asi 8 ročný ma zastavil štýlom, že mi chytil bajk za rajdy. Potom mi strčil fľašku vody do brašne. Zotmelo sa a ja som nemal ani 100km odjazdených. Ale kopec som si rozdelil na 3 takže po 92km som našiel dobré miesto na kemping. Zajtra mám etapu cca 100km
Ráno praženica a káva, pobalil som sa a hybaj. Vyrážal som okolo 10. V dedine sa blaznili deti, chceli ma dobehnúť na somaroch ale somár asi nevie nejak rýchlo bežať. Jeden chlapec na ňom išiel pri mne dosť dlho na to aby sme dali smalltalk. Povedal, že má 5rokov. Decká behali po dedine, no problemo, keď si to porovnám u nás tak ešte 6 ročné deti majú na bezpečnom, schválenom ihrisku pri sebe oboch rodičov, čo dávajú pozor aby sa náhodou niekde neudrel alebo nedajbože nepoškriabal. Cestou ďalej som stretol Dánsky párik, ktorí išli rovnakým smerom ako ja a hneď išiel oproti američan, ktorý sa vracal z nášho smeru. Chvíľu sme kecali, ešte prišiel zhora ďalší niekto na bajku, notento bol ticho, len stroho odpovedal. Zato američan a dánka diskutovali jedna radosť. Cítil som sa pri nich ako na bicykli najdenom na smetisku a aj oblečenie akoby som pri smetiakoch našiel. Rozlúčil som sa teda a pokračoval v ceste. Asi o 10km má dobehol dán, že jeho frajerka si zoberie stopa. Rozobrali cestou hocičo, mal na bicykli brašne "Blind Banana", jeho vlastná značka. Stretli sme ešte partiu, troch Holanďanov, tiež bajky na inej úrovni ako môj. Chvíľu pokec a išli sme sme ďalej. Keď začalo výraznejšie stúpanie, dán sa rozlúčil a dupol do pedálov. Aspoň budem mať pokoj, pomyslel som si. Za druhou alebo treťou zákrutou stáli kamióny mieriace hore a stáli asi tak po stred stúpania na Taldyk pass. V strede bola totiž zúžená cesta a prejde len jedno auto. V tom zúžení sa stretli kamióny oproti sebe a za nimi boli ďalšie (ktoré nevedeli, že je zúženie) takže šach-mat. Ja som pretlačil bajk popri nich, boli tam zosypané kamene. Ešte cestou som nejakým spôsobom komunikoval s vodičmi v kabínach. Po dosiahnutí vrcholu som sa zviezol do dediny Sary-Tash, pred obchodom som oprel bajk a von vyšli dvaja muži, pozdravil som sa "Asalamalejkum". Jeden z nich mi podal ruku a išiel som dnu. To bol majiteľ obchodu. Nakúpil som, čo som chcel a on, že poď na čaj. Chvíľu sme kecali, po rusky, ešte mi jeho žena urobila kávu, dali mi na cestu koláče a pobral som sa. Išlo sa mi celkom ľahko a 25km a 1000vm pred hranicou do Tadžikistanu som zakempil, lebo hore bude zima. Už tu je...
Ten pocit sa stal skutočnosťou, vracia sa auto a vraj hranica je zatvorená. Tak nič, no. Škoda
Ale volali a že colníci sú opití a o 6 večer prídu 🫣 aj toto sa stáva... Snáď prídu
We’ve gone to go cycle round the world.
Custom backpacks will return in 2027.
(Volny preklad: Isli sme na cestu bicyklami okolo sveta. Ruksaky budeme znovu vyrabat v 2027.
Zobudil som sa o 5 ráno, vlastne som ani nespal poriadne. Spravil som palacinky, potom ešte vifonku a bolo tak teplo v stane, že som dokázal plnohodnotne zaspať. Spal som asi do 8. Potom som začal baliť veci a pobral sa na hranice. Už cesta sa mi príliš nepozdávala ale bolo tam auto, tak som ho stopol a spýtal som sa. Vraj áno ale hranica je zatvorená, nevedia prečo. Fasa. Volali niekde a vraj otvoria večer o 18. Nevadí, v gobi som sa trtkal tri dni na zatvorenú a nefunkčnú hranicu púšťou, tak toto bude maximálne na 3hodiny. Cestou bol vojak na obhliadke tak som sa ho spýtal a povedal, že sú tam ľudia. Prišiel som, po 3-4km bola už hranica a skutočne, zatvorená a skutočne tam boli ľudia. Vraj nemajú elektriku tak otvoria o 17 najskôr. Najprv som urobil praženicu zo zvyšných vajec a kávu na zvýšenom plyne. Rozložil som na zemi na karimatke a pospal som trochu. Rozmýšľal som nad vážnymi vecami, napríklad, že keď som v hociakej polohe a fúka akýkoľvek silný vietor, keď si prdnem, vždy to zacítim.
No bolo 17 a na hranici sa spustili ventilátory, teda už nahodili elektriku. Stále som váhal, či sa nevrátim do dediny, skúsiť nájsť obchod, kde sa dá platiť kartou lebo už som bol bez peňazí a skoro aj bez jedla a zajtra by som ráno išiel. Ale čo ak zajtra bude rovnaká situácia? Nakoniec som sa vybral, s tým , že uvidí sa, bude to skúsenosť. Cesta bola asfaltová len chvíľu. Potom ako v gobi. Iba s tým, že o 2000mnm vyššie. Zotmelo sa a keďže dynamo nerozbehne svetlá pri pomalej rýchlosti, šiel som potme. Bol som dosť zadýchaný, cítil som sa dezorientovaný a frustrovaný. V noci som nevedel udržiavať zároveň kadenciu pre rovnováhu a keďže som nevidel, kde je kameň , hrb alebo jama, dosť som tlačil. Nad 4000mnm som skoro každých 10 krokov musel zastaviť a cítil som sa dosť nahovno. Potom ale som dosiahol vrchol, majú tam sochu kamzíka. Nefotil som, lebo bola tma a tento mobil robí strašné fotky aj za dňa. Spustil som sa dole, už som mal svetlo a prišiel som pred zatvorenú rampu. Vonku si ma všimol vojak, otvoril mi a zavolal ma dnu. Tam sedeli viacerí vojaci, hneď mi dali čaj, ponúkli koláče a vypýtali GBAO permit. Dal som im to, dali štempel, pozdravili "welkome in Tajikistan" a ponúkli miesto na spanie. Zaviedli ma do inej budovy, tam vojak zaregistroval pas a permit, voviedli ma do miestnosti, kde už boli traja turisti, japonec pešo a rakúšan a angličanka na motorkách, čo tam budú tiež spať. Mne sa posteľ neušla, spim na zemi. Ale pod strechou a v teple.
Kratke porovnanie rozvijajuceho sa Uzbekistanu a chudobneho Tadzikistanu
https://dennikn.sk/4857375/postrehy-zo-sovietistanu/?ref=share
U Vojakov bolo super. Síce ráno už zima ale čaj bol ešte a aj jedlo. Prišli povedať, že o 9 otvárajú hranicu, ja som sa teda pobral. Vraj dedina ke 45 km. Cestou som stretol Čínanou má tripe, Rusa na tripe, toho si pamätám, že bol neskutočne vysoký a s vidinou, že si urobím nákup som sa tešil do dediny. Išiel som okolo jazera a to boli pohľady ako z obrázku. Prišiel som do dediny, Lenže v obchode sa nedalo platiť kartou. Ja bez jedla a skoro aj bez vody, mesto 130km. No nič, nálada nahovno ale nepomôže mi nič iné len ísť. Fúkal dosť silný protivietor, že aj dolu kopcom som ťahal na najľahších prevodoch. Desil som sa toho, že bude musieť postaviť stan. Potom som stretol japonca, ten mi povedal, že sú dvaja a stretnem aj jeho kamoša. Stretol som ho ako tlačí bajk, na zadnom mal defekt a nemal už lepidlo, lebo dostal už veľa defektov a náhradná duša mala krátky ventil, ktorý neprešiel cez rafik. Skúsil som moju dušu ale mal tenkú dieru v rafiku (ja mám auto ventil) tak som mu dal sadu lepenia a vyžobral som od neho pol litra vody a Snickersku. Čo to urobilo somnou.... Akoby som našiel ešte energiu v sebe. Čakalo ma trochu ešte stúpanie, stúpal som celý cas ale teraz sa malo sprudšiť, do nejakých 4650mnm. Nakoniec sa cesta ešte zmenila na takú púštnu udupanú trasľavku. Bolo vonku celkom príjemne, aj vietor ustal, postavil som stan vedľa cesty a stúpanie som si nechal na ráno.vykutral som ešte cestoviny, ešte z Číny zalial vodou, že ráno zjem studené. Ani plyn nemám už. Ľahol som si oblečený a obutý ako som bol.
Zobudil som sa skoro, okolo pol šiestej, bola fest zima. Nečudo, spal som v nadmorskej výške okolo 4200mnm. Z večera namočené cestoviny som chcel zohriať, lenže sa mi nedarilo zapáliť oheň. Chcel som spáliť moje odpadky, čo som nahromadil a na nich zohriať rezance. Zapaľovač fungoval len na 55. pokus a hneď zhasol. Vykašľal som sa na to, strácať energiu a mrznúť pri tom. Čo najrýchlejšie som pobalil veci a pokračoval v ceste na Ak-Baital pass (4655mnm). Kým bola cesta len v miernom sklone vedel som bicyklovať. Keď sa začalo strmšie stúpanie, neviem či za to môže nadmorská výška, môj hlad, smäd, alebo len hľadám výhovorky a proste nemám kondičku ale musel som každú chvíľu oddychovať, viac som tlačil ako bicykloval. Počas jedného oddychu som zjedol tie rezance, bolo to skôr surové cesto. Cca 1km od vrcholu išli oproti štyria cyklisti. Jeden starší pár okolo 40tky, Belgičania a jeden mladší pár, okolo 30tky, to boli Švajčiari. Dal som sa s nimi do reči a vyžobral som nejaké jedlo. Švajčiarka mi dala najprv Snickersku a potom ešte doložila dve také ako muffiny, Belgičanka mi dala keksíky a potom ešte syrové korbáčiky. Belgičan mi dal 100. Myslel som, že tadžické peniaze, to by mi možno aj stačilo. Chcel som od neho číslo účtu alebo karty ale stále to zhováral, potom Švajčiar zavelil, že ideme. Spustili sa z kopca a ja som začal tlačiť hore. Keď sa svah zmiernil, vedel som už aj bicyklovať. Hore boli nejaké baby a chlapi autom, baby sa fotili a chlapi sedeli v aute. Jeden z nich vyšiel von a ja som sa ho spýtal, či už nebude ďalšie stúpanie. Prekvapilo ma, že bol viac zadýchaný ako ja. Spustil som sa dolu, nabral vodu z potoka, zjedol časť toho, čo mi dali a pozrel na peniaze, bolo to 100dolarov. Skoro mi oči vypadli ale už som ich naháňať nešiel, nemal som na to ani silu ani by som ich nedobehol. Poďakoval som v duchu ešte raz, však on vedel, čo mi dáva. Už keď som mal niečo v bruchu a napitý, vodu z potoka filtrujem cez filter. Ešte som stretol jedného oddy***** Rusa ale tomu nebolo do reči, nečudo, veď mal za sebou 70km stúpanie, mierne ale vietor mu dul do tváre. Tak ja som mal jednoduchú cestu do mesta Murghob. Aj tak som tam prišiel hladný. Hneď som hľadal možnosť rozmeniť doláre na menšie, aby mi zostali doláre a mal som pár tadžických na jeden nákup. Popri hľadaní na mňa pokrikovali deti "hallo, hallo". Tak už mi to aj liezlo na nervy trochu. Na trhovisku (bazaar) mi jeden chcel zmeniť všetko na tadžické, kurz dal prijateľný ale chcel som len časť zmeniť. Hľadal som ďalej. Našiel som aj bankomat ale nefungoval. Zašiel som do hostela, tam majiteľka ohlásila hostí, či mi nepomôžu ale nevedeli pomôcť. Tak som sa vykašľal na to, takto strácať čas a energiu, zašiel som na trh, chlapovi som povedal, nech mi teda dá tých 900. Zobral tú stovku, prezeral si ju na UV lampe, asi sa už viackrát popálil na falošných peniazoch, nakoniec niečo začal bľabotať, tak som mu ju zobral z ruky a spýtal som sa "što, necharóši dolar?" A on na to, že "da, da, charóši" . Tak som mu napísal do prekladača, že som hladný, nech mi dá 900 somoni za tú stovku. Dal mi 4 nejaké akoby koblihy a narátal mi to v desinách. Ešte som i neho nakúpil a keď som chcel plyn, poslal ma do obchodu. Tam plyn nemali ale kúpil som vodu hlavne a ešte nejaké ďalšie jedlo. Hlavne sladkosti, cukor spálim. Potom som sa snažil čo najskôr dostať z mesta, cesta bola prvých 10km v pohode, potom začali výmoly a postupne sa zmenila na poľnú, presne ako bolo v Gobi. Vlastne to tu vyzerá úplne rovnako. Cesta nemá šírkový limit a vlastne je tu asi desať ciest, ktoré vedú rovnakým smerom a križujú sa, autá si môžu vybrať, každá cesta je na niektorých miestach prejazdná ťažšie. Našiel som dunu, oprel som o ňu bajk a popri ňom som postavil stan a upevnil ho o bajk.