pokus o zahnatie krcov magneslifom...tesne pred obcerstvovackou v dedine
Report z pre mňa nezvyčajne náročných 55km.
Štart krátkej prebehol v pohodke. Snaha nezmáčať si sedlo pri prevoze umocnená najmä množstvom igelitu na ňom stratila svoj význam cca na 1km. V druhej zákrute okolo mňa pesvišťal "malý" Lami - naozaj ako šarkan . Začali sa tvoriť skupinky a už do prvého miernejšieho zjazdíku šlo štartovné pole pekne potrhané. Rozbahnené úseky, ktoré dokázali bike spomaliť doslova na metri sa striedali s relatívne suchšími podkladmi. Slabé náznaky šotoliny utopenej v nánosoch posledných dní dlaždili širokú lesnú cestu. Rovnejšie úseky nahrádzali osviežujúce dolekopce no dominoval jednoznačne horekopec. Pár kilometrov pod vrcholom Koišovej hole sme vošli do hmly. Pôsobilo to ako v nejakom hororovom filme. Každý videl len asi na 10m pred seba a ja som vytrvalo šľapal aby som nestratil svoju skupinku a koniec koncov aj sám seba. Nadôvažok sa cesta zúžila a spod povrchu vyrašili šmykľavé korene. Niektorí na ne aj doplatili... Zrazu som zbadal, že predo mnou zastavujú. Hmla mierne zredla, nuž naťahoval som krk čo sa mohlo stať. Z vysokej trávy sa vymotával ... človek ... Zastal som aby som zistil, že potrebuje multikľúč. Spýtavo som sa pozrel na ostatných, čo tam už stáli. Vravím reku ja mám. Ale čo keď mi ho bude treba?... Vzápätí mi došlo, že v živote som na preteku multikľúč nepotreboval nuž vybral som ho z vrecka a hodil mu ho so slovami: Veď aj tak ma dobehneš .
Nasledovala asfaltka, ktorá sa tiahla až k vrcholu. Šľapal som si svoju frekvenciu, len o chĺpok pomalšie ako jazdec predo mnou. Vravel som si: šetri sa- Koišovkou to nekončí...! Na občerstvovačke som nestál. "Zablúdil" som asi 5 metrov... Dijckov blesk ma prebral k životu a nabudil na prichádzajúci zjazd... Tešil som sa na ten zjazd ako malé dieťa na vianoce. 1. 1/3 bola v pohode... a potom pozerám- predo mnou to zbiehajú. 2 možnosti skúsiť to zozjazdovať a pritom sa ešte vyhnúť tým čo ležérne kráčajú dole kopcom, alebo zoskočiť a dúfať, že i tí lepší jazdci to zbiehali. Zbehol som- ako správny zbeh. Pod tou najstrmšou, najšmykľavejšou a najkrajšou časťou som pri naskakovaní na bike netrafil sedlo . Bolestivo som sa udrel a zošmykol smerom dozadu nad zadne koleso. S veľkou dávkou humoru to sledoval jeden "dlháň", ktorý asi čakal kolegu. Reku že Au ... Nasledovalo ďalšie stúpaníčko asi o 150 výškových. Ráz terénu sa nemenil. Široká lesná cesta, na ktorej miestami stála voda + odvodňovacie kanály krížom cez cestu charakteristické pre Brezno - každý je iný. Niektoré treba brzdiť iné skákať iné stačí preletieť... V nasledujúcom zjazde som skúšal novú taktiku. Brzdiť čo najmenej. Cítil som, že som rýchlejší (miestami 40- 45 km/h) no zároveň je to i nebezpečnejšie... Schladil ma hneď ďalší "kopček". Od 25 po 28km sme sa štverali po zvažnici. Ionťáčiku pomaly ubúdalo. Pomaly ubúdalo i síl ale nič dramatické. Šľapalo sa mi dobre. V ďalšom zjazde som si vravel: Mysli na platničky. Nezoderieš ich tu celkom... Rýchlosť som znížil až po tom ako som nabehol do tradičného potoka tečúceho asi na úseku 500m po trase. Či je sucho, či mokro potok tam je stále . Vracačík- asfaltka- dedina- občerstvovačka. Niečo ma bodlo v stehne. Čo to? Kŕče? To snáď nie ! Jablko ponorene v soli to hádam spraví. Chutilo odporne. Ústa som si letmo vypláchol a ponáhľal sa ďalej po trase. Dobehol som dvoch dlháňov, ktorí evidentne nemali naponáhlo. Zaradil som sa medzi nich, lebo mi už škubalo oboma nohami. Stehná ma boleli ako nikdy v živote. To roztočím- roztočím ... Jazdec asi 50m pred nami zabočil z asfaltky do krikov. Až potom som si všimol, že sa obzerá po veciach, čo mu vypadli z kapsičky. Otočil sa a vrátil po ne. Mňa už stehná neznesiteľne boleli. Zastal som. Prešiel okolo mňa, pozberal veci a spýtal sa, či nevládzem. Ja som už zosadol - stál opretý o bike a nohy som nemohol ani vystrieť ani zohnúť. Proste boleli. Kŕče- vravím- také kŕče som v živote nemal. A bola to pravda... Počkaj!- z batoha vytiahol sáčok s bielym práškom (vyzeralo to presne ako veci, ktoré páni colníci zabavujú). Magnézium- povedal- zjedz to celé. A už ho nebolo. Ľahol som si na zem na vlhký asfalt. Viem ako to muselo vyzerať. Aha- mlaďas prepálil... V bielom prášku bola i oranžová tabletka (asi Céčko). Bolo mi to fuk. Odporne slanú chuť som prekryl ionťákom. A ležal... ležal... ležal... Okolo chodili bikeri a každý ma pobádal- vstávaj... Kúsok som rozmasíroval nohy a vstal. Na konci asfaltky (neviem aký som mal prevod, ale nebolo to nič svetoborne...) prišla blatistá stojka, v ktorej som asi 5 krát stál a veľa veľa tlačil. Tu ma dobehol človek ktorému som požičal multikľúč. Vrátil mi ho ešte na trase- nechcelo sa mi fakt veriť, že ma naozaj dobehol ... Náznaky kŕčov pretrvali a v ušiach som si počul tĺcť srdce. Neustále BUCH BUCH BUCH. Krčné tepny sa mi vzdúvali ako loďka v príboji a ja som nevedel, čo so mnou vlastne je. Už sa mi to stalo. Raz v Partizánskom no to bolo poriadna stojka a asi 35 stupňov. Ale teraz?... Dobehol som pár Hobbíkov z 25-ky. Vo výšľapoch som im akurát stačil no v zjazdoch boli veľmi slabí . Silou vôle som došiel na Jahodnú. Najprv flek na tráve na ľavú stranu, potom na pravú. Nakoniec sa zaseklo zadne koleso do podkladu a vzduchom preletelo späť doľava. Ocko mi podával Colu. Tetušky ionťák a ovocie. Ku podivu s úsmevom na tvári som rozprával, čo sa mi prihodilo. O kŕčoch a hmle. Imbusáku... Posledných 9km sa nieslo v duchu otázky prečo? Zjazd mi pripadal ako diaľnica po tých d ´d ´ d ´ zjazdoch. A nasledujúci 4,5 km výstup späť na Jahodnú sa mi zdal viac než nezmyselný. Veď kto to kedy videl na maratóne stúpanie do cieľa. Vždy je to zjazd . V cieli som ešte počkal spolužiaka (napriek všetkému som mu opäť pekne naložil ), pokecal kúsok s kamošom, ktorý ulomil raidy no ustál to- všetka česť. Potom sme si odstáli frontu na umytie bikov (záujemcov bolo totiž požehnane). Nasedovala sprcha (boli síce len 2 z toho jedna striekala vodu na všetky strany no nejako to nevadilo) a vytúžený guľášik (konečne guľáš a ne nejaké mäso bludne poľské, alebo ja neviem čo). Vyhlásenie víťazov bolo skombinované s tombolou, keďže niektorí muži a veteráni z dlhej ešte "bojovali" s trasou (všetka česť). I keď som nič nevyhral v tombole za 10 éčiek mám ďalšie tričko do zbierky a kopu pekných zážitkov (Partizánske berte si príklad- ponožky nechceme). O rok som hádam v Košiciach znova. Zároveň chcem poďakovať organizátorom, smerovčíkom (i keď som jedného prispatého skoro nabral), ľuďom na občerstvovačkách fotografom, ktorých bolo neúrekom a pretekárovi, ktorý mi venoval sáčok s magnéziom... bez toho by som to asi nezvládol.
Moje hodnotenie 1 (nenašiel som nedokonalosti v organizácii a na 55 bolo značenie ok- šiel som podľa stôp plášťov, ale zmeňte prosím ten dojazd do cieľa nech je z kopca )
Kúsok dlhší report... ospravedlňte gramatYku ... dnes (písal som to včera) som mal ťažký deň
poukazy
navigate_next
comment Komentáre ku fotografii
Momentálne sa tu nenachádzajú žiadne komentáre