Až po koleno.
La Ruta de los Conquistadores
Stage 1
Pokus o stručný report zo zaujímavého závodu. Išli sme dvaja ja a Katka- môj doprovod.
Celá akcia sa niesla od začiatku v znamení určitých problémov. Cestou na letisko sme zadreli motor v našom aute a odlet sme naháňali taxíkom. Cestovali sme po trase Viedeň-Madrid-San José. Taxíkom sme sa presunuli z letiska do mestečka odkiaľ závod štartoval – Jacó na pacifickom pobreží. Cestou sme sa zoznámili z miestnou špecialitou urputným dažďom, ktorý prichádzal každé poobedie a trval do rána. Na kostarických horských cestách s početnými zosuvmi a prúdmi vody na vozovke to vyzeralo neprívetivo. Ráno vyšlo slnko a hneď sa dojmy zlepšili. Voľné dni sa rýchlo minuli a po krátkej aklimatizácii a rozjazdení nás čakala prvá etapa Jacó – San José. Štartovalo sa o 05.00 a z popisu trasy bolo zrejmé že pôjde o stúpanie. Síce mi chlapci z Česka čo boli vlani hovorili o potrebe mať úzke plášte do blata, ale myslel som si, že 1,95 nie je až tak moc. Iba som čumel keď som na štarte videl na čom prišli miestni borci. Takú šírku plášťov u nás používajú krosové bicykle. Vedeli sme, že na každej občerstvovačke sa meria „cut off time“ po ktorého prešvihnutí nám nedovolia pokračovať v etape. Časy na absolvovanie boli nasledovné PC 1 – 09.00, PC 2 – 11.30, PC 3 - 13.30,PC 4 – 15.00. Netušil som že medzi 25 a 40 kilometrom ma čaká kľúčová blatistá pasáž ktorá rozhodne o mojom neúspechu v tomto závode.
Po prvom stúpaní na šotoline prišli hupy, ktoré boli nepríjemné tým že dažde do nich vymyli pozdĺžne aj priečne stružky hlboké asi 20 – 40 cm a pri súťaživom pojatí zjazdíkov dali poniektorí peknú držku. Terén sa začal postupne zhoršovať. Objavilo sa miestne blato, celkom nepríjemné a šmykľavé. Moje galusky na ňom prekvapivo dobre držali. Zatiaľ. Po menej jazdivých zjazdíkoch a prvom depe sa dostavil skutočný problém. Začalo sa často a hlboko brodiť. Ešte v lete som sa rozhodol začať používať galusky TUFO, hlavne pre možnosť jazdy na takmer úplne vypustenej galuske čo mala byť naša tajná zbraň na preteky v austrálskej púšti. Tam sme použili dezén označený ako XC1. Tufo ale ponúka aj dezén XC3 provnateľný s Racing Ralphom tak som si povedal že to skúsim. Po príjazde z Austrálie v októbri som prelepil galusky pričom som použil pásku TUFO Extrem. Po jazde v blate s vysokým obsahom vody a niekoľkých brodoch páska povolila. Na ráfiku držala perfektne ale látková časť galusky sa odlepila. To by nebol až taký problém, keď galusku veľmi nahustíte bude na ráfku držať aj bez lepidla a pri troche opatrnosti sa dá dokončiť závod. Ja som ale zistil čo sa deje, až keď som odtrhol ventil a tým pádom som skončil. V galuskách som mal naliaty tmel, ale pri takejto závade nepomôže. Takže som naložil bike na chrbát, každému okoloidúcemu som musel odpovedať že nič nepotrebujem akurát tak nové zadné koleso a šliapal som peši na druhú občerstvovačku. Ostatní bikeri mali nasledovný postup: kúsok niesť, kúsok tlačiť, prísť k potoku, pokúsiť sa trochu umyť bike a seba a znovu a znovu. Miestami sa dalo do blata zapadnúť až po koleno. Ja som sa nezdržoval s tlačením a udržiaval som tempo so skupinou, ale v prvom lepšom zjazde mi samozrejme všetci ušli a ja som bol rád keď ma po 15 kilometroch pochodu zobral jeden z „Bomberos“ ( miestny požiarnici a zároveň staff na súťaži) za seba na štvorkolku a doviezol na depo.Tam som čakal na posledného pretekára a nasledoval transport na hotel s ďalšími nešťastníkmi ktorí nestihli limit na tretie depo. Z tretieho depa už pokračovala etapa po asfalte až do cieľa s psychycky náročnýmistúpaniami, technické problémy už neboli.DSCN2281.jpg
poukazy
navigate_next
comment Komentáre ku fotografii
Momentálne sa tu nenachádzajú žiadne komentáre