Posledná výkendovka a zároveň môj prvý bajkpeking v novembri. Cestou iba jedna nocovačka, a to u kamráta v Krupine.
Počasie sa zásadne zmenilo a ráno prvý deň ma privítal dážď, prečkal som ho a keď už len mrholilo vydal som sa na cestu. Na lazoch nad Hiíňovou bolo všetko zahalené hmlou, nikde ani živej duše, atmosféra, ktorá by sa dala krájať. Hmlu som opustil nad Mýtnou a s tým skončilo aj mrholenie. Nasledoval úsek cez mnohé malé osádky ukryté v dolinách okolitých vrchov. Trasu som si naplánoval tak oby som obišiel vojenský objekt a trúfalo som si to strihol cez kopčeky z jednej doliny do druhej. Cesty sa tu doslova strácali pred očami a dosť som poblúdil. Červená vedúca na Horné Strháre sa stratila kdesi v malinčí, cestu do dediny som si musel preto nájisť sám. Vtedy som si zanadával ale teraz už na to v dobrom spomínam. Krupinská planina je hore-dole kopec tak ako aj moje energetické zásoby. Stmievalo sa keď som nad Dačovým Lomom jedol tú najchutnejšiu mandarínku a proteionvú tyčinku. Na prvý pohľad všednosti, ktoré si vážime len v tom aboslútnom vyčerpaní.
Prišla tma a pokles na duchu tak som sa potreboval potešiť jedným malým čapovaným v Senohrade. Na pofajče vonku stál chalan, vojak zo Slovinska, že tu trénujú už pol roka. Pivo som zchuti vypil také studené a daľej som to už len zviezol dole po asfalte ako duch vznášajúci sa v temnote až do Krupiny.
poukazy
navigate_next
comment Komentáre ku fotografii
Momentálne sa tu nenachádzajú žiadne komentáre