directions_bikeNočná mora nad mestom, alebo - blato, blato, samé blato + škaredý pád k tomu

...Priebeh výjazdu rozpíšem, keď si zahojím rany. Zatial len štatistiky + foto

Áno.
Takto nejako by som začal v úvode tohto príbehu.
Niekedy to proste nevyjde a tento výjazd striedal pekné chvíle s tými nemej podarenými ako na hojdačke a skončilo to pádom a mojim totálnym cyklo-vyhorením.

Ja som pôžitkársky človek. Teda aby sme sa rozumeli - mám rád veci čo klapú, ktorých rutinu poznám a kde ma nič nemôže nejako zvlášť prekvapiť.
Preto keď aj ideme s Adamom na výjazd ja som ten, čo volím viac menej osvedčené trasy a keď už aj náhodou ideme do niečoho neznámeho, čekneme mapy, nájdeme cestu najmenšieho odporu a skúsime to.
Adam, ten je zase presný opak.
Keby mal na výber tri cesty z ktorých by 2 boli zjazdné a poznal by ich a ešte jednu totálne zarastenú, škaredú, tmavú a blatistú kde v živote nebol a nevie čo ho čaká na jej konci - vhupne do nej šípku, ako Michael Phelps do olympijského bazéna.
Podla mňa čisté šialenstvo.
Podla neho krásne odkrývanie mapy.
Už chápete kde sa tu narúša ten konsenzus medzi nami?
A tu vlastne začalo všetko to, čo ma takmer stálo úraz....

Už len kvôli tomu, že sme začali cyklosezónu oproti minulému roku neskôr, bolo potrebné zbierať výjazdy a točiť kilometre.
Preto keď sa naskytne nejaká príležitosť, snažíme sa ju využiť, pretože proti nám hrá viacej faktorov ako s nami.
Dní, kedy sa nám podarí trafiť vzájomné pracovné voľno a nemáme iné vedlajšie povinnosti je ako šafránu.
A keď sa teda aspoň trošku dá, musíme ísť na bajk.
Keď len na hodku-dve.
Na tento výjazd sme šli s tým, že ja som po nočnej, Adam končí dennú, síl asi nebude na rozdávanie no naskytlo sa tu okno cca 2-3 hodín na cajglovačku, tak....
Idemeeee, Bohaaa, Jarčiii....

Vyrážame s tým, že trasu som nechal na Adamovi.
Už toho pobehal predsa len o čosi viac ako ja, pozná všetky tie cestičky krížom krážom a preto som veril, že vyskladá niečo, kde sa zbytočne nerozbijeme a možno pošetríme aj trocha síl.
Niečo, čo prejdeme ako sa vraví "suchým kolesom" a budeme mať radosť z toho, že sme vypadli na chvílu na vzduch.
OMYL!
Všetko v čo som dúfal - NEKONALO SA.
Vedel som, že ideme kamsi na Šibák.
Na ten je ešte celkom v pohodke stúpanie.
Hovorím si fajn, prídeme na Šibák, vbehneme po hrebeni do hory, dáme zjazdík do Lutily a popri potoku známou trasou domov.
Piánko bajkovačka na hodku a pol + nejakých 15 minút na vapku - na pa rá du.
Lenže som zabudol na fakt, KOHO som poveril skladbou trasy.
Komu som do rúk vložil takúto zodpovednosť..

Stretko pred pivárňou u Suseda ako vždy, šľapeme po IBV až k panelke čo je jedna z prístupových ciest na Šibeničný vrch.
Pre mňa fajn, lebo je to tá najpohodlnejšia.
Ideme, keciame, cesta ubieha celkom fajn.
Po ceste stretávame zopár ľudí, ide sa nám celkom dobre.
Tu som sa už medzi rečou od Adama dozvedel, že plánuje spraviť akúsi osmičku.
Že Lutila nebude na pláne.
My pôjdeme na opačnú stranu, smer Stará Kremnička a opäť vystúpame na chrbák Šibeničného vrchu, kde to zjazdíme na lúky nad mestom.
Začínal som tušiť, že dnes vypotím zrejme viacej ako som plánoval..

Neostávalo mi teda nič iné len šliapať do pedálov.
Napodiv sa mi išlo celkom dobre.
Ak vezmem do úvahy fakt, že šlo o náš druhý väčší výjazd tento rok..
Keď sme sa dostali až k vodárni, padala otázka či zbehneme ešte aj ku krížu, alebo nebudeme zachádzať a ťaháme ďalej.
Volil som druhú možnosť, nakoľko som nevedel čo ma čaká a s časom som bol natesno.
Zatáčame teda na lúku pod vodárňou a druhým vjazdom vchádzame do hory.
Tu je cesta celkom široká (viď. fotky) a aj keď sa na nej nachádzalo množstvo mlák, vždy bolo kadial tieto prekážky obísť.
Pomerne rýchlo sme sa zbavili rovinky a dostali sme sa k bodu, odkial sme začali stúpať.
Musím zhodnotiť, že aj napriek jednej prestávke na vydýchanie sa mi ešte stále šlo pomerne komfortne.
Veľkú zásluhu na tom malo aj moje nové sedlo na bajku, ktoré som si ešte deň pred týmto výjazdom nainštaloval a veru že som urobil dobre...
Po pauze na vydýchanie sme už "vrchol" kopca dotiahli rýchlo. Dostali sme sa až k značke Barborskej cesty (na mapách môžete túto značku vidieť aj ako čierny chodník), tu sme sa prišli na okraj jedného z najväčších lomov na Bentonit v týchto kopcoch, kde pri pohľade na tú jazvu do duše krajiny, odpočívame.
Hrôza!
Takto zničiť krajinu len preto, aby niekto svojej mačicke mohol zaobstarať "mačkoser".
Aby sme sa ale rozumeli...
To čo sa tu ťaží sa údajne používa ako absorbent do mačacích záchodov a podobne, pretože to dobre pohlcuje vodu a pachy..
To je čo?
Klepkám si na čelo, nechápem, ale nič s tým nespravím.
Vravím Adamovi, že odchádzame.
Tu už som začal tušiť prvé problémy, nakoľko nás čakal podľa totálne natešeného Adama super zjazd. No keď som videl koľko blata a tej bielej mazľavej hmoty máme nalepenej na kolesách + aká mesačná, strojmi zjazdená a rozbitá cesta to bude, oblial ma pot.
V tejto chvíli som sa už definitívne rozlúčil s čistým bajkom a overoval som fakt, či mám platné životné poistenie.
Akonáhle sme to dropli dole, to čo začalo strieľať z Adamovho bajkou mojim smerom (šiel som za ním) bolo niečo neskutočné.
Nevedel som či sa mám skorej dívať na jeho zadné koleso a vyhýbať sa týmto strelám, alebo hladieť pod svoje kolesá a hľadať čo najzjazdnejšiu brázdu tak, aby som si nenatĺkol papuľu.
Ja mám zjazdy rád a rád sa spustím napríkald nejakou tou lúkou, ale toto čo sme tu zažili som si fakt neužil.
Kontrolovane som to nejako zišiel až do miesta, kde sa končila táto nočná mora a začínala krásna dlhá lúka plná trávy.
Jeden zlý zjazd vystriedal zase naopak jeden krásny, kde sa mi aj počas neho celkom pekne podarilo očistiť kolesá.
Keď sme zišli dole lúkov, vyviedlo nás to skoro až na hlavnú cestu smer Kremnica.
A tu som (po nepriamom tlaku z Adamovej strany) spravil zlé rozhodnutie.

Z tohto miesta sa črtali dve varianty pokračovania.
Jedna, tá úplne pohodlná a oddychová, ktorá by spravila pekný a dôstojný záver za tým blatistým peklom, bola odtiahnuť to až do mesta po krajnici hlavnej cesty.
Dalo sa prejsť cez celú Starú Kremničku, popod skalu na Smolníku hlavnou cestou až k nadjazdom a odtiaľ starou známou cyklocestičkou vedúcou až k mŕtvemu ramenu do mesta.
A druhá varianta - vrátiť sa do mesta znova cez chrbát Šibeničného vrchu čo znamenalo absolvovať tieto šialenosti čo som tu opisoval po druhý krát len opačným smerom.
Ach jaj....
Prečo sa ja vždy nechám takto nalákať.
Ja dobrák mysliaci vždy na tých druhých, v tomto prípade na Adama ktorý je odporcom ciest, rozhodol som sa, že sa teda do mesta vrátim s ním, cez lúky a lesy keď už teda tú MTB odyseu vybreral on.
A tak po dvoch dlhých zjazdoch začíname prvé stúpanie.
Celé zle.
Traverzová cesta popod horu je priam napitá vodou.
Ako keby sme šli po nejakej špongii.
Všetko čo z hory po dažďoch stieklo sa zachytilo na tejto ceste, ako na nejakej terase a vytvorilo tam jedno obrovské blato-jazero.
Nebolo cesty späť.
Museli sme cez to.
Jediné čo som mal stále na pamäti bolo - ZA ŽIADNU CENU NEZASTAŤ! ...
Takže som šliapal, voda, blato, všetok ten sajrajt fŕkal všetkými smermi a tu vo mne nastal prvý zlom.
Keď sme sa dostali na asfaltku vedúcu na Kotlište, Adam videl, že už mám toho naozaj plné zuby a s výrazom zbitého psa v tvári navrhol, aby sme to teda dali po tej ceste.
A tu ja debil tvrdohlavý - čo som urobil?
Jasné....
Neexistuje! Dali sme sa na more, musíme plávať.
Robím druhú chybu v krátkom časovom slede, zatáčam smer kotlište a hybaj ho na druhý výšľap.
Ego chlapa nepripustí prehru....

Pri betónovom plote píly u Rajčana opäť jazero.
Adam to zobral na seba ako pravý skaut sa rozhodol, že ide prvý a uvidíme či je to hlboké a či sa to vôbec dá prejsť...
Prejsť sa to chvalabohu dalo, no vodná sprcha druhé vydanie to istila.

Keďže celý tento výjazd bol ako na hojdačke, zlé dojmy znova nahradili tie dobré.
Bol som totálne vyčerpaný, mokrý a špinavý, pohodové šliapanie cez lúku mi naozaj padlo vhod.
Na chvíľu som zabudol na všetky tie úskalia a užíval som si bajk.
Tento úsek je na fotkách s tým poľovníckym posedom.
To bolo vlastne už aj posledné miesto kde som fotil.
Čas sa krátil a mojou ambíciou bolo už len rýchlo vybehnúť kopec a zjazdiť do mesta.
Tu som veru na kúsku už aj potlačil do kopčeka, pretože som bol silovo vytankovaný.
Keď prichádzame do miesta, kadiaľ sme už išli, do križovatky ciest, Adam mal nachystaný iný zjazd, no risovala sa nám tam ešte jedna cesta zvážnicou na ktorú ma síce Adam aj upozorňoval že to teraz bude zrejme totálne rozbahnené, no moja hlúpa hlava sa už asi videla doma, tak som zavelil, že ide sa zvážnicou a aby sme nešpekulovali.
To bola v ten podvečer posledná, no najboľavejšia chyba.
Spomínal som, že Adam má tieto bláznoviny rád čiže som ho moc presviedčať nemusel.
Šiel prvý, ja som sa držal v tesnom závese za ním a rozbehli sme to dolu zvážnicou. Zo začiatku to bolo celkom v pohode, aj sme nabrali úctihodnú rýchlosť, no čím viac sme sa blížili ku koncu, tým sa povrch rapídne zhoršoval. V tej rýchlosti sme sa zrazu ocitli v takej brečke, že sme začali mať problém so stabilitou, začalo to s nami tancovať a keď Adamovi podšmyklo koleso, prišlo to!
Keďže som si nenechal dostatočnú vzdialenosť za ním a šli sme pomerne rýchlo, času na reagovanie bolo málo a priestoru na manévrovanie tiež. Tu som mal len dve možnosti - našupovať to do Adama, alebo to položiť na zem. Stlačil som brzdy trocha silnejšie, kolesá zablokovalo, v tom bahne podšmyklo a mňa švihlo rovno do kriačín 😵‍💫..
Au..
Človek si ani neuvedomí ako to s ním praskne o zem.
Zrazu len precitne dováľaný a doráňaný v blate a zisťuje, či sa všetky končatiny ohýbajú správnym smerom.
Rýchla kontrola seba a následne aj bicykla.
Bajk to prežil, nič okrem pretočených riadítok a blata mu nebolo.
Ja som dopadol horšie, no našťastie som bol schopný existovať a dotiahnuť to domov.
Mal som oblečené futbalové štulpne čo sa mi na bajku veľa krát osvedčilo pri prejazdoch vysokou trávou, či rôznymi kriačinami a veľmi mi pomohli aj teraz.
Keby som mal len ponožky, zrejme by som si zoškriabal celú nohu.
Takto si to odnieslo len koleno, ktoré bolo vlastne nekryté a na druhý deň ráno som ho mal fajn opuchnuté.
Pod kolenom som mal ranu, našťastie nič hlboké čo by sa muselo zašívať no krv odtiaľ tiekla statočne.
Na mieste som to neriešil, vysadáme rýchlo na bajky a pomaly schádzame až na lúku, kde som vytiahol lekárničku a ranu si vydezinfikoval.
Už so mnou nebolo reči čo pochopil aj Adam a radšej mi ani nič nehovoril.
Prišli sme na vapku a splachli cajgle.
Nechali sme tu 4 eurá no bajky boli tak či tak ešte stále na pár miestach od blata, ale mne sa už ani nechcelo zabávať sa s tým.
Rozlúčil som sa s Adamom a ťahal domov.
V pivnici som ešte troška dočistil bajk, vysušil a premazal gumené tesnenia na vidlici a teleskopke a bajk "zagarážoval".

Celý tento výjazd by som za iných podmienok úplne inak zhodnotil ako teraz....
Keby bolo týžden sucho a v hore by nebolo toľko blata, celkom by sa mi výber trasy aj páčil...
Avšak keď sa skĺby únava po nočnej, zle vybraný čas a typ terénu, smrdí to prúserom.
A ako už býva zvykom - za prúserom netreba chodiť ďaleko.
V každom prípade - ak máte radi výzvy, blato a ste podobný kajnšmetke ako Ad71, túto trasu vám odporúčam 👍.

=hikebiker=