directions_bikePeklíčko okolo Raja

Túto trasu mám už dlhšie na “wishliste” tak som si povedala, kedy keď nie teraz. Ráno sa síce budím nie najoddýchnutejšia, aj o pol hodiny neskôr, ako som pôvodne chcela. Trochu ma demotivuje mäkká zadná pneumatika. Dofukujem a sadám na bike. Hneď začína stúpanie, okolie Spišskej je nemilosrdné. V hlave si prechádzam všetky, ktoré ma čakajú. Gretľa, Grajnár, Dobšinský kopec, Kopanec. Hneď po 5 km stojím v Novoneskej hute a zas dofúkavam koleso. Rozmýšľam nad výmenou alebo otočkou naspäť, kým ešte môžem. Nakoniec tomu dávam ešte jednu šancu a po dofúkaní a podoťahovaní všetkého pokračujem. V zákrute na konci Huty vchádzam do tieňa a je to vykúpenie. Táto radosť končí chvíľu po tom, hneď ako vidím semafor a zfrézovanú cestu. Nadávam lebo -5cm asfaltu neznamená mínus diery. Skôr naopak.
Pred vyrazením si hovorím, do druhej by som mohla byť doma, Gretľa snáď za hodinu, Grajnár hodinu a pol. Na Gretľu výťazoslávne došľapem za 52 minút. Krátky zjazd a ďalšie stúpanie. Do sedla Grajnár prichádzam po hodine dvadsať, dva ciele z troch splnené 🥳💪🏻. Papám rožok a zisťujem, že som to s vodou trochu nedomysela v tomto teple. No nič, za odmenu ma čaká zjazd až do Rakovca. Vodu vyriešim potom. Údolím Hnilca míňam mieste jaky a na Mlynkoch prichádza záchrana - bufet Wandrak a Dont stop me now na celú dedinu je vyššie znamenie doplnenia vody. Aj keď popýtať si miestneho chalana espresso tonik znamená že dostaneš so zdvihnutým obočím espresso a tonik k tomu. Bratislavské huncútstva tu, pánu bohu za chrbtom neberú. Voda a kofeín doplnený, čaká ma ďalšie stúpanie. Naposledy som tu šlapala pred 12timi rokmi, tentoraz je to značne lepšie. Keď vidím legendárnu zákrutu v ktorej krajania narafali viem, že už to je len kúsok. Zjazd do Stratenej a keďže mám fajn čas a už som v polke, idem sa vykúpať. Na Stratenskej píle je ako vždy krásne, kopa ľudí na paddleboardoch, lezci a konečne aj nejakí cyklisti. Ale kúpem sa jediná. 19 stupňová voda nikoho iného neláka. Keby mám viac času idem si aj zaskákať zo železničného mosta. Takto osviežená pokračujem údolím. Stratenský tunel (najdlhší do postavenia Braniska a stále neosvetlený) obchádzam Stratenským kaňonom. Naposledy som tu pred dvoma rokmi tlačila babku na vozíčku. Napájam sa naspäť na cestu a za chvíľu bočím na posledné stúpanie (aspoň som si myslela). V polovici ma predbehajú dôchodcovia na e-bikoch, čo trochu zabolí ale na chvíľu som na vrchu. Zvládla som to lepšie, než som čakala. V sedle stojím, pozerám, čo tu teraz rastie. Kopanecné lúky sú druhovo najbohatšie horské lúky v Európe. Cestu lemuje divoká šalvia a mrkva, valeriána, zvonček, margaréty, náprstníky, ihlica, všakovaké bodliaky a kopa ďalších kvietkov, čo nepoznám. Zo sedla sa vrhám do zlatého klinca trasy - zjazdu dolinou Veľkej bielej vody. Ďakujem za to, že mám gravel, lebo stav vozovky sa už asfaltovou cestou nazvať nedá. Teším sa už 15km zo zjazdu keď zrazu sa cesta vyrovnáva, záporne percentá stúpania stúpajú do plusových hodnôt. Šla som tade 1000x a aj tak by som prisahala, že ten kopec v závere doliny tam nie je. Podlesok míňam, počet aút na parkovisku ma odrádza. Vyrovnaná pripravená plocha na asfaltovanie napovedá rozširovaniu parkoviska. Nechápem, kam sa chcú všetci tí ľudia pomestiť. Chápem, rokliny a hlavne najdostupnejšiu Suchú belú chce vidieť každý ale takýto turistický ruch je neudržateľný a prírodu len devastuje.
Cez Hrabušice ma kvária tieto myšlienky a takmer miniem odbočku na novú cyklotrasu, vďaka ktorej už netreba riskovať život na spišskej Route 66(6). Aj keď jej postavenie trvalo 20 rokov a ten kto ju navrhoval a staval by si zaslúžil ísť si vyskúšať bez bŕzd tie 90 stupňové zákruty dole kopcom. Letanovce, Tomášovce, Spišská na záver vytrápi silný protivietor, ako naschvál. Pred domom mám na hodinkách 78,9km tak sa ešte pomotám okolo škôlky a preliezok, kde som sa ako malá hrávala a 13:45 klopem na dvere. Do tretice, všetko dobré. Nebyť toho tepla a fakt hrozných vodičov by to bolo peklíčko iné, bol by to raj 😅