Sella Ronda Hero marathon 2010

Keď sa povie Sella Ronda, nejednému cestnému cyklistovi alebo lyžiarovi sa okamžite zatají dych a rozbúši srdce. Nádherný masív Sella, vedľa sa týčiace Sassolungo, legendárne priesmyky Sella, Pordoi, Gardena a Campolongo, nekonečné kilometre zjazdoviek a lanoviek či jediný dolomitský ľadovec na Marmolade, vytvárajú úžasnú kulisu, ktorá každoročne v zime i v lete priťahuje desaťtisíce návštevníkov z celého sveta. Pridajte k tomu takmer 300 slnečných dní v roku a máte miesto, ktoré by som ja osobne neváhal nazvať rajom na Zemi.

Myšlienka usporiadať MTB maratón práve tu, bola logickým vyústením snahy miestnych predstaviteľov ešte viac zviditeľniť tento región počas „vedľajšej“ letnej sezóny. Tím ľudí okolo talianskej lyžiarskej hviezdy z konca 20. storočia, Petra Runggaldiera, ktorý pochádza práve z tejto oblasti, pripravil pre fanúšikov horskej cyklistiky dve úžasné trate s úctihodnými parametrami – kratšiu 50 km trať s prevýšením 2600 metrov a dlhú „HERO“ trasu s dĺžkou 82 km a neskutočnými 4200 nastúpanými metrami.

Prvé informácie o maratóne som objavil na internete niekedy v polovici marca na stránkach českého servera mtbs.cz. Úžasne spracované promo-video dlhej trasy v 3D formáte mi doslova vyrazilo dych. Okamžite som si spomenul na rok 2005, keď sme tu sledovali jednu z horských etáp Giro d´Italia a samozrejme prejazdili takmer všetky okolité cestné priesmyky. Po 5 rokoch je najvyšší čas sa sem vrátiť.
Dať dokopy partiu už tentoraz nebol žiadny problém, záujemcov bolo viac než dosť. Nakoniec sme sa dohodli 4 – tradiční maratónisti Robo, Martin a ja plus Robov kolega Miloš. Neboli sme však jediní zo Slovenska, do Južného Tirolska sa chystali chalani zo Zvolena, Bratislavy, či Trenčína.

Aj tentoraz sme sa rozhodli poňať maratón ako dovolenku, odchod sme naplánovali tradične na štvrtok, v piatok aklimatizačný výjazd na úvodný kopec maratónu, v sobotu samotný maratón, v nedeľu vyjazdenie sa na Sella Ronda bike day, v pondelok ešte nejaký výjazd a v utorok domov.

Ani nás neobchádza futbalové šialenstvo, ako na potvoru, práve dnes, v deň odchodu, hrajú naši s Talianmi rozhodujúci zápas o postup zo skupiny. Do Talianska prichádzame cez známy Brenner niekoľko minút pred koncom prvého polčasu, okamžite ladím rádio na štátnu stanicu RAI, taliansky komentátor snáď ani nemá kedy sa nadýchnuť. Vyhrávame 1:0, druhý polčas začína. Ako to dopadlo isto netreba popisovať, posledné sekundy zápasu sme si vychutnali už pri našom priváte v Selve. Večer sa k nám pridáva ešte Maťo a Šaňo, ktorí vyrážali z Bratislavy o čosi neskôr.


Ako som už spomenul, v piatok si dávame aklimatizačný výjazd na prvý kopec maratónu na Dantercepies do výšky 2300 metrov nad morom. 5 kilometrov a 725 nastúpaných metrov. Nič iné ako najľahší prevod na šotolinovej zvážnici neprichádza do úvahy, na dvoch krátkych úsekoch musíme aj potlačiť. V pohodovom tempe s foto prestávkami sa dostávame na vrchol, zozjazdujeme na Passo Gardena a odtiaľ po turistickej značke späť do Selvy. Pre dnešok stačilo, ideme sa pozrieť do centra Selvy, kde je prezentácia a malá bike výstava. Keďže sme sa prihlásili a zaplatili v dostatočnom predstihu, za štartovné 50 € dostávame každý parádny dres od Gore Bike Wear, cyklo batoh Deuter a „buffku“, všetko vo farbách maratónu, k tomu ešte nejaké gély a tyčinky od Powerbaru a kopec turistických prospektov. Tomu sa hovorí marketing. Večer ešte posledný krát skontrolujeme biky, pozrieme futbal a nedočkaví ideme spať.

Ráno skoré raňajky, spoločný štart oboch tratí maratónu je naplánovaný na 8-mu hodinu. Ešte si ideme vyzdvihnúť čipy, pretože včera akosi pre nás neboli. Žiadny stres, všetko vybavené v priebehu pár sekúnd. Čaká nás síce slnečný deň, ale radšej si obliekam aj návleky na ruky a vestu. Radíme sa do posledného koridoru, ktorý je vyhradený pre hobby jazdcov (sú tu však aj licencovaní pretekári z ostatných krajín mimo Talianska, keďže ich licencie Taliani akosi nebrali do úvahy...) Nám je to v podstate jedno, aspoň sme sa tu pekne všetci Slováci postretali. Času na obiehanie bude v kopcoch dosť.


Ani sa nenazdáme a už je odštartované. Je to však iný štart ako sme zvyknutý u nás, žiadne bomby hneď po štarte...masa cca 400 bikerov sa spočiatku veľmi pomaly prediera strmým stúpaním priamo v centre Selvy a následne sa v nezmenenom tempe dostávame na úpätie už spomínaného prvého kopca. To už sa had bikerov natiahne o čosi viac a dá sa aj jednoduchšie obiehať. Volím miernejšie tempo, dôležité je sledovať stopu pred sebou, každú chvíľu niekomu ustrelí šotolina pod zadným kolesom a musí zosadnúť. Tomuto sa chcem vyhnúť. Po pár serpentínach už je pole riadne roztrhané a môžem sa sústrediť len a len na kopec predo mnou. Rovnako ako včera aj dnes v prudkých stojkách radšej tlačím. Kúsok pred samotným vrcholom zbadám Laca ako čosi rieši vedľa biku. Uvoľnili sa mu skrutky na kufri na tretre a jednu dokonca stratil. Zastavujem pri ňom, vyberám multikľúč a dotiahnem tou jednou skrutkou kufor tak silno ako sa len dá. Ešte povolím strunky na pedáli a môžeme pokračovať. Snáď to vydrží. Občerstvovačku na vrchole si nevšímame a zjazdujeme smerom na Passo Gardena, popod cestu krátkym tunelom sa dostávame na lúčny chodník. Vpredu to trochu brzdia dve baby, obiehať moc nie je kade. Nakoniec sa nám to podarí a prepracovávame sa stále viac dopredu. Je vidno, že niektorí z účastníkov moc na MTB nejazdia a technika im očividne chýba. Pokračujeme krásnymi switchbackmi dole údolím, cesta sa neskôr rozširuje a už po šotoline valíme do Corvary. Hneď zo zjazdu začína v centre obce ďalšie, tentoraz spočiatku asfaltové stúpanie. Opäť takmer najľahší prevod, asfalt prechádza postupne do šotoliny. Asi na 14-tom kilometri sa trať delí, 50-kári idú doprava, Heroes z 82-ky pokračujú ďalej v stúpaní doľava na Pralongiu. Ideme samozrejme spolu s Lacom doľava, dnes má smolu, ešte aj computer mu prestal fungovať. Laco sa mi v stúpaní trochu vzdaľuje, ale v najprudšom úseku, kde treba tlačiť sa na neho opäť doťahujem. Sklon stúpania sa mierni, po pravej strane sa otvárajú úžasné výhľady na Marmoladu. Z vrcholu Pralongie najprv prudko klesáme, avšak po chvíli sa dostávame do lesa na úžasný singláčik, ktorý sa pozvoľna vinie smerom dolu až na Passo Campolongo. Tu je prvá veľká občerstvovačka, doplním pitie do vaku, zjem zo dve tyčinky. Chvíľu čakám na Laca, ale očividne sa mu nechce. Neskôr v cieli mi povedal, že kufor sa mu opäť odtiahol a len s jednou tretrou to najmä v zjazdoch nemalo význam a tak to z Passo Pordoi strihol späť do Selvy do cieľa. Škoda no...


Pokračujem teda sám, z Campolonga zjazdujeme kolmo dole opäť parádnym technickým zjazdíkom do Arabby. Začína sa mi ozývať predná brzda, metalické platničky za sucha nie sú najlepšia voľba, za tento vreskot by sa nemusela hanbiť ani známa vuvuzela. Takmer v každej zákrute číha nejaký fotograf, aj v týchto momentoch treba myslieť na pózing. ☺ Z Arabby je jediný dlhší asfaltový úsek maratónu, zhruba po 4 km zjazdu poriadne strácame výšku, cesta ešte prudko točí doprava, prechádzam cez most na druhú stranu údolia a okamžite začína ďalšie stúpanie, opäť najľahšie prevody. Cesta postupne prechádza do šotoliny a naberá riadny sklon. Máme pred sebou najťažšie stúpanie na Sourasass. Takmer od začiatku musím tlačiť, treba šetriť sily na posledné kopce. Na pár úsekoch sa snažím čo to odšliapať, ale naozaj to nejde. Zhruba v polovici kopca prichádza tá najprudšia pasáž, tu tlačili úplne všetci. Tlačenie mi ako obyčajne nerobí problém, dlhými krokmi decimujem mojich spolubojovníkov. Onedlho sa sklon mierni, nasadám na bike, dostávam sa nad hranicu lesa, začína byť vo vetre celkom zima. V diaľke sledujem jednotlivé siluety bikerov, regulovčík mi hovorí, že ešte asi 15 minút a som hore. Ide sa mi naozaj fajn, prechádzame dve asi 20 metrové snehové polia, celkom sranda na letnom maratóne. Ešte tri serpentíny a som hore, najvyšší bod dňa leží vo výške 2350 m.n.m. V diaľke už vidno serpentíny na Passo Pordoi, cesta k nemu vedie znovu po parádnom singláči po úbočí, niekde v polovici sa pripájajú aj jazdci z kratšej trate, akonáhle ich chcem si zakričím, že ich chcem obehnúť, vzorne zastavia a uhnú sa nabok. Chodníček končí zhruba 150 výškových metrov pod vrcholom Pordoi, záverečné serpentíny ideme po asfalte a za chvíľku som hore. Zastavujem na občerstvovačke, treba samozrejme doplniť tekutiny do vaku, tyčiniek a ovocia už je tu pomenej, vidno, že väčšina bikerov z krátkej tu už bola...Plne naložený pokračujem ďalej, regulovčík ma hneď po sto metroch posiela doľava na lúčny zjazdík, potom opäť križujem asfaltku a znovu do lesa. Samozrejme žiadny oddych, krásny lesný chodníček plný koreňov a kameňov, nikto nezavadzia, takže si ho vychutnávam plnými dúškami. V nebezpečných úsekoch dáva borec z horskej služby znamenie, aby som zvoľnil, dve miesta boli tak na hrane, takže som ich radšej zbehol peši (na druhý deň sme to šli ešte raz a bolo to celkom easy " title=" )...Znovu sa dostávame chvíľu na asfaltku, ale hneď bočíme doľava a zjazd pokračuje ďalej. Predná „vuvuzela“ dáva o sebe vedieť čoraz častejšie, až mi je to trochu trápne...Zjazd končí v Canazei, pred nami už je len jedno veľké stúpanie na Passo Duron. Idem v skupine asi 5 ľudí, všetci Taliani. Kým má cesta dolinou prijateľný sklon ešte veselo diskutujú, ale onedlho sa to dvíha a už nepočuť ani slova. Opäť sa dostávame do pasáží, kde je určite rozumnejšie tlačiť, našťastie nie je to na dlho, pretože ani to tlačenie nie je ľahké, keďže v tretrách sa na šotoline dosť šmýka. Skupinka sa v kopci úplne roztrhala, trošku ma štve jeden borec, ktorý najprv nám všetkým ujde a potom vzorne čaká na kolegu, potom nás znovu obehne, znovu čaká...toto fakt nemám rád...Nakoniec však čakal asi dosť dlho, pretože sme sa stretli až na samotnom vrchole Passo Duron, záverečný úsek som na počudovanie v pohode dal na biku.


Tabuľka hlási už len 14 kilometrov do cieľa. Po krátkom zjazdíku opäť občerstvovačka, nikto okrem mňa tu nie je, takže žiaden zhon. Jeden z pomocníkov spokojne pofajčieva pri stole s jedlom, škaredým pohľadom mu dávam najavo, že cigaretový dym je to posledné, čo teraz moje pľúca potrebujú...Prechádzam skupinkou fandiacich bikerov, ktorí tu očividne na niekoho čakajú. Okolitú panorámu si ani nestíham vychutnať, fešná slečna ma posiela na ďalší singláčik. Naštvane zisťujem, že mi computer nič neukazuje, skúšam ho vybrať a znovu nasadiť, ale nič nepomáha. Dostávam sa na šotolinovú cestu, ešte chvíľu sa veziem dole kopcom, ale už o chvíľu ma regulovčík posiela do ďalšieho, tentoraz už posledného stúpania. Po tom zjazde je to pre nohy doslova šok, chvíľku mi trvá, kým sa dostanem do obvyklého tempa. Až teraz vidím, prečo mi ten computer nejde, uvoľnil sa mi magnet na špici a vytočil sa do strany. Na okamih zastavujem a dávam ho do správnej polohy. Zase všetko funguje ako má. Toto stúpanie je o to ťažšie, že vidím ďaleko pred seba, síl v nohách už tiež nie je nazvyš. Aj rozmýšľam, že by som zosadol a trochu si oddýchol pri tlačení, ale vzadu zbadám nejakého bikera a tak krútim ďalej. Prechádzam okolo horskej chaty, naľavo sa týči krásna kaplnka, už len dve serpentíny a som hore. Dostávam info, že teraz to už bude len dole, tie slová pôsobia ako balzam...Zjazdík je rýchly, taká užšia zvážnica pomedzi lúky. Za zákrutou však číha nečakané prekvapenie – pasúce sa stádo kráv. Samozrejme v momente ako brzdím ich „vuvuzela“ všetky vyplaší a tri z nich splašene bežia po trati maratónu predo mnou. Už radšej brzdím len zadnou, opatrne okolo nich prechádzam, ani by som sa nedivil, keby som dostal kopanec zadnými...Trochu vystrašene pokračujem rýchlym zjazdom, computer opäť nefunguje, babrať sa s magnetom sa mi však nechce a nechávam to tak. Veď cieľ už nie je ďaleko. Krátke stúpanie trošku decimuje psychické sily, toto je naozaj za trest, vyšvihám to z posledných síl, ďalšie už isto nebude. Už rozpoznávam siluetu Selvy, napájam sa na posledný dnešný singláčik, šípka pri trati oznamuje posledný kilometer. Normálne mi je aj do plaču, tak úžasné to dnes bolo. Z chodníčka schádzam takmer v mieste štartu, míňam wapku, kde zazriem oboch Maťov a Šaňa, ktorí sú už v cieli, posledná točka pomedzi domy na hlavnú cestu a som v cieľovej rovinke, nikým neohrozovaný si vychutnávam prejazd za potlesku divákov, speaker hlási moje meno, čas a národnosť. Hotovo. Idem hneď za chalanmi, úsmevy na tvárach hovoria jasnou rečou, aj ich to dnes bavilo...Rýchlo umyjeme biky, bežíme sa domov osprchovať a najesť na Pasta party. Robo ani Miloš ešte zdá sa nie sú v cieli, tak ich čakáme pri zjazde z lesa do centra Selvy. Zrazu prichádza Robo, už je chvíľu v cieli a vytešene kričí Martinovi, že ho práve vyhlasovali na bedňu v kategórii „žurnalistov“. Martin sa o chvíľu vracia s parádnou trofejou za 2. miesto a s novou prilbou (pre vysvetlenie, Martin jazdí a píše pre už známy Cyklomag, tak preto tá kategória). Onedlho sa v záverečnom zjazde objaví aj Miloš, vyzerá v pohode, to je fajn. Dnešok máme úspešne za sebou, nikomu sa nič nestalo, každý si siahol na dno svojich síl, ale všetci sa zhodujeme, že toto bol ten najkrajší maratón, čo sme kedy išli.
V druhý deň v nedeľu bol v Selve na programe ďalší cyklistický sviatok – Sella Ronda Bike day. Na 7 hodín boli okolité priesmyky k dispozícii len cyklistom, tradičný okruh viedol cez všetky 4 priesmyky – Gardenu, Campolongo, Pordoi a Sellu. Čo sme počuli, tak minulý rok tu bolo okolo 15 000 cyklistov bez rozdielu veku. Neváhali sme ani chvíľu a pridali sme sa do dlhého hada cyklistov, ktorý už od rána prúdil z centra Selvy. Na regeneráciu po včerajšku takmer ideálne. S úžasom sledujeme, ako sa na tento 60 km okruh vydávajú aj asi 7 ročné deti na 20“ bikoch s minimom prevodov. Hore kopcom sa nechávame strhnúť takmer každou rýchlou skupinkou vyšvihaných chrtov, dole však volíme inú trasu. Ešte raz si dávame tie úžasné zjazdíky v teréne, čo sme šli včera. V stúpaní na Passo Pordoi dokonca stíhame pozdraviť Gilberta Simoniho, Martin sa s ním zviezol až na vrchol. Jednoducho ďalší nádherný deň.


V pondelok opäť parádna bikovačka, to už by som sa ale asi moc rozpisoval. V najlepšom treba skončiť. Sella Ronda jednoducho nesklamala, základom bolo krásne slnečné počasie, príjemné zázemie v priváte, všetky dostupné služby a samozrejme úžasná príroda všade naokolo. Ak rozmýšľate nad dovolenkou v Alpách, túto oblasť jednoducho nesmiete vynechať!


Výsledky:
http://www.valgardena.it/download/gardena/pdf/Classifica_SSRH2010.pdf

Linky:
http://www.sellarondahero.com/
http://www.vimeo.com/12670415 - 3D promo video
http://www.sellarondabikeday.com/