Tip na expedíciu: Severnejšie sa už ísť fakt nedá

Alebo ako sme si na plecia naložili viac, než sme boli schopný ako skupinka piatich v takom zložení zvládnuť. Boli sme si všetci rovný, tak sa vždy čaká aj na toho posledného člena a preto sa to nám trošku natiahlo. Už som si myslel, že tento článok ani nevznikne, lebo to skoro skončilo veľkým fiaskom, ale nakoniec to dopadlo viac ako dobre. Tak pekne poporiadku z dvojdňovej expedície po Oravsko-Żywieckych Beskydách.

Prvý deň, sobota 30.6.2012.

Hlavný cieľ tohto dňa bol najsevernejší bod Slovenska na Modralovej a prespanie v blízkom zrube. Konečne mám v piatok čas a môžem sa zbaliť a trochu nachystať bike, toho som sa po Oravskom cyklomaratóne vlastne ešte ani nechytil. Zbalil som hádam všetky najnutnejšie veci, ktoré by sa mohli v stave núdze v prírode zísť. (Ja tak nenávidím ruksaky keď bicyklujem!) Z Námestova vyrážame približne o 8:00 ráno. Ideme cez Michaľovku na Vahanov až ku kapličke medzi Sihelným a Oravským Veselým, kde potom aj pokračujeme. Zo začiatku asfalt, potom poľné cestičky. Cez Veselé do Mútneho a tam sa zjazdom do tamojšej píly napájame na zelenú značku. Neviem ako, ale maximálku som mal 121 km/h, asi som pri oprave káblika túto rýchlosť nejako nechtiac nadbehol magnetom. V tom zjazde na Mútňanskú pílu som sa necítil na takú rýchlosť. Od píly pokračuje mierny kopec, väčšia časť je asfalt a až na konci začína o niečo horšia cesta. Celý čas mierne stúpanie až na slovensko-poľskú hranicu. Odsýpalo nám to relatívne rýchlo, keďže sme terén prakticky ešte nevideli. Až tu začína ťažšia časť, ktorá nám ponaťahovala stuhnuté svaly na nohách.


V prvom rade musíme nájsť prepojovaciu časť s poľskou čiernou značkou. Podľa vrstevníc v peknej rokline. Po pár metroch dolu a po pár doskách na bahnitom podklade bola ostrá vracačka doprava. Na jej konci zas doľava, kde bolo treba hádzať bicykle do tej rokliny. Alebo urobiť ľudskú reťaz a pekne si ich popodávať. Komu čo lepšie a rýchlejšie. Po prejazde potokom, kde som si zmáčal botičku, sme už napojený na čiernu značku. Prichádzame na rázcestie, kde sme sa dohodli, že nejdeme na Halu Rysianku, ale skúsime Halu Lipowsku a z nej pôjdeme na Rysianku. Ideme podľa šípok v domnení, že dôjdeme na Lipowsku. Fajnou cestou sa dostávame na križovatku, kde nastal problém. Kde k čertu sme? Nevedeli sme sa rozhodnúť, lesná cesta strmo hore kopcom mala „modrú“ značku, reku tade poďme, však je to na mape. Lenže keď sme prišli bližšie, tak to bola vlastne čierna značka. Aj keď nám to moc nesedelo, vybrali sme sa hore brutálnym kopcom, až sme sa časom dostali na Rysianku. Čo? Nechápem! Nevadí, aj tak bola Hala Rysianka pôvodný plán. Zložili sme sa, konečne oddýchli, najedli a iné podobné relaxačné techniky. Kde bol problém som zistil až doma. Aj keď sa vlastne išlo podľa šípok na Lipowsku, tak sme mali niekde ešte odbočiť doľava. Takto sme si len urobili menšiu obchádzku a aj tak sa späť napojili na čiernu značku, čo sme si vtedy nevšimli. Do mapy som zakreslil celú čiernu značku ktorou sa ide priamo na Rysianku, nie tú menšiu obchádzku západnejšie kadiaľ sme šli my, aby vás to nemýlilo. Podstatné je, že cieľ sme dosiahli. A začalo peklo, doslova. Oskar naplno ukazuje svoju silu. V tomto teple podávať výkon je niečo strašné. Jediné čo mi ostávalo, bolo natierať sa krémom aby ma nespálilo, iný boj proti nemu bol zbytočný.


Asi o druhej poobede, ak nie neskôr, odchádzame z Rysianky po červenej značke smerom na Trzy Kopce. Od tohto momentu sa držíme poľskej červenej značky, lebo po skúsenostiach z vyšších oblastí je slovenská modrá v horšom stave, respektíve menej zjazdná, ak sa náhodou neprekrývajú. Ideme systémom hore-dole cez viacero vrcholov, sem tam aj potlačíme, keď sa už inak nedá. Po zjazde z Polanice vidíme na lúke salaš. Myslím, že niečo dobré ovčie by sa tam malo dať zohnať, len my sme pokračovali na ďalší kopec smerom na Halu Miziowu pod Pilskom. Pred chatou sa červená značka rozdvojuje a aj na mapách je niekde označená ako červená spodná a na inej zas vrchná časť. To je jedno kadiaľ, či po červenej s bielymi pruhmi alebo červenej zo žltými pruhmi okolo, obe vedú na Miziowu. Tu máme ďalšiu väčšiu prestávku, tentoraz aj s pivečkom. Už začínam tušiť, že takto to ďalej nemôže pokračovať. Navrhujem obísť Pilsko, čaká nás ešte kus cesty a ideme výletným tempom s dlhými prestávkami, aby sme to vôbec stíhali. Neprešlo to, pozitívna energia prevládla (som rád), tak sa nakoniec vyberáme po čiernej na Pilsko, ktorá je síce strmšia, ale podľa poliakov je tam menej skál ako na žltej. Tlačenka až hore. Trochu ešte nakoniec pošliapeme v sedle na samotné Pilsko, keďže celý vrchol je mimo Poľska. Spravíme fotku vrcholovky a pokračujeme zjazdom po modrej značke na Polhorskú colnicu. Ťažký zjazd, kamenistý, kľukatý a strmý. Na jednom mieste kolmo dolu. Nebezpečné voľné skaly a podobné záludnosti. Hojdačky v skupinke púšťam pekne dopredu. Zase tu škvarím brzdy, ale radšej to, ako by som sa mal tu vytrieskať. No aj tak som to ku koncu na rovine pustil dolu a zapichol predné koleso do blata, ktoré bolo v zákryte nejakým drevom či koreňom. Samozrejme ukážkový kotrmelec priamo na hlavu, až prilba zapraskala. Len vrchný plastový kryt a nie kosti, našťastie. Možno by som mal rozmýšľať nad novou, táto čo to už zažila.


Na colnici sa natiahneme a sadneme. Ja si medzitým ošetrím menšie rany po páde. Doteraz sa voda dopĺňala stále. Všade boli potoky, pramene a chaty. V ďalšom úseku už nič, až na Modralovej bol plán dočapovať vodu, kde by sme museli ísť aj tak dolu k potoku. Toto sa niektorým neskôr vypomstilo. O pol ôsmej alebo už o siedmej, teraz neviem, dvíhame kotvy a ideme zase po červenej v ústrety horúčavy a sparna. Čas už napovedal, že na Modralovej asi nebudeme o ôsmej, ako sme plánovali. Hneď na úvod nás potešila pekná tlačenka z colnice do kopca. Ďalší úsek systémom hore-dole a pravidelných intervaloch klesáme na cca 800 m n. m. a stúpame na cca 1000 m n. m. Myslím, že každý nasledujúci kopec bolo treba nejakú časť tlačiť, až z nás lialo. Cestá nám ubiehala čoraz pomalšie, čoraz viac sme sa čakali a nie a nie prejsť poslednú časť trasy. Už som začínal byť nerôzny. V sedle Martoša sa musíme podeliť o vodu, keďže nie každý bol dostatočné zásobený, čo sa mi nepáčilo, že to takto podcenili. Nasledoval zlom: vrch Javorina. Stúpanie a aj tlačenie, ktoré nás pripravilo o posledný prítomný morál. Kým sa na vrchole čakalo na posledných, zvolili sme plán B.

Konečná! Začalo sa výraznejšie stmievať, vtedy bolo niečo po pol desiatej a my len niečo cez polovicu cesty od colnice. Bez vody a unavený. Aj keby sme okolo polnoci nejako dorazili na Modralovú, tak nemáme šancu v noci nájsť vodu, tá bola dolu pod vrcholom. Možno by sme aj skolabovali, než by sme došli. Rozhodli sme sa záver zjazdiť do sedla Gluchačky a tam prejsť cez les k najbližšej asfaltke, k potoku a pokorne späť do Oravskej Polhory. Nahodili sme svetlá a šli sme dolu. Keď tu zrazu pred sedlom veľké vojenské stany a poľská vlajka na žrdi. „Chlapi kašlite na to, ešte nás tu postrieľajú!“, bol môj prvý dojem. Nakoniec to bol niečo ako tábor, kde ubytovávali turistov za 9 zlotých na noc. Doma sme presnejšie zistili, že to je Baza namiotowa Głuchaczki. Je to spravované študentskou organizáciu Studenckie Koło Przewodników Beskidzkich w Katowicach a prístupné len v mesiacoch júl a august. Dávam to ako dobrý tip na záchytný bod. Tu nám poskytli celý stan veľký asi 4x8 m. Keď sme sa pekne zložili, tak k nám nabehli, že sa tam vlastne platí (to nám na začiatku ani nepovedali). Ale nechali nás, aj keď sme boli prakticky bez zlotých. Napriek tomu sme vyzbierali aspoň 15 zlotých a dáke groše, čo sme im nechali ako sprepitné, keď ich nechceli prijať za prespatie. Super miesto, sprcha, voda, stany, provizórna chata, partia poliakov okolo ohňa. Nič lepšie nás nemohlo stretnúť. Osprchovali sme sa, doplnili vody, opiekli klobásky a šli po polnoci spať. Bol to ťažký deň, dali sme naozaj veľa, aj keď to podľa časov tak vyzerá. Proste čakanie sa a dlhé prestávky nám zobrali podstatnú časť dňa. Však za 14 hodín výletu sme mali len 6 hodín čistého času jazdy. Nevadí, som rád, že išli aj slabší jazdci a nevzdali to. Toto nebol závod, ale výlet, len nabudúce treba tomu prispôsobiť dĺžku trasy.

Mapa a profil: http://www.cykloserver.cz/tipy-na-vylety/detail/?d=91810
Dĺžka: 61,98 km
Nastupané metre: 2225 m
Čas: 05:53:42

Druhý deň, nedeľa 1.7.2012.

Ráno sa vstávalo ťažko, ja som zo stanu vystrčil hlavu až niečo pred ôsmou, hádam posledný. Naraňajkujeme sa a pomaly balíme veci. Aj sme sa trochu báli, bo poliaci nám pri ohni chceli premastiť anály a poruchať rowery. No zbohom, ale však sranda musí byť. Rozlúčme sa v dobrom, poďakujeme domácim a pomaly si ideme svojou cestou. O pol deviatej pokračujeme konečne na Modralovú a na zrub, kde sme v sobotu predtým nedošli. Čakajú nás ďalšie „kopčeky“ aj s tlačením, ale plný síl to už nie je až taký problém. Ráno je tiež chladnejšie. Na Modralovú sme dorazili tak za hodinku. Večer by sme to dali predpokladám tak do dvoch hodín, ak by sme náhodou neblúdili. Našťastie sme prespali na tej lúke. Keby sme z posledných síl pokračovali, tak by sme tam nemali vodu a za druhé by sme sa nemali ani kde vyspať, keďže v zrube boli turisti od Baltského mora. Vieme to preto, že nás tam nás čakal ďalší člen skupiny. Mali sme sa tam večer stretnúť ale okolnosti ho donútili, aby nás tam počkal, hoc ani nevedel čo s nami je a kde sme. Aspoň tam nebol sám. Trochu sme si oddýchli povedali zážitky a už šiesti pokračovali na najsevernejšie miesto Slovenska. Hlavný cieľ dosiahnutý. Ešte stále máme reálnu šancu naplniť plán druhého dňa, aj keď možno s nejakou malou zmenou. O tom potom.


Z Modralovej sa pustíme prudkým zjazdom bez nejakých šutrov, po červenej značke, až do Jaloveckého sedla. Tam už pokračujeme žltou lesnou cestou, ktorá sa po chvíľke napája na asfaltovú cestu. Samozrejme sa tam pustíme dolu až do Polhorskej píly. Aspoň na chvíľu nepoznáme brzdy a v kuse valíme dolu kopcom. Na píle sa máme deliť. Polka ide už domov a druhá pokračuje ďalej. Každý mal toho už dosť a poznal svoje sily či bude vládať šliapať ďalej. Ja, Paťo a Jožo ideme ešte na Babiu horu. Hlavne pre Joža, keď už sám spal na Modralovej, aby nemal zbytočne zabitý deň. Takže od píly po modrej asfaltke pokračujeme pod Diablak. Potom sa napojíme na červenú cestu, ktorá smeruje na Malú Babiu horu. Vyvezieme sa až na rázcestie, kde červená pokračuje do lesa. Odtiaľto až po Borsučie je ťažko priebojný terén s tlačením, obchádzaním spadnutých stromov a sem tam aj šliapaním. Keď pozriete na satelitné mapy, tak sa dá tento úsek obísť. Ak budete pokračovať pred vstupom do lesa doprava po ceste a potom prvou ostrou vracačkou doľava a stále hore. Je to síce dvakrát dlhšie ale určite menej strmé, rozťahané a zjazdné. Nabudúce pôjdem už rozhodne tadiaľ a nebudem musieť ani raz zosadať! Na Borsuči opúšťame červenú značku a pokračujeme zvážnicou. V polke prechádzame dolinou a druhú polku končíme prvou prudkou vracačkou doľava na ďalšiu zvážnicu. Teraz kopírujeme cestu ako som opisoval v článku na Babiu horu. Touto zvážnicou po prechode ďalšou dolinou sa dostávame k známemu smreku pri križovatke so žltou značkou smerujúcou na Babiu horu. Tu sa konečne naobedujeme, na Babiu potrebujeme veľa energie.


Je zaujímave ako ten čas letí, ak sa ide kľudným tempom. Najskôr som vravel, že budem rád na Diablaku o jednej poobede, potom o druhej a nakoniec môžem byť rád ak tam budem o tretej. Pokračujeme starým známym dláždeným chodníkom. Akože fajn, naposledy to šlo, ale teraz sme prvú polku viac tlačili ako šliapali. Nie sme stroje a aj ťažké ruksaky nám dvíhali predne koleso. A vtom teple? Uff! Teraz je ešte teplejšie ako bolo v sobotu. Každý prístrešok a tieň pod stromom je vítaný. Našťastie neskôr oskara prekryl mrak, tak sme to využili a hybaj čo najvyššie. Na druhom odpočívadle sa stúpanie zmierni a to nám už nerobí problémy. Ale stále pečie, keďže sme pochopiteľne na otvorenom priestore s kosodrevinou. Schováme sa v ďalšom prístrešku. Tu poľskému chlapcovi s otcom opravíme páskami roztvorenú špičku topánky a tiež som im dal aj kus povrazu, keby náhodu bolo treba. Dúfam, že dolu došli bez problémov. My pokračujeme ďalej na vrchol až ku prvým schodom. Biky pekne na plecia a môžeme kráčať. Tak ďaleko a vysoko od civilizácie a počujeme nejakú hudbu, zaujímavé a čudné. Vynesieme bicykle hore, vyšliapeme chodník, polku druhých schodov tiež vynesieme a na záver vyšliapeme až na vrchol. Podarilo sa. Hore je perfektne, vetrík pofukuje, tak je tu veľmi príjemne. Kus zregenerujeme a zjeme posledné zásoby jedla. Ja čumím len tak do blba a rozmýšľam, kedy ma prestanú takéto hardcore veci baviť. Nakoniec fotka vrcholovky a tým pádom máme pokorený po Pilsku druhý symbol Beskýd, zato ten najvyšší.

Pôvodný plán bol zísť cez Malú Babiu horu do Jaloveckého sedla, kde sme predtým zišli aj z Modralovej. Už len z princípu, aby sa zachovala myšlienka Oravsko-Żywieckych Beskyd. Nakoniec sme sa rozhodli ísť dolu cez Poľsko zelenou značkou, ktorou som ja ešte nešiel. Náročný zjazd, možno v niečom náročnejší ako po červenej do Poľska, kadiaľ som šiel naposledy. Zas som piekol brzdy a drel gumy. Spočiatku dláždený chodník, neskôr aj voľné kamene, potom len vytŕčajúce, nakoniec korene. Spoločné mali to, že to bolo stále dosť strmé, kde som miestami radšej „tlačil“ aj dolu. V časti pred brodom cez potok sme prišli na vysokých vytŕčajúcich skalách o tri zuby, našťastie len na veľkej píle a pád Paťo prežil takmer bez následkov. Ten úsek bol brutal, ja som ho samozrejme na biku nedal. Celý zjazd bol dosť krkolomný a podobne ako z Pilska po modrej, tak aj tu sa bikeri na hojdačkách pekne vyhrajú. Je to aj minimálne používaný chodník a turistu tu stretnúť bude asi len málo pravdepodobné. Keď sme sa dostali na cestu, odhalili sme zdroj hudby počuteľný až na Babej. Lipnica Wielka mala nejaké hudobné slávnosti a bola by škoda tu chvíľku nepobudnúť. Zmrzlina nenechala na seba dlho čakať. Dievča si drzo vynútilo tringelt dva zloté (nech, hehe), ale už by som jej ho nedal. Však tá zmrzka bola samá voda, treba najskôr ochutnať a potom niečo dávať.


Ako býva zvykom, zase sa nám nechcelo dvíhať a odchádzať. Nakoniec sme museli postaviť a pokračovať po modrej ceste na Slovensko, na Hviezdoslavovu horáreň. Na slovenskej strane to už nebola asfaltka, ale lesná cesta s asi dvoma väčšími stúpaniami. Pri horárni sme to zvrtli dolu poľnou cestou do Rabčíc a cez Rabču do Zubrohlavy. Expedíciu sme tam zavŕšili pri pive a pizzi. Po dvoch veľmi ťažkých dňoch, či už fyzicky a aj psychicky, prichádzame domov do Námestova. Strašná zničujúca rozbijačka to bola. To mám ako predprípravu na 24 hodinovku, na ktorú pravdepodobne pôjdem, ak si to ešte nerozmyslím. Mapy som robil na cykloservery a tie nastupané metre sa mi nejako nezdajú. Pocitovo by som odhadoval oveľa viac. Hádam sa mapy nemýlia a asi len to teplo vysalo dosť energie.

Mapa a profil: http://www.cykloserver.cz/tipy-na-vylety/detail/?d=91815
Dĺžka: 62,52 km
Nastupané metre: 1773 m
Čas: 05:11:22

Vďaka chlapci, že som sa nakoniec zúčastnil a mohol toto absolvovať. Bola to naša prvá viacdňovka, tak treba ešte vychytať nejaké muchy. Hlavne nenakladať si viac ako dokáže skupinka zvládnuť, respektívne najslabší člen skupinky. Samozrejme, nikto sa na nikoho nehnevá, ale radšej kratšiu túru ako sa trápiť. Po bitke je každý generál, kto to mal ale predom tušiť? Ešte ma netešili malé zásoby vody nektorých kolegov. V tej horúčave a pri takom výkone to rozhodne neschvaľujem. Nakoniec to dobre dopadlo a hádam poučený ešte niečo zopakujeme. Však bola sranda, no nie parubci?