Z Moravy na Kysuce

Semester skončil, skúšky za mnou a tak nastal čas začať plánovať nejaký biketrip. Napadlo mi nechať v Brne bicykel ako posledný a vyraziť na ňom z Brna cez Južnú Moravu, pričom by som sa napojil na hranicu s ČR a po hrebeni Bielych Karpát a Javorníkov sa dostať domov do Čadce. Cesta bola zhruba načrtnutá a rozdelená na 3 dni s nocľahmi na Veľkej Javorine a niekde v okolí Kohútky.

Prvý deň sa bolo treba dostať z Brna cez Južnú Moravu k horám, čo bola viacmenej asfaltová záležitosť ale zase žiadne hlavné ťahy. Stačilo sa len nachystať, počkať na dobré počasie a vyraziť...

V noci som ani nemohol zaspať, ráno budík na 3:55 ale zobudil ma kamošov spolubývajúci, ktorý bol majiteľ mojej postele, práve prišiel z nejakej párty, ale bol charakter, pretože som mu povedal nech pred 4 ráno nechodí, aby ma nechal sa trochu vyspať.. Tak sme si podali štafetu v spaní naraňajkoval sa a okolo piatej vyrazil z Moravskej metropoly.

Kilometre odsýpali rýchlo a keď začalo vychádzať slnko rovno oproti mne, bola to paráda. Ani neviem kedy naposledy som videl východ slnka, keď pravidelne spávam do obeda. Prvá zastávka mala byť mohyla na Prackom kopci, kde sa odohrávala pred 210 rokmi bitka pri Slavkove. Práve tu Napoleon uskutočnil pravdepodobne svoje najväčšie víťazstvo. Teraz je tam mohyla, múzeum, vysadené pamätné stromy jednotlivých krajín za padlých vojakov a veľmi pekný výhľad do okolia, ktoré bolo aj bojiskom. Dokonca je tu aj bezplatný teleskop, s ktorým bez problémov dohliadnete až na paneláky v Brne.



Z prackého kopca som pokračoval cez rôzne dediny smerom na Ždánický les. Kedže ešte stále bolo skoré ráno a celkom zima, spoločnosť mi robila rôzna zver srnky, ale hlavne poľné zajace. Tie sa v tých obrovských kapustových poliach napchávali jedna radosť. Podľa mňa tu s nimi už musia mať celkom problémy, pretože to boli doslova gangy zajacov . Pekné ale bolo, keď utekali predo mnou a skočili do obilia, kde každým tretím skokom vyskočili tak meter vysoko, aby videli ponad obilie, kde sa nachádzam...


V ždánickom lese už aj napriek tieňu pociťujem, že dneska sa budem pekne smažiť vo vlastnej šťave. Už o 7:00 ráno ma zvádzali rybníky okolo cesty. Po prejdení hrebeňa, kde bolo na ceste geniálne značenie, začínam schádzať okolo viníc a púmp na ťažbu ropy. Obec Dambořice, v ktorej katastri sa tá ropa ťaží je jednou z najbohatších v ČR.



Prechádzajúc cez tie moravské kopčeky a vinice na mňa prišiel hlad, v Násedlovicích kde mi bol sympatický obchod s potravinami som zjedol druhé raňajky a doplnil vodu.

V sprievode ďalších zajačích gangov som stále len stúpal klesal a miestami vychutnával pekné výhľady na Moravu, ale už mi chýbal nejaký pekný singláč lesom ako v okolí Brna. Zároveň bolo už aj vidieť cieľ cesty, Veľkú Javorinu, kde chcem prespať. Vzdušnou čiarou to mohlo byť tak 30 km, ale v mojom pláne trasy bolo ešte 75 kvôli zastávke na obed v Hodoníne a Baťovmu kanálu.

Na Morave sa mi ale veľmi páči to množstvo pamiatok, ktoré nájdete aj v tej najzapadlejšej dedine, historické kostoly, zvonice, hasičské zbrojnice a všetky tieto pamiatky boli nádherne upravené. Je tu vidieť ten absolútne odlišný prístup k pamiatkam ako u nás. Nie že by ich u nás bolo málo, ale tu je toho až príliš. Pre výlety na cestných bicykloch alebo z rodinou je to tu naozaj raj. Na kopcoch sa kocháte výhľadom a pod nimi typickými českými vesnicemi.


Terén sa menil od mačacích hláv v Šardicích po piesok, ktorý signalizoval že sa blížim k Záhoriu. Pripekalo už celkom slušne, ale ešte to bolo znesiteľné pri pohľade na veľké rybníky v okolí Hodonína.

Moravská príroda má určite svoje čaro a je tu naozaj krásne, ale ja už chcem byť v horách a užívať si jazdu lesom, a tie vinice okolo mi akurát robia chute .


V Hodoníne len rýchlo do seba napučiť obed (Maďarský guláš s Gambrinusom) a prejsť ku nám na Slovensko, kde budem pokračovať popri Morave. Na nohách nebolo cítiť tých 90km navyše proti vetru v každom smere, do ktorého za celý deň idem , ale zadok začal nejako protestovať. Cesta popri Morave bola síce pekná, ale pre mňa trochu nudná, ešte nikdy som nešiel takú diaľku s takou absenciou hôr, ale dá sa to bez problémov kompenzovať a navyše každému sa páči niečo iné. Javorníky sa pomaly ale isto blížili.


Dorazil som ku Skalickému prístavu Baťovho kanálu. Pozdĺž kanálu bolo potrebné prejsť zase na českú stranu. Zastávka na vodu bola pri starom výklopníku uhlia, kde sa v tridsiatych rokov dvadsiateho storočia hnedé uhlie ťažené v okolí presypávalo priamo z vagónov na lode, z výtlakmi 150 ton takže žiadne plťky to neboli, lode boli ťahané koňmi a neskôr traktormi až do Baťových fabrík v dnešných Otrokoviciach. Výškový rozdiel prekonávalo 14 plavenbných komôr. To bolo využitie kanálu kedysi. Dnes je celý Baťov kanál nádherná technická pamiatka, ktorá je plne zrekonštruovaná vrátane automatizovaných plavebných komôr. Je tu možnosť si požičať loď, na ktorú ani nepotrebujete nejaké špeciálne oprávnenie a prejsť si ho celý zo Skalice až do Otrokovic.




Od kanálu odbočujem na Sudoměřice odkiaľ ma vedie zelená značka na Mlýnky na tomto úseku už prichádza kríza kvôli zadku a hlavne teplote, ktorá bola aj počas jazdy na bicykli v protivetre cez 40 stupňov!


V Mlýnkach v penzióne doplňujem tekutiny... Len na hlavu vylievam asi liter vody a ďalšie dva išli do fliaš a popri tom sa rozprávam s prvým človekom za celý deň, ktorý tam prišiel tiež na bicykli - žiletke. S tohto miesta pokračujem po modrej značke pekným singláčom cez les (v opačnom smere by bol ale oveľa lepší) a napájam sa na zvážnicu, po ktorej pokračujem vo svojej ceste na kopec, ktorý volajú Čupy a odtiaľto sa mi stačí držať červenej značky až do Vrboviec...

Po kilometri za hranicou ma na zvážnici zastavila páska zo zákazom vstupu kvôli prebiehajúcej ťažbe dreva v CHKO Biele Karpaty, čo ma „nepoteší“... hnevalo a napadol ma text pesničky od Desmodu: kde sa drevo z hory tíško zváža... je to Slovensko čarovné hrdé... Nechcem zase pichať do tých klasických tém, ktoré sa stále dookola riešia, ale keď sa človek po 100 kilometroch konečne dostane do lesa a nájde tam toto, škoda reči. Po hľadaní obchádzkovej trasy a skonštatovaní že lepšia bude anarchia, pokračujem ďalej cez zákaz, ale chvíľu potom mi (právom) vynadal lesník z ekologického lakatoša či viem čítať, potom ma aspoň varoval pred lanovkami, ktorými ťahajú drevo, aby som sa nezabil čo bolo od neho pekné a naštastie mi po ceste ani žiadna lanovka neskrížila cestu, asi ich mali niekde inde.

Na Kováľovských lúkach sa mi prvýkrát naskytol výhľad na slovenskú stranu. Konečne aspoň ako také kopčeky a pasúce sa kravy. Výhľad na jednotku a najlepšie na tom je, že ma čakajú prvé zjazdy lesom, o ktorých snívam už celú cestu.


Držať sa červenej značky a hranice bolo veľmi jednoduché pretože okrem hraničných kameňov a červenej značky je celá česká strana oplotená, pretože tu je nejaká Radejovská obora, ktorá má chrániť zver. Singláče sú tu rýchle a vedú po vyšľapaných chodníčkoch popri hraničnej lesnej ceste, občas po ceste samotnej. Sú v pohode zvládnuteľné aj pre slabších XC-čkárov ale aj milovníci typu AM/EN budú určite spokojní vďaka rýchlostiam, ktoré je tu možné dosiahnuť. Ja som si tieto cestičky vychutnával až tak veľmi, po toľkých kilometroch asfaltiek po Morave, že sa mi až nechcelo zastaviť a odfotiť ich začo sa ospravedlňujem a určite sa v tomto polepším .S týchto lesíkov mám len pár chabých fotiek mobilom, najlepšie je si to samozrejme celé prejsť sám. Výhodou sú nenáročné výšlapy + ako bonus vás cesta z lesa občas vypľuje na nádherné lúky s výhľadmi, ktoré určite stoja za to. Človek má chuť tu ostať ležať v tráve a opaľovať sa, je tu absolútne ticho a kľud.






Cestou predbieham párik českých cyklistov, ktorý tiež chceli ísť na Veľkú Javorinu ale už nerátajú s tým že to stihnú, moje myšlienky sú dosť podobné, nechcem si totiž predstavil, že ďalší deň mám v pláne 4500 výškových metrov a 100 km po hrebeni z odreným zadkom. Naozaj neviem ako to dopadne ale premýšľať nad mojimi problémami sa v tak nádhernej prírode ani nedá, to je aj ten dôvod mojej cesty.


Na hranicu, kde bola aj vlaková stanica Vrbovce schádzam perfektným singláčom ktorý vedie po červenej značke ale je celkom zle označený. Je pol šiestej a tachometer ukazuje 140 km, podľa plánovaného počtu km mám prichádzať práve na Holubyho chatu, ale realita je samozrejme inde. Nohám by to nevadilo, ale zadku vadilo absolútne všetko s týmto problémom som na bicykli ešte nemal tú česť, asi to bude tým teplom. Hľadajúc potraviny vo Vrbovciach ale zisťujem že je to dosť problém a mám dve možnosti. Buď pôjdem hladný alebo zídem do centra dediny 5 km ďaleko, kde už aj tak bude určite všetko zavreté a budem sa hladný vracať. Volím prvú možnosť.

Do toho ma začal lákať diabolský ficovlak, ktorý by bol pre mňa zadarmo až domov a išiel o pol ôsmej. Nechcem to ale vzdávať pred koncom a tak vyrážam, no v kombinácii s tlačením bicykla kvôli zadku a predstave ešte aspoň dvoch hodín takéhoto týrania samého seba si sadám na peknej tichej lúke a pozorujem oblohu. Slnko už je pomerne nízko a konečne sa ochladzuje, mám parádny výhľad na okolie Myjavy. Bolelo aj to sedenie tak som prehodnotil, že aj kebyže prídem hore na chatu a prespím, tam tak ďalší deň to už vôbec nevydržím. Láka ma ale tá pre mňa neprebádaná príroda. Po asi hodinovom premýšľaní, čo ďalej, to nakoniec vzdávam. Nechcem riskovať vlastné zdravie, a navyše mám možnosť sa tu kedykoľvek vrátiť a pokračovať. Pri zjazde ku stanici ma bolesť utvrdzovala v tom že toto rozhodnutie bolo správne. Na stanici fotím poslednú fotku a trochu smutný, spolu zo starším párom, ktorý boli tiež na bicykloch na výlete, vyrážam vlakom domov a popri tom slintám nad výhľadmi z vlaku do Nového Mesta nad Váhom. Celkovým paradoxom cesty bolo že po 145 kilometroch a 2438 nastúpaných metroch na bicykli sa mi podarilo rozbiť si koleno až v Žiline na stanici pri vystupovaní z vlaku na nástupište, na čom som sa veľmi dobre zasmial a okoloidúci určite tiež. Ako výlet to bolo ale super a už sa teším na pokračovanie. Dúfam že dovtedy mi tá príroda neujde.