Orientačný horský pochod v Trenčianskych Tepliciach

Orientačný horský pochod v Trenčianskych Tepliciach

Už počas maratónu ma napadali titulky pre tento report a zďaleka nie všetky boli uverejniteľné. Asi jedna z najnáročnejších (fyzicky i psychicky) tratí, akú som kedy išiel. Výškový profil pripomínajúci EKG a poctivé dávky blata dali zabrať úplne všetkým a bolo umenie dostať sa do cieľa... DOPLNENÉ výsledky a ďalšie fotky

Ráno
Klasické zhony. Trenčianske Teplice sú niečo cez 50 km vzdialené, takže som vstával o siedmej. Nakladať sme sa začali o pol ôsmej, čo nám trvalo dlhšie, ako som čakal a tak sme vyrážali z Piešťan až o ôsmej. Takže po diaľnici rýchlosťou akurátnou na neodtrhnutie strechy s bicyklami a pár km po hlavnej ceste do Teplíc. Do centra pretekov sa nebol problém dostať, stačila na to jedna odbočka z hlavnej cesty. S parkovaním taktiež problém nebol (snáď aj preto, že tu bolo málo ľudí), ale keby prišlo dvakrát toľko ľudí, neviem, kam by sa naskladali. Zaprezentovali sme sa na poslednú chvíľu, ale bez problémov. Za štartovné 400 Sk (aby som bol férový, mal som štartovné grátis) pretekári dostali štartovné číslo a štyri špagátiky. Po hektickom prezlečení (okoloidúci; sorry za ten pohľad ) a nahodení štartového čísla hurá na štart.

Trasa
Pár minútiek po deviatej stálo na provizórnej štartovej čiare odhadom 50 ľudí. Po niekoľkých prívetivých slovách primátora sa táto skupinka vydala na trať. Najskôr kilometrová zavádzacia rovinka a potom hurá do terénu. Okamžite prevody z kategórie najľahších a stúpanie s prevýšením 250 metrov, ktoré tlačili miestami úplne všetci. Tu som si hodil aj prvého (a posledného) tigra, keď biker predo mnou zastal a ja som sa ho snažil obísť cez asi meter hlboký jarok. Holt, nepodarilo sa . Po skončení stúpania prišiel okamžite ostrý zjazd, kde sme stratili asi 150 metrov. Tu som prvýkrát (a posledný) zablúdil, keď som išiel so skupinkou a nepozeral sa na značky. Inu, značenie bola kapitola sama o sebe. Tmavočervená, miestami slabooranžová farba bola vidieť dosť zle. Navyše umiestnenie značiek bolo krajne nevhodné a na 50% križovatiek som musel zastaviť a obzerať sa, kam mám ísť. Nebolo okamihu, kedy by som si bol istý, že idem správne. Tomuto pocitu napomáhalo to, že som často nevidel ani živú dušu a trasa viedla lesným terénom, kde sa často išlo spôsobom „nejako sa dostaň k ďalšej značke“. Späť k trase. Po tomto zjazde prišlo ďalšie veľmi kruté stúpanie (však si pozrite profil v obrázku z Polaru). A následne krutý zjazd, kde sa miešali kamene a mazľavé blato. V tomto zjazde som dobehol kamaráta, ktorý ma nepredbehol. Paradox? Ani nie, celý pretek som predbiehal ľudí, ktorí boli od štartu za mnou. Ale to bolo určite vzájomné. Veľa ľudí si nevedomky skrátilo či predĺžilo trať rôznymi strateniami. Ja osobne som si nadbehol len pár stoviek metrov, čo je na rozdiel od niektorých takmer nič. Po tomto zjazde prišlo stúpanie z kategórie nešliapateľných, hoci bolo takmer suché. A po ňom, pre zmenu, nekultúrne ostrý zjazd. Od štartu si zatiaľ nebolo kde oddýchnuť. Mali sme 10 km a nastúpaný kilometer!!! Ja si vlastne už tieto kopce ani nevybavujem, proste to bolo opäť hore, na ľahkých prevodoch. A opäť dole. Prvá občerstvovačka – na stole bolo asi 10 pohárov naplnených do 2 deci niečím na spôsob ice-tea. Tak to aspoň chutilo. Ale chalani tie poháre aspoň podávali do ruky. Po občerstvovačke opäť kruté stúpanie, tentokrát asi dvojnásobne dlhé a zjazd do nejakej dediny. Opäť občerstvovačka (7 km po prvej). Tu boli navyše aj banány, musli tyčinky a šišky. Tak sme tu s kamošom (ktorého som dobehol, hoci ma nepredbehol), ktorý sa zotavoval po tvrdom páde v predošlom zjazde, chvíľku pobudli. Po občerstvovačke krátky výšľap a opäť zjazd. Nasledovala (relatívne) najľahšia časť trasy. Stúpanie pod Baske, o dĺžke asi 20 km prerušované krátkymi zjazdíkmi, ale konečne šliapateľné. Vyše 25 kilometrov nebola občerstvovačka a bál som sa, či ešte nejaká bude. Organizátori po druhej občerstvovačke (okrem milých dievčat na Homôlke) boli katastrofálni (česť výnimkám). Namiesto ukázania smeru si často len niečo zašomrali a musel som sa pristaviť, spýtať sa a až potom mi bolo odpovedané. Niekedy ani to nie (rodinka tým minivanom pod Baske). Veľakrát sa zdalo, že ich vyrušujeme pri nejakej dôležitej činnosti, akou bolo rozprávanie sa, hranie hadíka na telefóne či ležanie v tráve. Nuž, keď sme sa dostali pod Baske, bol som natešený, že sme len kúsok od Homôlky, kde som očakával občerstvovačku. Veru, boli sme len kúsok, ale nemohli sme si odpustiť krvilačný zjazd skoro do Poruby a odtiaľ na Homôlku snáď kolmo na vrstevnice. Toto už bol extrém. V karbonových tretrách vytlačiť Homôlku bolo utrpenie. Ale vďaka aspoň za tú občerstvovačku. Banány a voda, aspoň dačo. Nasledoval zjazd do Poruby (poznáte ho z Dubničáku) a ďalší klinec do rakvy – stúpanie na hrebeň, opäť nešliapateľné. Tu už som chytal kŕče do lýtok od tlačenia a mal toho naozaj dosť. Na hrebeni bolo konečne fajn, aj zjazd do Omšenia sa mi páčil. Ale z Omšenia sa obligátne musí šliapať na Kamenné vráta. Opäť bola vybraná nešliapateľná lúka, ktorá sa napojila na ten úsek, ktorý poznáte z Dubničáku. Po zdolaní Kamenných vrát ešte niekoľko krátkych výšľapov a konečne do cieľa. Po 6 a pol hodinách som toho mal naozaj dosť. Avizované boli štyri občerstvovačky, tá štvrtá bola asi tajná – nikto ju nenašiel. Možno to bol guláš v cieli...

Peklo

Pohoda po pretekoch
Nahodiť totálne zablatený bike na auto, zobrať veci a hurá pod teplučkú sprchu. Tá teplučká sprcha mala pri dobrej vôli 12 stupňov a tak som si opláchol nohy, ruky a ksicht. Následne na pivo a guláš. Keďže som bol autom, tak som chcel kofolu, ale kofola ani výčapníčka nebola (ešte raz sorry bikerke, ktorú som za výčapníčku považoval ). Ale aspoň guláš bol dobrý. Potom prišlo vyhlásenie výsledkov (pôvodne mal byť limit 9 hodín, ale bol len 7, čo veľa ľudí nestihlo). Tu sa zrodilo najväčšie faux-pas podujatia. Skutočne, toto ma dorazilo. Stupeň víťazov nikde, improvizované zátišie s hrdzavým plotom, miestnymi čávami a zvedavým deckom (viď fotky) boli naozaj zadosťučinením pre víťazov i fotografov. Ceny boli naozaj chudobné (napr. tá 250 Sk poukážka na fotke bola cena za druhé? miesto). Organizátori zrušili (ževraj podľa pravidiel SZC – čo s tým má SZC neviem) kategóriu seniorov, ktorí boli oprávnene nasraní a vyrobili pekné divadlo, ktoré maratón obralo o posledných nadšencov. Neoficiálne proste neboli ceny... Ja som skončil neviem koľký – výsledky som ešte nevidel...

Plusy a mínusy
+ guláš v cieli (aspoň mne chutil )
- prezentácia maratónu (žiadny výškový profil, otrasná mapa, neurčité propozície, gramatické chyby). Celkovo sa maratón prezentoval ako vyrobený na kolene a koniec-koncov, tak aj vyzeral.
- centrum pretekov (štart a cieľ na miestnej komunikácii, nebolo si kde sadnúť)
- nič v igelitke pri prezentácii (ani tá igelitka)
- výber trate (naháňanie sa za výškovými metrami. Ja som nameral 2760 m, ale som ochotný veriť tým, čo namerali vyše 3800 metrov)
- značenie (značenie lepšou farbou (krikľavo oranžová), nie na bokoch stromov, ale priamo na stromoch, nech sa dá rozoznať, či je to krížik, alebo šípka. Ďalej označiť odbočky skôr ako na poslednom strome (prepálil som asi 20% odbočiek) a označiť výrazne cestu po odbočke (nie šípka na strome pred odbočkou a potom 50 metrov za ňou – ani na jednej odbočke som si nebol istý a v niektorých úsekoch (Homôlka – Poruba a Poruba – Homôlka) som išiel „na blind“.
- organizátori na trati by mali chápať, že tam niečo robia a nie zazerať na bikerov. A pochopiť, že keď mám 40 km/h, tepy pri 160, tak naozaj to šomranie pod nos nepočujem...
- vyhlásenie výsledkov (urobiť nejaké zátišie a preboha – stupeň víťazov). Však toto bolo dehonestujúce. Futbalisti z nejakej regionálnej súťaže mali o 20 metrov ďalej nachystané poháre, medaily a stupne víťazov. Je to taký problém?

Záver
Dúfam, že nebudú na mňa organizátori nahnevaní za tento report, ale napísal som to tak, ako som to videl ja a všetci preživší, do jedného. Ak sa bude robiť ďalší ročník maratónu, treba si premyslieť, či to vážne chcete robiť na úrovni. Takúto úroveň mávajú lokálne turistické výstupy a to sa neplatí 400 Sk za štartovné. Chápem (a viem), že zorganizovať maratón je ťažké a s malým rozpočtom veľmi ťažké, ale vždy je to o prístupe organizátorov. Dúfam, že si tento report prečítajú a zoberú si kritiku k srdcu...

Výsledky
Malá traťVeľká trať
bez komentára...

Fotky
od: Rastislav Brunovsky (1. várka), organizátori a Červo (posledných zo desať)
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up0thumb_down comments 31 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Maratona dles Dolomites 2021 - to najkrajšie, čo Taliansko ponúka

Maratona dles Dolomites 2021 - to najkrajšie, čo Taliansko ponúka

Prvá júlová nedeľa v Dolomitoch po dvoch rokoch opäť patrila cyklistom a mne sa podarilo byť pri tom.
Majstrovstvá sveta v MTB maratóne Masters - hľadanie motivácie

Majstrovstvá sveta v MTB maratóne Masters - hľadanie motivácie

To fakt je majstrák sveta v bike maratóne „starých chrenov“? A kde to bude? Tieto otázky som položil Tomášovi Hauserovi na maratóne v Raji, keď sa ma pýtal, či sa chcem zúčastniť.
Reportáž: Kaktus Bike Bratislavský MTB Maratón - soľ nad zlato

Reportáž: Kaktus Bike Bratislavský MTB Maratón - soľ nad zlato

Perfektné počasie, kvalitná konkurencia a najmä ja, Moravák a Janka Keseg Števková, taký bol môj záver sezóny v Bratislave.
keyboard_arrow_up